Simonka Martausová hovorí, že aj keď vystupovali s hrou už viackrát, pred vystúpením v rodnom meste mala trému, akoby išlo o premiéru. Vyspovedali sme ju trochu, ako je to s jej spievaním a hraním od úplných začiatkov v jednej z považskobystrických kaviarní.
Považskobystričania ťa poznajú hlavne z viacerých speváckych vystúpení. Teraz už aj ako herečku. Aká bola tvoja cesta do Radošínskeho naivného divadla?
- Sama som prekvapená, aké to bolo jednoduché. Mala som veľké šťastie. Akurát som končila školu, mala som štátnice. Hľadala som si zároveň prácu. Zistila som, že Radošínske naivné divadlo robí konkurz, tak som išla. A oni ma vybrali. Potom som sa dozvedela, že je to konkrétna úloha v hre. Hrám Aničku. Ide o príbeh obyčajných dedinských ľudí, odpozorovaný zo života, ako koniec-koncov všetky hry pána Štepku. Odohráva sa počas druhej svetovej vojny a tesne po nej. Anička, teda postava, ktorú stvárňujem, je vlastne mama pána Štepku, keď bola mladá. Dieťa, ktoré porodím na konci, je malý Štepka.
A ako je to u teba s herectvom, ide len o záľubu?
- Vždy som rada už ako malá tancovala, učiteľky ma dávali recitovať, ale nikdy som nejako výrazne k herectvu neinklinovala, nemala som ten nedosiahnuteľný dievčenský sen stať sa herečkou. A predsa som herectvo nakoniec vyštudovala. Mám Akadémiu umení v Banskej Bystrici. Predtým som chodila na priemyslovku, ale strojárinu alebo ekonomiku som nikdy nechcela robiť. Išla som tam len preto, lebo som nemusela robiť prijímačky zo základnej. Bolo tam nakoniec super, veď v triede bolo sedem báb a dvadsať chalanov, takže sme sa mali fajn. Ale keď prišli maturity, musela som už rozmýšľať. Ja som si dala prihlášku na architektúru, išla som na prijímačky, ale nezobrali ma. Potom som rozmýšľala nad niečím, kde sa spieva a tancuje. Odrazu som našla herectvo. Na prijímačkách chceli tanec, spev a nejaký textík, tak som si povedala - fajn, toto mi vyhovuje. Len tak zo žartu som skúsila ísť. A zobrali ma. Do Bratislavy som na herectvo nešla, tam som si dala na muzikál, ale dostala som sa len do posledného kola a z neho som nepostúpila ďalej. Nakoniec som rada, lebo v Banskej to bolo voľnejšie, mala som čas aj na koníčky. Bola som spokojná.
Na koncerte ZUŠ.
Takže rozhodlo hlavne to, že rada spievaš a tancuješ. Ako si sa dostala k spievaniu a môžu si ľudia tvoje pesničky vypočuť len na koncertoch alebo je na svete už aj nejaké to CD?
- Spievať som začala na vysokej škole len tak, odrazu. Po večeroch som nemala čo robiť, tak som si kúpila gitaru. Poriadne som na ňu ani nevedela hrať. Kamarát ma trochu naučil a rozhodla som sa, že si budem robiť svoje pesničky. Tie známe, čo sa často hrajú, sa mi zdali ťažké. Naučila som sa akordy, začala som vymýšľať melódiu a potom text. Takže odrazu z ničoho nič som začala robiť vlastné pesničky. CD mi vyšlo minulý rok v máji, mala som veľký zážitok z nahrávania. Natáčalo sa v Bratislave v štúdiu LUX. Pri nahrávaní je fajn, že keď sa pomýlim, dá sa to opraviť. Pri spievaní pred publikom nevezmem chyby späť. Ale naživo je to celkom iné. Je to kontakt s ľuďmi a mám z vystúpení veľký zážitok, vyhovuje mi to viac.
Pomohlo ti, že spievaš, hráš na gitare, robíš si sama texty i hudbu, aj na konkurze do Radošínskeho naivného divadla?
- Pri konkurze bolo napísané, že hľadajú spievajúcu herečku. Preto som tam išla. Vyhovuje mi mimoriadne, že v hrách sa u nich spieva a niekedy aj tancuje. Aj na konkurz som prišla s gitarou. Pesničky na spievanie sme mali zadané. Boli od pána Štepku. Predviedla som ich vo svojej upravenej verzii. Myslím si, že aj to zavážilo. Konkurz bol fajn. Strašne som sa bála, ale boli veľmi milí, celý čas sa len usmievali. Už na konkurze mi povedali, že by sa chceli so mnou stretnúť, tak som si pomyslela, že je to celkom dobré. Potom bolo ešte druhé kolo. Tam už si ma vybrali iba z piatich. Pán Štepka nám dal texty a mali sme ich prečítať. Bola som v šoku, lebo interpretovať sme mali po radošínsky a museli sme sa hneď chytať. Potom nám povedal, aby sme sa naučili pesničku hovoriť ako básničku. Všetko dopadlo nakoniec dobre, zobrali ma a myslím, že aj ten spev zavážil. Pozerala som viaceré divadlá, keď som si hľadala prácu a prišla som na to, že radošínske mi vyhovuje najviac. Takže som bola veľmi rada, že ma zobrali.
Absolvovali ste s hrou dosť dlhú šnúru predstavení po celom Slovensku. Potom prišlo vystúpenie v rodnom meste pred známymi, priateľmi, rodinou. Aké to bolo?
- Mali sme aj predpremiéry, išli sme napríklad do Bojníc alebo iných menších miest. V Bratislave sme mali premiéru 30. novembra minulý rok. V Považskej Bystrici som hrala už dvadsiaty piatykrát, ale mala som pocit, akoby to bolo prvýkrát. Boli tu všetci známi a mala som neskutočný rešpekt. Spoza opony som sa pozerala na ľudí, ako sa usádzajú. Robí to aj pán Štepka. Teraz som to robila aj ja. Videla som kamaráta v strede, krstného otca a krstnú mamu a už to na mňa začalo doliehať. Tréma bola oveľa väčšia, ako pri iných predstaveniach. Ale keď som začala hrať, postupne opadala, lebo už som nevnímala, kto kde sedí. Predsa však prišla ešte jedna pasáž, kde som ešte trochu zaváhala. Odriekala som na javisku akurát modlitbu k Panne Márii a pozerajúc do diaľky sa mi zazdalo, že v hľadisku sa objavila strýkova hlava. Modlíte sa, modlíte, v pohode hráte, ste v inej dimenzii a pohľad na ktorúsi dôverne známu hlavu vás zrazu strhne do reality. Rýchlo som sa pozrela inde, lebo ma to trochu rozptýlilo (smiech). Bála som sa, aby ma to nevyviedlo z miery celkom. Bola to zvláštna situácia.
Koncert v kostole.
Každý herec máva trému, ako to zvládaš ty?
- Mala som už aj obdobie, keď sme hrali každý deň a pociťovala som ju menej intenzívne, ale ona býva skoro vždy. Nikdy sa jej človek celkom nezbaví. Vždy si však poviem, že je normálne, ak má herec trému. Vidím, že ju majú aj kolegovia a oni už koľko rokov hrávajú. Herectvo je však v podstate nádherné povolanie, v ktorom som sa našla. Minule som sa tak smiala vnútri priamo na javisku, aké je to krásne. Dospelí ľudia stoja niekde spolu a hrajú sa. Je to milé, a ešte je to aj povolanie. Možno by som to vedela robiť aj celý život. Ale som ešte mladá, neviem, čo príde, či sa všetko nezmení.
A čo spievanie?
- Ešte krajšie je, keď na javisku môžem ľuďom spievať. Keď hrám s kolegami, som zodpovedná, aby som niečo nepokazila, je tam trochu strach. Ale keď stojím na javisku sama so sebou a svojimi pesničkami, vtedy cítim energiu z ľudí a dobíja ma to. Dokonca raz mi jeden človek povedal, že mu pieseň pomohla. Ten človek bol alkoholik, prežíval ťažké obdobie, kedy sa mu rozpadala už aj rodina. Povedal mi, že mal viacero podnetov a snažil sa začať znovu, a keď ju počul, nastal v jeho vnútri nejaký zvláštny zlom. Tri roky už abstinuje. Nechcem si však robiť nejaké zásluhy, lebo to nie je, samozrejme, len o tom, že zabojoval pre moju pesničku. Ale potešilo ma, keď mi povedal, že pieseň mu tiež pomohla. O tom by to malo byť, posielať piesňami nejaké odkazy. Urobilo mi to veľkú radosť, aj mi to pomohlo. Dostala som impulz, že má význam, čo robím.
Ako vznikajú tvoje pesničky?
- Teraz najskôr napíšem text a k nemu robím hudbu, ale v začiatkoch som začínala opačne. Bolo inak ťažšie napasovať na melódiu text a v niektorých pesničkách je to aj počuť, keď sa do nich započúvam. Predtým mi bolo vlastne jedno, či v piesni niečo zle nafrázujem, ale teraz už je to inak. Ale stále neviem, či to robím dobre. Kúpila som si knižku Utrpenie mladého poeta, kde sú nejaké rady a veci, ktoré potrebujem. Tým si pomáham. Robiť piesne, ktoré by sa ľuďom páčili a našli by v nich niečo, však nie je len o technickom zvládnutí, ale hlavne musím intenzívne vnímať svoje okolie, neuzatvárať sa. Stalo sa mi napríklad, že niekto niečo povedal a mne sa tá myšlienka veľmi páčila a vznikol text piesne. Väčšina piesní je však postavená na tom, čo som prežila ja. S niekým sa pohádam, či zblížim a napíšem o tom. Pesnička ide zo mňa najľahšie, keď sa v nej vyrozprávam z vlastných pocitov. Keď som mala napríklad priateľa a chcela som mu povedať, čo mi na ňom vadí, nehovorila som nič. Urobila som pesničku, a potom som mu ju zaspievala. Keď to bolo veľmi drzé, nebol nadšený. Ale nebola som až taká zlá. Bolo aj veľa pekného, a vtedy sa potešil (smiech). Ľudia vedia, že čo spievam, je o mne, o mojom živote, ale nevadí mi, že sa takto odkrývam.
Ako reagovali na tvoje spievanie a zvolenú kariéru herečky rodičia?
- Nebrali to až tak celkom v pohode. Teda hlavne tatino. Mamine je to jedno, kde sa vyberiem, tak je to pre ňu v pohode, podporí ma. Tatino mal však spočiatku zvláštny pocit, že idem na herectvo. Ale keď videl, ako som tam nastúpila, že ide o úplne v pohode školu ako všetky ostatné, zmieril sa. Myslím si dokonca, že ho teší, keď som úspešná, lebo stále pozerá stránky divadla, i keď sa to snaží predo mnou skryť.
Z tvojich piesní cítiť, že si veriaci človek. Pomáha ti viera v živote?
- Od malička chodíme do kostola, máme to v rodine. Ale dobrovoľné rozhodnutie prišlo vlastne až v osemnástich. Bola som v jeden obyčajný deň v kostole a všimla som si jedno dievča, ako spieva. Bolo strašne šťastné a spokojné. Začalo ma to zaujímať a ona ma pozvala na stretnutia mladých v kostole. Zistila som, že ma tieto stretnutia napĺňajú, že sa tam cítim dobre a vieru prežívam akosi inak, ako som bola dovtedy zvyknutá. Keď mám problém a žiadam o radu kamarátku alebo rodičov, nedokážem nájsť cestu a pokoj, ako keď žiadam o radu v modlitbe. Niekedy odpoveď nepríde hneď, musím čakať. A nie je to o tom, že mi niekto niečo naozaj hovorí, ale tak, že začnem konať intuitívne v situácii, keď si neviem rady. Ak prichádza pokoj, som bez stresu, viem že som na správnej ceste, na ktorú ma niekto nenápadne posunul. Takto ja komunikujem s bohom a v živote mi to veľmi pomáha.
