Juniorský legionár Čekovský takmer debutoval v mužskej reprezentácii
zavítal aj k nám do redakcie.
Šanca na dosah
V Srbsku som už dve sezóny, podmienky sú super. Doteraz som veľa nenahral, dúfam, že konečne dostanem poriadnu šancu. Brali ma ako talent, hrával som pravidelne juniorskú ligu. Štatistiky boli uspokojivé, myslím, že aj výkony, Uvidím, čo bude v mužskej kategórii, kde som bol už v minulej sezóne na súpiske Partizanu. V kádri došlo k zmenám, kapitán Lučič prestúpil do španielskej Valencie, zranil sa legionár Bertans, hrajúci na mojom poste. Podľa lekárov bude kvôli zranenému kolenu asi osem mesiacov mimo, takže čakám prelomovú sezónu. Zmluvu mám na tri roky, a hoci majú do tímu prísť ďalší zahraniční hráči, ale verím, že hrať budem oveľa viac.
Zlý začiatok
Európsky júlový šampionát B kategórie do 20 rokov Rumunsku nám v prvej časti vôbec nevyšiel. Bol som jediný hráč zo zahraničia, ale ani ja som nič nemohol robiť, pretože pred ME sme nehrali ani jeden prípravný zápas a hrať iba z tréningu sa ani v basketbale nedá. Základná skupina bola veľmi náročná, prehrali sme všetky zápasy a namiesto bojov o postup medzi elitu sme hrali iba o 9. – 12. miesto. To sme si už na seba zvykli, hra a spolupráca sa zmenila k lepšiemu a výsledkom bolo aspoň 9. miesto. Na budúci rok môžem ešte v tejto kategórii hrať.
Nešťastná chyba
Po návrate z Rumunska, kde som si v závere šampionátu zranil pätu, ma oslovil tréner mužskej reprezentácie pred štartom prvej fázy kvalifikácie o postup na ME, kde okrem Slovenska boli v skupine Maďari a Bielorusi. Dohodli sme sa, trénoval som s tímom štyri dni, ale to bolo všetko. Neskôr vysvitlo, že manažér ma zabudol napísať na dvadsaťštyričlennú súpisku, a kvôli tejto administratívnej chybe som nemohol absolvovať mužský debut v drese s dvojkrížom. Verím, že aj výkonmi v Belehrade sa znova pripomeniem trénerovi a v budúcnosti by som rád pomohol k lepším výsledkom
Trpezlivé čakanie
Pôsobenie v Srbsku neľutujem, bol to dobrý krok. Išiel som kvôli basketbalu, čo sa mi splnilo. Ako ročník narodenia 1994 som bol spolu s Milutinovom najmladším hráčom. Okrem väčšiny Srbov bol v kádri Holanďan, Bosniak, Lotyš a Američan. Aj keď som oficiálne nehral, bol som v Moskve na zápase Euroligy proti CSKA na súpiske, čo bol pre mňa veľký úspech, lebo dovtedy som sa do dvanásťčlennej nominácie nedostal. Partia je dobrá, rozumieme si, lebo najstarší hráči majú iba 24 rokov.
Som Slovák
Dostal som ponuku získať srbské občianstvo. Bolo to veľmi komplikované, pretože by som sa musel vzdať slovenského občianstva, čo som nechcel. Neprospelo by to ani mojej kariére, pretože medzi juniormi by som si ešte možno zahral, no dostať do seniorskej reprezentácie Srbska, to si neviem v obrovskej konkurencii predstaviť. Som Slovák, chcem pomôcť slovenskému basketbalu a po zvážení pre a proti som srbskú ponuku odmietol..
Lákavá Európa
Pokiaľ ide o ďalšiu kariéru, tri roky mám platnú zmluvu ešte tri roky, nechcem, aby Partizan bol pre mňa konečnou stanicou. Času mám dosť, ale rád by som si v budúcnosti vyskúšal aj inú európsku súťaž, najlepšie Španielsko. NBA je veľmi vzdialená méta, na draft mám minimálne tri roky čas, a keby si ma vybralo hociktorý klub, bol by som šťastný. Vyberať sa nedá, no mojím najobľúbenejším sú Los Angeles Lakers.
Nabitá sezóna
Porovnávať súťaže na Slovensku a Srbsku je ťažké, pretože doma je iba liga a Slovenský pohár. V Srbsku má najväčšiu sledovanosť Jadranská liga s tímami zo Srbska, Chorvátska či Maďarska. Vrcholom Euroliga, kde Partizan pravidelne hrá s popredným európskymi tímami. Nasleduje Srbský pohár, ktorý trvá iba niekoľko dní a potom je srbská liga. Osem tímov hrá tri mesiace, okrem Partizanu a Crvenej zvezdy Belehrad sú v nej slabšie tímy.
Zvykol som si
Po príchode do Belehradu som najprv býval s jedným, potom s druhým trénerom a nakoniec sám. Zo začiatku boli aj jazykové problémy, ale potom sa to zlepšilo. Voľného času veľa nie je, týždenne máme dva zápasy a desať tréningov. Každodenný kolotoč vyzerá podobne – tréning, obed, tréning, prípadne zápas, večera, oddych, spánok a tak stále dokola. Fanúšikovia sú skvelí, basketbalu rozumejú. Halu Pionier pre 7000 divákov na Eurolige naplní aj 9000, v ostataných dueloch chodí asi 5000 divákov. V meste ma poznajú, občas sa niekto so mnou porozpráva, odfotografuje. Som pre nich Miša alebo Čeko.
Nielen basketbal
Vďaka basketbalu nemusím chodiť do roboty či do školy, plne ma zamestnáva. V Pov. Bystrici som absolvoval dva roky obchodnej akadémie, ktoré mi v Srbsku uznali. Navštevoval som gymnázium, kde som štúdium úspešne ukončil. Zamýšľal som sa aj nad budúcnosťou. Pokiaľ sa bude dať, chcel by som hrať čo najdlhšie a zabezpečiť sa. Nevylučujem ani pokračovanie štúdia na vysokej škole, ale trénerčinu by som robiť nechcel. Na Slovensku by som si zahral, ale asi až na konci kariéry. V Košiciach mám rodinu, v Považskej Bystrici sa cítim veľmi dobre, a rád sa sem vždy vraciam najmä kvôli vzťahom s ľuďmi s klubu.
