181 ton. Je to približne toľko, koľko váži dvetisíc sedemsto ľudí.
Jeho jazyk, dlhší ako tri metre, je ťažší ako slon. Má sedem žalúdkov, cievy tak široké, že by cez ne mohol preplávať človek. Jeho srdce váži viac ako pol tony a spolu má osem ton krvi. Každý deň zje milión kalórií v potrave. A práve za týmito velikánmi morských hlbín, sa vybrala partia potápačov z Považskej Bystrice a ich priatelia tentoraz.
Zmena letu
Po prílete na ostrov Bali sme zažili drobnú nepríjemnosť v podobe zmeny letu na ostrov Flores. Namiesto do Maumere sme leteli „len“ do Labuan Bajo, čo pre nás znamenalo nočnú plavbu, aby sme dohnali stratu času. Po nalodení na našu starú známu Sea Lady, českú potápačskú loď, sme zničení dlhou cestou a časovým posunom upadli do sladkého spánku.
Pod vulkánom
Vo vode i na pláži
Ráno sme sa zobudili do krásneho bezoblačného dňa. Konečne na lodi, konečne na mori. Už aby sme boli vo vode. Plavíme sa popri ostrove Flores smerom na východ k Alorským ostrovom, hlavnému cieľu našej plavby. Zastavujeme len krátko na potápanie. Hneď prvé ponory nás uchvátili pestrosťou podmorského života, keď sa nám podarilo vidieť jednu z najrýchlejších rýb na svete wahoo, morských hadov, útesových žralokov, karety... vznášame sa v blankytne modrej vode nad krásnymi koralovými záhradami, omámení krásou sledujeme pestrý život v morskom akváriu.
Potápači zachraňujú vzácnu korytnačku
Indonézia je povestná aj krásnymi, nedotknutými plážami, čo testujeme na vlastnej koži. Aj keď bezmenný ostrovček, na ktorom sme sa zastavili, nebol celkom neobývaný. Kúsok od pláže vo vnútrozemí sme natrafili na postarší manželský pár a ich svorku psov, ktorí sa venovali pestovaniu kešu orieškov. Milí, jednoduchí ľudia. Podvečer, pri západe slnka, vegetíme v plytkej teplej vode na krásnej bielej pláži s plechovkou miestneho piva Bintang v ruke. Život je krásny...
Nadránom nás zobudilo temné hrmenie. Žeby tropická búrka? Nie! Čakala nás skutočná perla, ktorou bolo nočné pozorovanie sopečných erupcií sopky Komba. Doslova žeravé magmatické gejzíry a tisíce rozpálených balvanov svietilo do nočnej temnoty, osvetlené len svitom mesiaca. Boli sme skutočne vo vytržení a nemohli sme uveriť týmto nádherným okamihom, ktoré nás stretli.
Stretnutia pod vodou
Alorské ostrovy sú úchvatnou ostrovnou krajinou, kde je možné zažívať nádherné dobrodružstvá pod i nad hladinou Indopacifiku. Hlavnou perlou tunajších končín je však prítomnosť veľkých morských cicavcov, ktoré migrujú Sávskym morom. Otvoreným morom a výnimočne aj pozdĺž pobrežia plávajú guľatohlavce, niekoľko druhov delfínov, kosatky, manty a dokonca môžete naraziť aj na žraloky veľrybie. Fenoménom miestnych vôd sú vorvane a vráskavce.
V dedine sa zje všetko
V priebehu plavby z Komby na Lembatu sme sa dostali do obrovského stáda guľatohlavcov. Všade okolo lode plávali, skákali, predvádzali sa títo príbuzní delfínov. Ale kde sú veľryby?
Veľryba na dvoch hodinách! A je to tu! Zo stoličiek nás zdvihol výdych a chrbát vráskavca obrovského. Dva kolosy plávali v Alorskom prieplave, medzi Lembatou a Pantarom a my sme mali šancu vidieť ich! Naskákali sme opäť do člna a rýchlo sa vydali za nimi. Plávali a pozorovali sme ich zo vzdialenosti len dvadsať metrov. Veľryby urobili vždy dva nádychy a ponorili sa do hĺbky, aby sa zas o nejakých dvesto až tristo metrov vynorili. Snažili sme sa odhadnúť smer a vzdialenosť od posledného vynorenia, aby sme sa k nim dostali čo najbližšie. Stratili sme pojem o čase, ale trvalo to asi dve, dve a pol hodiny, v spaľujúcej horúčave a bez vody, kým nám vráskavce poslednýkrát „zamávali“ na rozlúčku. Toto úchvatné divadlo, možnosť ocitnúť sa takmer na dosah ruky od najväčšieho tvora planéty, však stálo za to.
Lovci veľrýb
Ďalším naším cieľom sú rybárske dediny Lamakera a Lamalera. Sú to dedinky, kde miestni rybári, ako jedni z posledných, majú povolenie od indonézskej vlády na lov morských živočíchov tradičným spôsobom. More je jediným zdrojom obživy pre celú dedinu. Lode vyrážajú skoro ráno, celý deň križujú morskú hladinu a lovia, na čo natrafia. Delfíny, guľohlavce, manty, vorvane... Veslá vymenili za lodné motory, ale spôsob lovu ostáva. Harpúnu tvorí dlhá bambusová tyč s kovovým hrotom, pripútaná k lodi dostatočne dlhým lanom. S touto sa ako šelma pripravená na útok krčí a balansuje na malej prove harpunár. Akonáhle sa priblíži čln dostatočne blízko ku koristi, prudko sa odrazí a vrhne sa do morských vĺn. Hrot sa zaborí do tela bezbranného zvieraťa. Lano harpúny sa kĺže v zovretých rukách lovcov. Harpunár rýchlo naskočí na loď a začína súboj rybárov s raneným zvieraťom. Niekedy, v závislosti od uloveného živočícha, toto krvavé divadlo trvá aj niekoľko hodín. Zviera zúfalo bojuje, zúrivo udiera chvostom o bok lode, ale svoj súboj s najväčším predátorom planéty, človekom, nemôže vyhrať. Postupne ako koriť slabne, lovci ju priťahujú bližšie a bližšie k člnu. Smrtiaci úder dlhým nožom do dýchacieho otvoru spôsobí vlastne cicavcovi smrť udusením. Vody Sawskeho mora sa farbia krvou do červena. Obyvateľov týchto dedín nezaujíma, že stavy týchto živočíchov sa neustále znižujú, že tieto tvory sú na zozname ohrozených druhov. Tu sa zvádza boj o potravu.
Po niekoľkých hodinách sa unavení, ale spokojní lovci vracajú naspäť. Dedina má čo jesť! Korisť ostáva na brehu, kde sa s ňou zatiaľ hrajú deti. Hrajú sa na lovcov, napodobujú gestá a pohyby svojich rodičov a už takto od malička sa pripravujú na dospelosť. Chlapi zatiaľ vytiahnu a schovajú člny. A môže sa začať ďalšie krvavé divadlo. Porcovanie koristi. Chrbtová plutva a najlepšie kusy ostávajú majiteľovi člna, ostatok sa spravodlivo rozdelí medzi všetky rodiny.
Smutný, ale realistický pohľad na život v týchto dedinách, ktorých obyvatelia sú závislí od lovu, na tom čo im poskytne more. Svetové populácie veľrýb, ale aj všetkých morských (a nielen morských) živočíchov alarmujúco klesajú. Čím sa budú živiť títo ľudia, keď už nebudú mať čo loviť? Na neúrodných sopečných skalách nič nedopestujú, more je ich jediným zdrojom obživy.
Úspešné hľadanie
Ďalej križujeme Alorskú úžinu, pátrame po veľrybách, vorvaňoch, kosatkách. Popritom sa samozrejme potápame. Každý deň dva až tri ponory. Chceme čo najviac vidieť, čo najviac zažiť! Nad vodou aj pod vodou. A tak pozorujeme úchvatný podmorský svet. Prekrásne koralové záhrady, žraloky, raje, korytnačky, napoleóny, tuniaky, murény. Ale aj fantastický makro svet zastúpený krevetkami a neskutočne rozmanitými nahožiabrími slimákmi. Pri nočných ponoroch sledujeme vo svetle našich bateriek fascinujúci tanec španielskej tanečnice (druh nahožiabreho slimáka, pozn. autora), sépie, lov murény a perutýnov. Aj nad vodou je čo obdivovať. Obrovské kolónie kaloňov (druh netopiera, pozn. autora), či hniezdiská majestátnych morských orlov, ale aj malé rybárske dedinky a jednoduchý, ale ťažký život miestnych obyvateľov.
Do konca tripu ostávajú ešte zo štyri dni, slnko svieti, more je pokojné, užívame si nádherné dobrodružstvo. A vtedy sa to stalo. Nešťastie nechodí po horách, ale... Zakotvili sme pri malom ostrovčeku s krásnou piesočnou plážou. Majiteľ lode s priateľkou a troma členmi posádky sa vybrali situáciu na potápačskom člne preskúmať. Popritom sa rozhodli, že si urobia zopár záberov vĺn búšiacich do pieskovej pláže. Pozorovali sme ich z lode. Všetko vyzeralo v poriadku, dvakrát našli na obrovské vlny a kamera bežala ostošesť. Ešte poslednýkrát a končíme. A práve táto posledná vlna sa im stala osudnou. Zdvihla čln ako detskú hračku a prevrátila ho. Na lodi sme všetci stuhli. Bolo vidieť len čln hore dnom a nikoho naokolo. Ďalšia vlna čln trochu nadvihla a my sme videli, že našťastie všetci vyplávali a dostali sa na breh. Až tak nám odľahlo.
Rozhodli sme sa pre letmé spoznanie Timoru. Požičali sme si motorky, najobľúbenejší dopravný prostriedok v Indonézii, a vydali sme sa s Juniorom a miestnym sprievodcom na okruh po okolí Kupangu. Zastavili sme sa pozrieť vo výrobe tradičných lodí, na rybom trhu, kde vám ryby nielen predajú, ale ak máte záujem priamo aj opečú. Nakukli sme k majstrovi hry na špeciálny hudobný nástroj sasando, ktorý vyzerá ako indonézska verzia harfy, a ktorý nepoužívajú nikde inde na svete. Navštívili sme miestne Národné múzeum, skúsili Timorské kulinárske špeciality, okúpali sme sa vo vodopáde. Chceli sme navštíviť aj záhradu opíc, ale bohužiaľ bola zavretá. Opice však plot hravo preliezli a motivované banánmi sa s nami fotili na príjazdovej ceste. Nakoniec sme sa zastavili u miestneho kováča, ktorý vyrába pravé Timorské nože a mačety. Výprava sa končí! Posledná noc na lodi a ráno prelet na Bali, kde nás pred cestou domov čaká ešte jeden celý deň. Samozrejme nákup nevyhnutných darčekov, fantastická balijská masáž, miestne reštaurácie a bary, každý si už posledný deň vychutná podľa seba. A potom domov, sladký domov. Po tých šestnástich dňoch plných dobrodružstva sa už každý teší. Takže Indonézia zbohom! Alebo dovidenia?
