POVAŽSKÁ BYSTRICA. Svoju osemdesiatku oslávil aj výstavou, ktorá sa koná v MG Art galérii. Jeho prvé fotografie vznikali spontánne a s pocitom hľadania vlastného fotografického výrazu a nie na objednávky.
Cieľom bolo zachytiť významné okamihy, či zmeny v spoločenskom živote, živej, prípadne neživej prírode, a tak priniesť divákovi hlboký estetický a humánny zážitok, čím sa Gabčove fotografie od počiatku odlišovali od fotografií iných autorov.
Gabčo je známy
Kurátor Milan Mazúr tvrdí, že autora poznáme ako neustáleho fotografa, dokumentaristu Považskej Bystrice a nestora rozhovorov okolo fotografií „starej“ Bystrice. Noupúšťa miesto ani atmosféru výnimočných okamihov.
„Ide o priateľa, ktorému sa patrí urobiť poctu nielen ako fotografovi, ale najmä ako vynikajúcemu človeku. V Považskej Bystrici zanechal za sebou jasnú stopu, zaznamenal niekoľko vynikajúcich portfólií. Spoznal som ho a evidoval na krajských súťažiach po celom Slovensku, poznal som jeho meno aj podľa rôznych ocenení. Veľmi rád som prijal jeho otcovskú a citlivú spoluprácu pri inštalovaní výstav. Je síce amatér, ktorý pričuchol k fotografii už dávno, ale jeho čiernobiele fotografie, napríklad Šesťdňovej, sú skvostné,“ povedal pred vernisážou Mazúr.
Ambrózovo súkromie
Manželka Piroška potvrdí, že množstvo fotografií je uložených v krabiciach, ku ktorým sa však ona nedostane. „Má ich uložené vo svojej izbe, kde síce upratujem, ale všetko okrem vecí, týkajúcich sa fotografovania,“ tvrdí manželka.
„Všetko je systematicky uložené. Ale musím prezradiť, že na tejto výstave má veľký podiel aj ona. Pomáhala mi pri príprave a veľa vecí na počítači mi pripravila ona,“ dodá pán Ambróz.
Fotia obaja
Manželia spomenú prvý fotoaparát a na časy, keď sa fotografovali pri prechádzkach. „Keď sú určité situácie, napríklad, ak sme niekde na turistike, spravíme patričnú dokumentáciu,“ poznamená autor.
„Nefotí ma tak často, a ja zasa fotím vtedy, ak nie je pri mne,“ zasmeje sa pani Priska. „Povie mi: „Vidíš to, a cvak. Lenže ja nič nevidím. Ale aj mne sa podarila fotografia, ktorá skončila na výstave,“ nedá sa manželka. „Bola to snímka z Benátok, kde som fotila gondolierov, ale zabudla som si dať dole filter. Ten spôsobil, že odraz vody a celková kompozícia vyzneli vynikajúco. Nevediac fotku veľmi vylepšila,“ chváli fotograf manželku.
Nie je to iba „stará“ Bystrica
Pri inštalácii výstavy bol čas aj na debatu kurátora s autorom. „Nie sú to iba snímky „starej“ Bystrice, ako by návštevníci očakávali. Aj kompozícia fotografie potrebuje centralizmus. V tomto má Gabčo jasno. Pribudli portréty ľudí. Tí ho kedysi sklamali, no po deväťdesiatych rokoch je naplnený inou invenciou, čo je cítiť aj na jeho fotografiách. Je to o niečom inom. Možno aj preto, že prežil už päť infarktov, čo sa na jeho tvorbe vôbec nepodpísalo,“ dodal Mazúr.
