rovej banky som vložil bankomatovú kartu a postláčal príslušné čísla. Kartu som si zobral, peniaze nie. Všetko nakoniec dopadlo inak, ako by možno niekto očakával.
Neviem. Možno som bol ešte príliš nabitý pozitívnymi endorfínmi a rozmýšľal o tom, že tie tri týždne v Nimnici boli pre mňa až prekvapujúco príjemnou skúsenosťou. Na stratu peňazí som prišiel až v predajni bicyklov, keď som otvoril peňaženku. Hneď mi bolo jasné, že ostali v bankomate. Sadol som do auta a „prášil“ späť. Prešlo okolo dvadsať minút. Vnímal som to už iba ako formálny pokus zachrániť mojich 80 eur. V duchu som sa zmieril s tým, že výber budem musieť na svoju škodu zopakovať. Z banky práve vychádzala sympatická dáma. Od auta som trielil v pokluse, no uvidiac ju som spomalil. Hoci sme sa predtým nikdy nevideli, naše pohľady sa stretli, a ani neviem prečo zo mňa vyhŕklo: „Uff, pred štvrť hodinou som si tu v bankomate zabudol peniaze...“ Šokovala ma: „Viem. Ja som ich našla. Už som ich aj doniesla späť do banky. Je to tam oficiálne zaprotokolované.“ „To vážne? To naozaj? Vy ste tam tie peniaze vrátili...?“ neveriacky zo mňa vyšlo pár prekvapených viet. Ona len s noblesou a s úsmevom dodala vetu, na ktorú nezabudnem: „No, pravdaže, vrátila som tie peniaze. Prečo by som ich brala, keď neboli moje...?“
Banka mi do dvoch dní peniaze opäť pripísala na účet. Život sa upokojil, no vo mne stále doznieva tá veta – „Prečo by som tie peniaze brala, keď neboli moje...“ Nuž - keby si v našej krajine každý bral len to, čo mu patrí a na čo má nárok, ako by sa nám len žilo. Však? Tak či tak, do Bratislavy som sa z Považia vrátil s dvoma skvelými zážitkami. Ten prvý je z kúpeľov a druhý z Považskej Bystrice. A, pravdaže, aby som nezabudol. Pani Mária Ridlová, snímam pred Vami klobúk, hlboko sa klaniam a ďakujem.
