Aj o tom sme sa porozprávali s Erikou Jankovskou z považskobystrického úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.
Prípad utýranej Lucky vzbudil pozornosť médií i obyvateľov Slovenska. Pravdou je, že prípady týrania sa vyskytujú všade. Týranie však nemusí byť len fyzické...
- Bolo by naivné si myslieť, že náš región nemá s týmto problémom žiadne skúsenosti. Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately v Považskej Bystrici už v minulosti riešil niekoľko prípadov. Sociálni kurátori majú skúsenosti so syndrómom CAN, ktorý sa často používa v súvislosti s týraním, zneužívaním a zanedbávaním detí a je súborom nepriaznivých príznakov v najrôznejších oblastiach stavu a vývoja dieťaťa i jeho postavenia v spoločnosti, v rodine predovšetkým. Skúsenosti z posledných rokov sú alarmujúce, a to žijeme v modernej vyspelej spoločnosti. Množia sa prípady tragického násilia v rodinách, ktoré často končia smrťou obete alebo násilníka. Odhalené a zverejnené prípady tvoria však len minimum. Nedá sa spočítať, koľko prípadov týrania, resp. týraných detí riešime. Týranie neznamená len fyzické, resp. sexuálne násilie, ale aj akékoľvek nevedomé, vedomé, náhodné, úmyselné alebo neúmyselné správanie sa rodiča, psychické alebo fyzické poškodzovanie dieťaťa, ktoré sa odohráva v rodine alebo blízkom okolí a ohrozuje alebo obmedzuje jeho blaho, biologický vývoj a jeho práva.
V akých podmienkach sa vyskytujú najčastejšie?
- K týraniu, zneužívaniu alebo zanedbávaniu detí dochádza aj bez toho, aby si to okolie a širšia rodina povšimli. Neexistuje špecifikum, ktoré by udávalo jasné hodnotiace kritéria takýchto rodín. Už dávno neplatí, že čím sociálne slabšia a chudobnejšia rodina, tým viac takýchto prípadov. Žiaľ, aj v dobrých a finančne zabezpečených rodinách sa objavujú takéto prípady. Tiché volanie dieťaťa o pomoc si okolie často nevšíma, preto objasnenosť alebo objavenie týrania je neraz zložitý proces. Svoju úlohu pri tom zohráva aj ťažko preniknuteľná intimita rodiny, alebo navonok „dobre fungujúca vzorná rodina“, čo neumožňuje v mnohých prípadoch včas zasiahnuť. Sme takí zaneprázdnení, že sa nezaujímame príliš o svoje okolie a ani nechceme, pretože v mnohých prípadoch si povieme, že to nie je naša vec, alebo že sa s tým robiť nič nedá. Avšak nájdu sa aj jedinci, ktorí nás upozorňujú, množia sa prípady hlásených anonymných podaní.
Darí sa takéto prípady odhaľovať?
- Odhaľovanie takýchto prípadov je veľmi zložité a namáhavé, ak chceme skutočne zistiť, či sa nahlásený prípad zakladá na pravde. Fyzické týranie môže byť rôzne, dá sa však rýchlo zistiť, pretože po ňom zostávajú stopy. Takéto dieťa často odmieta napríklad cvičiť na hodinách telesnej výchovy, čo môže byť prvým varovným signálom pre učiteľa, že sa niečo deje. Pomôcť môžu aj lekári, ktorí pri prehliadke dokážu odhaliť fyzické týranie.
V konečnom dôsledku na fyzické, psychické týranie, alebo jeho zneužívanie, nepriamo poukazujú zmeny v správaní sa dieťaťa, ktoré ho sprevádzajú. Sú to predovšetkým obranné reakcie, agresívne správanie, zhoršenie školského prospechu, strata či zmena kamarátov, nechuť vracať sa domov, spojená s odchodom, resp. útekom z domu.
Prípady šikanovania alebo týrania sa objavujú aj v školách. Spolupracujú s vami školy?
- Áno, spolupráca so školami je dobrá. V poslednom období sa aj u nás množia prejavy šikanovania v školách a mnoho pedagógov už signalizovalo, že s dieťaťom v ich triede nie je niečo v poriadku. Spoluprácou sa snažíme takýmto prípadom zabrániť. U nás sa množia viac-menej prípady šikanovania s prímesou rasizmu a sociálneho statusu detí. Niektorí z odborníkov to dávajú aj do priamej súvislosti s rozširujúcou sa ponukou televíznych programov, počítačových hier, fcb a pod. Vo všeobecnosti však učitelia skutočne pomáhajú pri objasňovaní a odhaľovaní akéhokoľvek zanedbávania dieťaťa. Všímajú si dieťa, jeho prejav, správanie, hodnotia spoluprácu rodičov, dokonca sledujú, čo majú deti na desiatu, v akom množstve a či vôbec nosia desiatu, ako chodia oblečené, sledujú počet neospravedlnených a vymeškaných hodín a pod. V školách sa skôr stretávame s formou šikany, čo je tiež jedna z foriem týrania detí. Ide však o patologické správanie agresívneho dieťaťa voči druhému dieťaťu. Pri šikanovaní jeden, alebo skupina detí, šikanuje slabšie dieťa – spolužiaka ponižuje, manipuluje alebo ovláda jeho život a konanie v škole. Tu zasahujú pedagógovia, ktorí takéto prípady riešia v spolupráci s rodičmi a orgánom sociálnoprávnej ochra- ny detí a sociálnej kurately.
Aká je spolupráca s inými orgánmi, občanmi?
- Syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa bol ešte pred niekoľkými rokmi u nás silne tabuizovaný a označovaný ako „okrajový“ a nevýznamný problém, avšak v poslednom čase nadobúda na svojej intenzite. Prispievajú k tomu rozhodne aj médiá, ktoré nás neraz informujú o takýchto prípadoch. Aj spomínaný prípad nebohej maloletej Lucky zanechal určite v každom z nás negatívne emócie a spoločnosť začala o tomto probléme diskutovať. Po tejto tragédii sme dostali aj my niekoľko podaní a anonymných hlásení, dokonca aj niekoľko v priebehu týždňa. Samozrejme, vedeli sme, že je to v súvislosti s nešťastným prípadom, a tiež, že nie všetky hlásenia sú pravdivé, ale každý jeden hlásený prípad prešetrujeme, i keď je jasné, že niekedy si v rámci riešenia susedských sporov a žabomyších vojen ľudia spestrujú takýmto spôsobom riešenie svojich problémov, pričom si neuvedomujú, že sociálni kurátori majú skutočne veľmi rozsiahlu široko- spektrálnu pracovnú náplň. Pri každom hlásení alebo podaní vykonávame všetky potrebné úkony a opatrenia zamerané na ochranu života a zdravia dieťaťa, rodinu sledujeme, v mnohých prípadoch dávame aj návrh na nariadenie súdneho dohľadu. Už na základe skúseností vieme aj odhadnúť, v ktorej rodine je potrebná dlhodobejšia kontrola, prevencia a opakované návštevy, ktorá rodina je riziková a bude potrebné venovať jej našu pozornosť. Pri odhaľovaní týrania detí spolupracujeme s lekármi, školami, obcami, v ústrety nám vychádzajú aj orgány činné v trestnom konaní. Nejeden zásah v rodine a vyňatie dieťaťa z rodiny sme riešili aj prostredníctvom predbežných 24-hodinových opatrení a za asistencie polície. Neraz po nás hádzali kamene alebo sa nám vyhrážali, ale to patrí už k našej práci.
Z viacerých strán zaznieva, že problémom pri odhaľovaní a riešení prípadov týrania je aj legislatíva. Takéto pripomienky rezonovali tiež na stretnutí, ktoré organizoval úrad práce, sociálnych vecí a rodiny.
- Pracovné stretnutie bolo zamerané práve na riešenie vzájomnej súčinnosti a kooperáciu pri vyhľadávaní a eliminácii ohrozených detí. Zúčastnili sa ho viacerí zástupcovia z organizácií, s ktorými často spolupracujeme pri výkone sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Samozrejme, boríme sa aj so zákonmi. Pripomienky, ktoré odzneli na stretnutí, sa týkali hlavne legislatívy. Je jasné, že každý orgán má „tú svoju kompetenciu, ten svoj zákon a právomoci“. Je to bežná realita. Veľa vecí chýba aj v našom zákone o sociálnoprávnej ochrane detí, hlavne širšie a väčšie kompetencie sociálnych kurátorov, pretože oni sú tí výkonní terénni pracovníci, ktorí prichádzajú do rodín, vstupujú do obydlí, „hrabú sa v rodinných vzťahoch“, objasňujú, neraz vidia aj biedu, hľadajú riešenia, ponúkajú pomoc. Problémom je, že nemajú právny dosah. Nemôžu napríklad len tak vtrhnúť niekam a jednoducho zobrať dieťa, aj keď vedia, že ide o týranie. K zásahu je potrebné požiadať súd o vydanie predbežného opatrenia o okamžitom vyňatí dieťaťa z rodiny. Taktiež nemôžu len tak vstúpiť do bytu. Tieto problémy by mala vyriešiť novelizácia zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Ďalej sme poukazovali aj na tú skutočnosť, že práve detskí obvodní lekári sú tí, ktorí vo veľkej miere môžu poukázať a pomáhať pri objasňovaní a vyhľadávaní takýchto ohrozených detí. Lekár by mal navštíviť matku aj dieťa v prirodzenom domácom prostredí po prepustení z pôrodnice, aby poznal, do akého prostredia dieťa ide. Našťastie, v našom regióne je spolupráca s obvodnými lekármi veľmi dobrá, akékoľvek podozrivé správanie sa rodičov, zanedbávanie dieťaťa, alebo ak rodičia výchovu a starostlivosť nezvládajú, hneď nám to nahlasujú. Problémom je i tzv. strata dieťaťa zo systému, ktorá sa týka detí od troch do šiestich rokov. Do troch rokov veku dieťaťa sú povinné očkovania, dieťa častejšie navštevuje poradňu a detského lekára. Pokiaľ po tomto veku nenavštevuje predškolské zariadenia, tak až do nástupu do l. triedy sa dieťa stráca v systéme. Preto sme apelovali aj na obce, aby nám v rámci spolupráce oznamovali prípady, ktoré deti by mali byť zapísané na povinnú školskú dochádzku, resp. ktoré požiadali o odklad alebo ak sa zistí, že dieťa nie je zapísané, resp. nemáme o ňom žiadnu vedomosť. Aj to je jeden zo spôsobov, ako zabrániť podobným smutným prípadom ako u malej Lucky.
Hovorili ste, že pri väčšej všímavosti okolia by sa takéto smutné prípady nestali. Dá sa vôbec týraniu zabrániť?
- Problém týrania, zneužívania a zanedbávania tu bol, je a, žiaľ, aj bude. Nedá sa mu zabrániť. Ale ak už sa stane, tak je na rade zákon a spoločnosť, aby svojimi právnymi normami a platným súdnym systémom takéhoto človeka, resp. každú jednu osobu, odsúdil a potrestal. Avšak psychickú traumu v živote dieťaťa už nezmažete a každé jedno dieťa si to svoje prežité detstvo nesie so sebou do dospelosti. Hoci týranie sa nedá úplne vymazať, určite sa mu dá predchádzať, pokiaľ si budeme viac všímať život okolo seba, deti, ale aj dospelých, ich trápenie, súženie, zbavíme ich pocitu osamotenia v nešťastí. Ak urobíte hoci len prvý krok, ostatné zveríte do rúk odborníkov, môže vás hriať dobrý pocit, že ste pomohli tam, kde to bolo najpotrebnejšie. Je dôležité, aby spoločnosť mala dostatok informácií, aby sa organizovali či už v školách alebo inštitúciách preventívne programy. Aby sme v spoločnosti nepestovali „mýty“, že u nás neexistuje týranie, alebo mýty o sebe vo vzťahu k násiliu v rodinách. Preto je nesmierne dôležité, aby všetci pedagógovia, sociálni pracovníci, psychológovia, vyšetrovatelia, sudcovia, čiže všetci, ktorí prichádzajú do možného kontaktu s obeťou alebo násilníkom a s prejavmi syndrómu CAN, vedeli syndrom správne rozpoznať, identifikovať a následne vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť.
