Autá, ktoré vekom už určite patria medzi dôchodcov, ale vzhľadom stále krásne, mali možnosť obdivovať obyvatelia Považskej Bystrice už po siedmy raz. Výstavu autoveteránov pripravil Klub historických vozidiel Považia počas súťaže Veteran tour Manín.
Záľuba na celý život
Tohtoročné podujatie malo trocha odlišnejší charakter. Vozidlá nesúťažne doplnili „vyglančené“ aerovky. Ich majitelia mali zraz v neďalekých Belušských Slatinách. „Mali sme rovnaký termín stretnutia, tak sme ich pozvali. Sme veľmi radi, že prišli, vidieť, že návštevníkom sa veľmi páčia,“ povedal Štefan Blaško z Klubu historických vozidiel.
Na svoje autíčka boli ich majitelia hrdí. „Prišiel som na Aero 30, rok výroby 1938. Je to veľmi zaujímavé a cenné auto, pretože ich výrobu ukončila vojna,“ predstavil svoju aerovku Juraj Jánošik z Bobotu. Priznal sa, že tento typ vozidiel je jeho srdcovou záležitosťou, takže ich má v zbierke viac.
Na kabriolete, ale inej značky, sa priviezol Vlastimil Kubíček z Litovli. Pred dvadsiatimi rokmi si kúpil Tatru T75 cabrio z roku 1935. „Bol to totálny šrot, doteraz som ho dával dohromady,“ pohľadom pohladil jeden kúsok zo svojej zbierky veteránov.
Peter Gáži z Častej pre zmenu nedá dopustiť na svoje Aero 30 z roku 1935. „Chcel som otvorené auto, do ktorého sa ťažko zmestím,“ so smiechom vysvetľuje svoju voľbu. Aj on dával auto dohromady niekoľko rokov. „Vždy, keď som mal čas, tak som išiel do garáže, pretože auto si žiada takú starostlivosť ako ženská,“ smeje sa. Zrejme mu je takáto starostlivosť veľmi blízka, pretože historické vozidlá mu učarovali už pred štyridsiatimi rokmi.
V štýlovom oblečení prišla kompletná rodinka Čimburovcov z Turzovského aeroklubu. Ako hlava rodiny prezradila, aerovku z roku 1931 používali len na manínsky okruh. Manželka doložila, že je to ich premiéra a veľmi sa im akcia páčila. Na stretnutí nechýbala ani ich dcéra Lea. Na otázku, ako sa do dvojmiestneho auta zmestí, sa len zasmiala a názorne predviedla, aké pohodlné sedenie má vzadu vo svojom najobľúbenejšom vozidle.
Učarovali mu Felície
Nie je tomu tak dávno, keď po našich cestách jazdili najmä škodovky. Tie sa páčia aj Ladislavovi Dujkovi z Púchova, zvlášť model felícia. Na jednej – kabriolete z roku 1960, prišiel i na súťaž veteránov. „Získali sme ju od jedného pána zo Žiliny. Všetko sme museli odstrojiť, zrenovovať. Trvalo to dva roky, lebo boli aj iné povinnosti. Snažili sme sa využívať originálne náhradné diely, aby auto dostalo taký vzhľad, ako keby vyšlo z výroby. Jediný rozdiel je vo farbe, pôvodne bolo žlté, teraz červené. A prečo felícia? Venujem sa im od roku 1970. Mali sme ich viacero, takže máme aj dostatok náhradných dielov,“ nedá dopustiť na škodovku pán Dujka.
Pastva pre oči i sluch
Tento rok si výstavu veteránov nenechala ujsť Dominika Gazdíková z Považskej Bystrice. Zobrala so sebou aj sesternicu. „Je nezvyčajné vidieť na cestách takéto autá. Vedela som, že býva v meste výstava, ale prišla som sa pozrieť až teraz. Upozornil ma na ňu tato. Veľmi sa mi páči, že mnohí vodiči sú zladení s autami aj oblečením. Zaujali ma aerovky,“ prezradila mladá slečna, ktorá si viaceré veterány aj odfotila.
Zdeno Metzker si pri pohľade na autá zaspomínal na svojich rodičov. „Našiel som tatrovku, na akej jazdil môj otec. Mohol som si pozrieť detail, vyfotiť ju, a keď som počul ten zvuk. No fantázia. Skláňam sa pre prácou rúk, ktoré to dokázali. Ani si neuvedomujeme, že tatrovky sa vyrábali len kúsok za kopcom v Kopřivnici. Voľakedy sme to zažili a skutočne musím ohodnotiť, že tatrovky boli vynikajúce stroje. Nedivím sa, že Američania Tatrovku získali a viem prečo. Technický potenciál, ktorý tam bol, nájdete málokde na svete. Myslím, že je to trocha na aj zamyslenie,“ skonštatoval.
Rýchlosť nerozhoduje
Pri veteránoch, aj keď ide o súťaž, nie je rýchlosť veľmi dôležitá. Podľa účastníkov je dôležité prísť do cieľa. „Stane sa, že niektoré auto zostane visieť, ale vždy sú kamaráti, ktorí potlačia a ide sa ďalej,“ usmial sa Štefan Blaško z Klubu historických vozidiel.
Doplnil, že podujatie síce súťažou, ale skôr ide o stretnutie ľudí so spoločnou záľubou, o výmenu skúseností či rád. „Práca so starými vozidlami si vyžaduje čas, trpezlivosť a technickú zručnosť, pretože ich dávame väčšinou dohromady sami. Výhodou je, že k tejto práci môžeme pritiahnuť aj mladých ľudí, čím sa zdokonaľujú v technike. Na súčasných autách toho veľa urobiť nedokážeme, ale pri veteránoch sa musíte starať, či má olej, aké sú sviečky, dokážete ho opraviť sami aj bez odborníka. A práve tu niekedy príde vhod rada od kamaráta s podobnou záľubou,“ dodal.
Súčasťou výstavy bolo po prvý raz aj odovzdávanie pohára primátora mesta. Získať ho mohlo vozidlo, ktoré bolo výnimočné po technickej a výkonovej stránke. V premiérovom ročníku ho dostal Miloš Krištofík a jeho Maserati 3500 GTI z roku 1961.
