čas podporovali a verili mu, sa žiadna z hrôzostrašných prognóz nepotvrdila. Zo Šarlotky vyrástlo zdravé a usmievavé dievčatko.
Komplikácie pri pôrode
Už pri svojej prvorodenej dcére si mladá mamička užila svoje. Nevyhli sa im komplikácie. „Rodili sme v Ilave. Zdalo sa nám to ako úplne samozrejmá vec, keďže bývame v Dubnici. Pôrod bol komplikovaný, lekárkou zle vedený, našťastie, pre nás obe - a samozrejme, aj pre manžela, na pomoc pribehol pán primár, ktorý situáciu zachránil,“ smutne spomína. Zároveň však vidieť, aká je šťastná, že všetko dobre dopadlo. Netrvalo dlho a Peťa druhýkrát otehotnela.
Na otázku, či sa napriek komplikáciám, spojeným s prvým pôrodom, cítila hneď na druhé materstvo, okamžite odpovedá. „Sme kresťanská rodina, a preto sme od začiatku plánovali viac detí. Druhú dcérku Šarlotku sme plánovali, aby prvorodenej nebolo smutno .“
Nečakaný šok
„Druhé tehotenstvo bolo spočiatku bezproblémové a veselé. Keď sme v 29. týždni šli spolu s Terezkou pozrieť ultrazvukom súrodenca do trenčianskeho Cegysu, lekár zistil, že dieťa zomiera. Boli sme v šoku, dovtedy som nemala žiadne ťažkosti. Lekár nás urýchlene poslal do trenčianskej nemocnice za pánom primárom Kaščákom, ktorý sa nás ujal. Niekoľkokrát ma vyšetril, konzultoval vyšetrenia s kolegami a napokon nám „vytelefonoval“ prijatie na bratislavských Kramároch. Vyzeralo to, že srdiečko nášho bábätka nepracuje tak, ako by malo, dokonca v ňom malo tekutinu. Tá bola aj v brušku bábätka a v nasledujúce ráno, keď nás prijali na Kramároch, už malo zavodnené aj pľúcka,“ spomína na svoje najhoršie okamihy v živote mladá mamička.
Spokojná rodinka. Otecko Andrej je ako kráľ, ktorý má tri dcérky. Foto je z krstu Katarínky. Šarlotku má mamina na rukách.
„Bola som okamžite hospitalizovaná a službukonajúci lekár sa po vyšetrení rozhodol pre pôrod, pretože dieťa by mohlo bez pomoci lekárov zomrieť. Rodila som v spinálnej anestéze, prežívala som obrovský strach o dieťa, cítila som sa opustená, pretože manžel sa hneď ráno ponáhľal naspäť domov za našou dvojročnou dcérkou. Našťastie, niektorí z našich priateľov žijú či študujú v Bratislave, takže tí mi boli veľkou oporou práve pred pôrodom, keď ma prišli pozrieť,“ pokračuje v rozprávaní.
Narodila sa mŕtva
Peťa sa so slzami v očiach rozpamätáva na chvíle strávené pred pôrodom na Kramároch. „Počas tých dvoch dní som niekoľkokrát počula od vyšetrujúcich lekárov, že dieťa nemusí prežiť. Teraz to bolo rovnaké. Lekár, ktorý ma operoval, mi pred pôrodom povedal, že urobí, čo je v jeho silách, ale napriek tomu mám byť pripravená i na možnosť, že dieťa počas zákroku zomrie,“ opisuje strašný zážitok.
„Keď sa Šarlotka narodila, na sekundu mi ju ukázali a hneď odniesli preč. To, že som ju videla, ma upokojilo, hoci celá tá situácia bola veľmi napätá. Vzápätí ma uspali a prebrala som sa až na pooperačnej izbe. Keď sa za mnou ráno zastavil lekár, ktorý ma operoval, spolu sme zavolali na kardiooddelenie, kde Šarlotka ležala. To, že prežila do rána, vohnalo lekárovi slzy do očí. Stisol mi ruku a povedal, že nad ňou maturovali a on sám sa veľmi bál, ako to dopadne. Až neskôr som z karty vyčítala, že Šarlotku oživovali 20 minút! Narodila sa prakticky mŕtva a lekári využili všetky prostriedky na to, aby v nej rozbehli životné funkcie. Keď si predstavím, že by to po desiatich minútach vzdali...,“ Peťa sa zasekne a nevládze ani pokračovať pri myšlienke, ako to všetko mohlo dopadnúť.
Podpora okolia
„Šarlotka žila, ale bola vo veľmi úbohom stave. Informácie od lekárov aj prognózy boli strašné. Hrozila jej hluchota, slepota, trvalé postihnutia. Počas oživovania mala krvácanie do mozgu, takže nás lekárka pripravovala na to, že bude ochrnutá, prípadne jej prestanú rásť končatiny. Pár dní po pôrode mi z oddelenia volali, že pravdepodobne neprežije do rána, celú noc som ležala s mobilom v ruke a čakala na správy... Bolo to ťažké obdobie, ale neuveriteľne nám pomáhala podpora okolia. Nebolo hodiny, že by sa nám niekto neozval - telefonicky, smskou, mailom či na facebook. Ľudia okolo nás, a nielen priatelia a známi, začali žiť Šarlotkin príbeh spolu s nami. Správy o tom, čo prežíva a ako sa jej darí bojovať, sa začali šíriť po celom Slovensku. Rodiny a spoločenstvá, ale tiež triedy a školy, sa zapojili do spontánnej modlitbovej reťaze za našu malú dievčinku. Bolo to veľmi dojímavé, a zároveň nám to dávalo veľkú silu bojovať s ňou. Správy cez mobil - ako „myslíme na vás v Banskej Bystrici!“ alebo „celé Brno sa modlí za Šarlotku“, boli u nás na dennom poriadku,“ hovorí Peťa a opäť sa jej na tvári zjaví široký úsmev.
„Keď ma ako pacientku pôrodnice prepustili domov, ostali sme chvíľu bývať u najlepších priateľov v Pezinku. Šarlotka bola prevezená z kardioodelenia na oddelenie patologických novorodencov, a kým bola na JIS, nemohla som byť ubytovaná s ňou. Chodila som ju teda denne pozerať, po pár dňoch som si ju mohla aj „klokankovať“ (mať položenú na sebe koža na kožu) a zároveň som v Laktáriu odovzdávala svoje materské mlieko, ktoré som si počas dňa odsávala.“
Dlhé čakanie
Mladá mamička sa vrátila domov bez svojej dcérky. Tú musela nechať v Bratislave. „V denných návštevách som pokračovala aj po návrate do Dubnice. Každý deň som vlakom cestovala tam a späť, a hoci to bolo fyzicky náročné, pohľad na dcérku mi dodával psychické sily. Keď Šarlotku vyložili z inkubátora do postieľky na oddelení, prijali ma a ubytovali, aby som mohla byť s ňou po celý deň. Z Kramárov sme sa vrátili po mesiaci od pôrodu. Mnohé z prognóz sa nepotvrdili už na oddelení, riziko infekcií či mnohé testy, ktoré mali potvrdiť u Šarlotky poruchy či odchýlky, potvrdili opak,“ hovorí s radosťou.
„Tešili sme sa, že sme konečne všetci spolu, hoci nás ešte čakali ťažké časy. Spolu so Šarlotkou sme museli začať s dochádzaním na vyšetrenia - neurologické a očné v Trenčíne, kardiologické v Ilave. Po mesiaci nás očná lekárka upozornila, že sa Šarlotke prestala vyvíjať sietnica v pravom očku a začali výjazdy na Kramáre. Cestovať s dvojmesačným bábätkom každé dva týždne do preplnenej Bratislavy a absolvovať s ním bolestivé vyšetrenia očiek, to bolo asi to najhoršie, čo som so Šarlotkou prežila. Počas vyšetrenia som nemohla byť prítomná. Lekárma mi povedala, že ak nechcem odpadnúť, tak radšej mám zostať vonku“. Šarlotkino očko sa nezlepšovalo, tak sme cesty do Bratislavy spojili s neurokontrolami v súkromnej neurologickej klinike. Tam nás čakali dobré správy - Šarlotkino nakrvácanie z hlavičky sa vstrebalo, cystička jej z hlavičky rovnako zmizla. Neurológ v Trenčíne nám navrhol so Šarlotkou cvičiť podľa Bobathovej metódy, pretože klasická Vojtova metóda jej mohla privodiť srdcový záchvat. Našťastie, túto metódu ovládala práve hlavná rehabilitačná sestra na Kramároch, takže naše bratislavské výjazdy sme obohatili o cvičenia a vyšetrenia na rehabilitačnom oddelení. Boli sme oboznámení s tým, že stupeň mozgovej obrny sa dozvieme až po Šarlotkinych prvých narodeninách ,kedy bude zrejmé, čo dokáže a čo nie.“
Trpezlivá sestrička
Rodičia predčasne narodených detí dobre vedia, že v prvom roku, a niekedy aj neskôr, ich s dieťatkom čaká množstvo vyšetrení. „Čakali nás aj vyšetrenia psycho-motoriky, aby bolo potvrdené, ako psychicky zaostáva za rovesníkmi a vyšetrenia v ambulancii predčasne narodených detí, ktorú vedie MUDr. Katarína Vicianová, odborníčka, ktorá často radí mamičkám v časopisoch či televízii. Organizačne, fyzicky aj psychicky bolo toto obdobie veľmi náročné. Manžel neustále chýbal v práci, a keď sme práve nemali naplánované vyšetrenie, musel pracovať nadčasy. Dvojročnú Terezku sme brali stále so sebou, pretože sme boli rodina, ktorá spolu drží v dobrom i zlom. Malé dievčatko často čakávalo s nami hodiny na vyšetrenia, ale bola veľmi trpezlivá,“ hovorí pyšne šťastná mamička.
„Čo sa týka Šarlotkinho očka, nasledovala plánovaná hospitalizácia kvôli operácii. Na Kramáre sme šli so zbalenými taškami. Po vyšetrení lekárka povedala, že sa jej očko popravilo. Boli sme takí vďační! Počas všetkých vyšetrení sa za Šarlotku stále modlili stovky ľudí,“ spomína Peťa, ktorá je vďačná za každú jednu modlitbu a pomoc, ktorú dostala od rodiny, priateľov a známych.
„Na psycho-motorike nám lekárka povedala, že Šarlotka nielenže svojimi mentálnymi schopnosťami nezaostáva za rovesníkmi, ale ich predbieha. Je to bystré dievčatko, ktoré vo svojom veku (a je narodená takmer o tri mesiace skôr) vie viac a uvažuje zložitejšie než deti narodené v termíne.“
Malý-veľký zázrak
„Cvičenia podľa Bobatha priniesli tiež svoje ovocie. Hoci v prvých 18 mesiacoch zaostávala dcérka vo vývine, teraz má už dva rôčky a dva mesiace a dokáže všetko tak, ako jej rovesníci. Behá, dokonca skáče, lezie po preliezkach, učí sa obliecť... Keď ju videl po roku neurológ, nemohol uveriť tomu, že po mozgovej obrne niet ani stopy,“ teší sa Peťa.
„MUDr. Vicianová, ktorá má v starostlivosti všetky predčasniatka, ktoré sa narodili či boli odoslané z celého Slovenska pre zdravotný stav na Kramáre, sa o Šarlotke vyjadrila ako o zázraku a slovo „zázrak“ jej napísala i do zdravotného záznamu. Myslím si, že ak to, ako sa Šarlotke vodí, označí taká odborníčka za zázrak, nemám k tomu ako „neodborníčka“ čo dodať. S manželom sme presvedčení, že modlitby a obety, ktoré Šarlotku sprevádzali od narodenia až dodnes, nezostali nevypočuté,“ uvažuje mamička veľkej bojovníčky.
Do rodiny Babulíkových koncom októbra pribudla tretia princezná, a tak po prvýkrát prežívali Vianoce v pätici. „Priznám sa, že tretie tehotenstvo sme neplánovali, resp. plánovali o niečo neskôr. Preto nás trochu zaskočilo. Všetky tie zážitky ohľadne Šarlotky boli ešte čerstvé, predstavovala som si, ako to celé skončí. Bolo jasné, že absolvovať tretí cisársky rez počas štyroch rokov je riziko, ale ani na chvíľu sme neváhali si bábätko nechať. Ako vraví jedna kamarátka, radšej mať o dieťa viac než menej,“ smeje sa Peťa.
„Počas tehotenstva nastalo pár komplikácií, ale porodila som krásnu a úplne zdravú Katarínku. Opäť som bola v spinálnej anestéze, pretože to bola lepšia voľba pre dieťa a pôrod som si po prvý raz užila. Katku mi ukázali hneď po pôrode, a dokonca mi ju nosili na izbu v pravidelných intervaloch, hoci som ešte 24 hodín nemohla vstať. Vnímam, že toto materstvo je omnoho pokojnejšie a radostnejšie. Naše staršie deti prežili obe veľkú traumu, obe takmer počas pôrodu zomreli, obe som videla napojené na hadičky a v úbohom stave, obe som nemohla mať od začiatku pri sebe. Toto je úplne iné. Katka je pokojná, usmievavá. Teší nás prvými vedomými úsmevmi a hlavne tým, že ju máme. Sme vďační, že máme tri úžasné deti a veríme, že z nich vyrastú dobrí a láskaví ľudia,“ uzatvára svoje rozprávanie trojnásobná mamička Peťa, ktorá na ceste za šťastím prežila toho veľa, ale vie, že bojovať a nevzdávať to sa oplatilo.
