Dobrá ponuka
Čerstvá absolventka Strednej školy podnikania v Trenčíne má pred sebou novú výzvu. „Niekto chce po strednej škole na vysokú, ale to nie je môj prípad. Ja chcem hrať naďalej florbal, ale popri tom mať aj zamestnanie, v čom mi vyšiel v ústrety môj od septembra nový klub Vítkovice. Je to kvalitné družstvo, ktoré v minulej sezóne bolo vo finále extraligy a podľahlo Herbadentu Praha 2:3. Vlani sme boli v Ostrave na turnaji, kde si ma všimol manažér všimol a zrejme som ho zaujala, hoci skončili až piate, ale potrápili sme špičkové tímy. Klub kontaktoval nášho trénera Gábora s tým, aby som prestúpila, no ja som najprv chcela zmaturovať. S prestupom som súhlasila, lebo klub mi ponúkol zohnať prácu, s čím by na Slovensku bol problém.
Lákavé Alpy
Slovenská extraliga je už pre mňa malá, nedá sa porovnať s českou pokiaľ ide o kvalitu. U nás je zopár dobrých tímov a zápasy, kde sú dvojciferné výsledky, veľa herne nepridajú. Vždy som chcela niečo viac, neuspokojiť sa iba s domácou súťažou. Z Česka sa dá ísť vyššie - do Švajčiarska, Švédska či Fínska aspoň formou stáže. V novom pôsobisku chcem zaujať, hrať čo najlepšie, čo bude ďalej, sa uvidí. Rada by som sa dostala do Švajčiarska, kde som hrala na MS. Veľmi sa mi tam páčilo, hráčsky vyspelé tímy, krásna, čistá krajina.
Z krúžku k titulu
Florbal hrám deviaty rok hrá, začala som v Pruskom v základnej škole ako štvrtáčka. Chcela som robiť nejaký šport, tak sme sa s kamarátkami dali na florbal, aj keď sme o ňom veľa nevedeli. Viedli nás učitelia Miroslav Tarabík a Eva Benešová, potom Vladimír Gábor, ktorý hrával hokejbal. Začalo ma to baviť, viac som trénovala a bolo to už o inom. Bavilo ma útočenie, ale tréner ma dal obrany, kde hrám dodnes.
Najprv sme hrali iba malé turnaje, potom niekto prišiel s nápadom ísť do extraligy. Všetkých to uchvátilo a od štrnástich rokov hrám extraligu, kde za päť rokov mám dva tituly a po jednom striebre a bronze. Z kolektívu, ktorý začínal v krúžku, sme ostali tri Dominika Florišová, Dominika Hlaváčová a ja. Spomínam si na jeden z prvých úspechov, keď sme v Trenčíne na majstrovstvách Slovenska stredných škôl ako jediná základná škola získali bronz, ale vyhrali sme aj dva mládežnícke turnaje v Stupave.
Dôležitý gól
Do finále proti Nemšovej sme išli z druhej priečky, ale nazaoberali sme sa tým, či je to výhoda alebo nie. O našom víťazstve zrejme rozhodol už prvý zápas v Púchove, kde mala Nemšová domáce prostredie. Aj keď sme viedli 4:0 a 5:2, súperky v závere otočili na 6:5. Nevzdali sme sa a dvanásť sekúnd pred sekúnd sa mi podarilo vyrovnať a v predĺžení dala Hrehušová víťazný gól. Bol pekný pocit, a hoci sme druhý zápas jasne prehrali, na domácej pôde v Dubnici sme cestu za titulom dotiahli do úspešnej obhajoby. Tituly sa nedajú porovnávať, oba si cením rovnako.
Reprezentantka
Mám za sebou šampionáty vo Švajčiarsku a Poľsku, kvalifikáciu v Lotyšsku, kde sme začali zle, ale postupne sme sa presadzovali a vybojovali postup. Ďalšou výzvou pre mňa je svetový šampionát v Prahe 7. – 14. decembra, kde by sme chceli skončiť lepšie ako vo Švajčiarsku. Konkurencia bude tradične silná, ale nesmieme sa vopred báť. Mám na konte už niekoľko reprezentačných gólov, ale štatistiky si nerobím. Najpamätnejší bol prvý gól proti Maďarsku. Rada by som dosiahla úspech aj a svetovom fóre, kde však vládnu Fínky, Švédky, Švajčiarky a Češky. Hovorí sa, že florbal by sa mohol stať olympijským športom, štart na olympiáde by bolo niečo úžasné.
Plusy a mínusy
Hodnotiť svoju hru je dosť ťažké, to by mal robiť tréner. Myslím, že za odohrané roky mám slušné čítanie hry a prehľad, obstojnú strelu. Pokiaľ ide o fauly, vyplýva to z hry a záleží od okolností a od priebehu zápasu. Taktický faul je niekedy nutnosť, ale radšej sa snažím loptičku odoberať čisto, lebo hra je plynulejšia. Penalty zahrávam málo, nie ej to ľahké, ale ak treba idem a som pomerne úspešná.
Kamarátky a spoluhráčky
S dievčatami tvoríme dobrý kolektív, s niektorými som si zahrala aj v reprezentácii – Mončeková, K. Behancová či Letková. V obrane som najdlhšie hrávala s Dominikou Hlaváčovou a za tri spoločné sezóny sme si v obrannej dvojici na seba navykli a dobre sa dopĺňali. V zápase s Tvrdošínom sa mi podarilo dať štyri góly a pridať päť asistencií. Potom prišli nové hráčky a tréner nás rozdelil, aby sme im pomohli a poradili.
Myslím si, že aj môj odchod spoluhráčky berú športovo a prajú mi to. Na oplátku im zasa ja budem držať palce a priať im tretí titul.
Zasľúbené miesto
Aj keď sa Pruské nemôže merať čo do veľkosti a počtu obyvateľov z mestami, v posledných rokoch sa stalo miestom, kde pribúdajú nielen florbalové ale aj hokejbalové medaily. „Keď sme vyhrali titul alebo hrali vo finále, vždy nám starosta pripravil oslavy, kde nechýbalo privítanie na námestí, šampanské a oslava v obľúbenom bare. Pre našu malú obec je to veľké plus, ovplyvňuje to deti, pre ktoré je to motiváciou. Dušou oboch športov je Ondrej Buday, veľmi dobre pracuje a výsledky sa dostavujú už v najmladších kategóriách. Dobrá spolupráca je s hokejbalistami, ak máme možnosť my alebo oni, chodíme sa vzájomne povzbudzovať. Máme aj verných fanúšikov, ktorí prídu za nami do dubnickej haly n domáce zápasy, ale cestujú aj na niektoré zápasy vonku.
Zmena športu
Asi pred troma rokmi nás oslovil tréner Gábor, že chce prihlásiť družstvo na hokejbalový turnaj. Neváhali sme, hokejky nám požičali naši chalani, mali sme niekoľko tréningov a začalo nás sto baviť. Hoci ide o neporovnateľný šport s florbalom, kde sa hrá do tela, strieľa sa aj náprahom, prišli sme mu na chuť. Na Slovensku sa pravidelná súťaž žien nehrá, vrcholom je Mamut cup, čo je celoslovenské finále počas jedného víkendu. V minulej sezóne sme si rozšírili zbierku o bronz.
Rodina a záujmy
V poslednom čase toho bolo veľa., ale dalo sa to zvládnuť. Úspešná maturita, florbalový titul, hokejbový bronz. Voľného času počas sezóny bolo málo, musela som si všetko správne zadeliť, týždenne tri tréningy, zápasy, učenie a ešte si nájsť čas na priateľa. Našťastie všetko dobre dopadlo a bol čas aj na oddych a regeneráciu, lebo potom nasledovala letná príprava. V lete mám najradšej výlety či pobyt na kúpalisku, v zime som najradšej doma. Kedysi ešte ako piatačka som skúšala futbal. Ktorý hral aj môj otec, ale rýchlo ma to prestalo baviť. Mám sestru Zuzanu, ktorá má 15 rokov a tiež hrá za ženy Pruského. Videla ma hrať, tak sa tiež dala na florbal a pokiaľ nemohla hrávať, chodila nás povzbudzovať. Priezvisko Šponiarová ostane v Pruskom aj po mojom odchode. Aj keď chcem hrať na čo najvyššej úrovni, rada by som sa na konci kariéry vrátila. Dúfam, že elán, ľudia a všetko, čo k tomu patrí, vydrží.
