PRUSKÉ. Babička Rozália je najstaršou obyvateľkou Pruského a určite patrí aj medzi najstarších obyvateľov Slovenska vôbec. Aj napriek vysokému veku je stále čiperná, aj keď už chodiť nemôže.
Stále je obklopená svojimi najbližšími. Neustále je pri nej dcéra Anna, u ktorej býva, navštevujú ju vnuci, pravnuci i pravnúčatá. Pokiaľ nie je unavená, rada si s nimi pohovorí, držiac v ruke neodmysliteľný ruženec.
Spomienky
Babička pochádza z Oščadnice, kde sa zoznámila aj s manželom. Keď sa im narodil prvý syn, presťahovali sa do Pruského. Jej domovom sa na dlhé roky stala časť obce nazývaná Dúžavy. Tam sa aj narodili jej ďalšie dve deti. Rodina sa stala zmyslom jej života. „Najlepšie bolo doma s deťmi. Starala som sa o ne, vychovávala som ich, kŕmila... . Často deti sedeli na stoličkách a počúvali rozprávky, ktoré som im čítala,“ dodala oslávenkyňa.
Na otázku, koľko má rokov, len odvetila: „Jáj, ja už to nepočítam.“ Rovnaká odpoveď znela aj pri vnúčatách. „Je ich veľa, neviem koľko, ale za všetkých sa modlím.“
Do života pani Rozálie zasiahlo niekoľko ťažkých chvíľ. Zomrel jej manžel i dvaja synovia. Oporou v týchto ťažkých časoch, ale aj počas celého života, bola rodina a viera v Boha. „Kto nemá vieru, ten nemá ani trpezlivosť. Ona ju má takú veľkú, že sa cez všetko preniesla. Bolelo ju to, ale brala to tak, že je to Božia vôľa. Zmierila sa s osudom,“ povedala o jej húževnatosti a sile dcéra Anna, ktorá sa pre ňu stalav jeseni života oporou a pravou rukou.
O mamičku sa stará od jej deväťdesiatich piatich rokov. „Dovtedy sa o ňu staral brat. Keď ochorel, vzala som si ju k sebe aj s bratom a starala som sa o oboch,“ dodáva Anna.
Práca na poliach
Babička Rozália počas života netrpela žiadnymi vážnymi chorobami. Dokedy mohla, dovtedy robila. „Celý život som robila na poliach. To bol môj život. Čo som sa ja narobila, keď sme bránili, orali, kopali... Pokiaľ som vládala, všetko som robila,“ spomína na život a prácu Rozália.
Starosta Viliam Cíbik, ktorý jej prišiel zavinšovať k meninám a hneď aj krásnemu výročiu, s úsmevom skonštatoval, že zdravie nebolo len výsledkom životosprávy. „Dlhé roky bývali na Dúžavách, kde sa vraj liečil aj Hugolín Gavlovič. Zrejme sú tam veľmi dobré podmienky. Babička má, našťastie, tuhý korienok. Pred štyrmi rokmi si zlomila nohu. Bola na tom zle. Už sme sa s ňou aj rozlúčili, ale ona sa z toho vylízala,“ poznamenal s úsmevom starosta, ktorý je zároveň aj jej obvodným lekárom.
Recept na dlhovekosť
Krásnych 105 rokov radí Rozáliu Poláčkovú k najstarším obyvateľom Slovenska. Už nevládze robiť, ale rada si zaspomína na mladšie časy. A ako jej dcéra prezradila, ešte v deväťdesiatke sa vybrala na roľu s motykou v ruke. „Jaj, teraz už nevládzem robiť. Staroba na mňa prišla. Na Boha sa ale za to nehnevám,“ vyjadrila svoje pocity Rozália.
„Modlitba a ruženec ju posilňujú. Stále ho má v rukách. Láska a viera v Boha ju drží,“ dopĺňa dcéra.
Starosta vek babičky považuje za vzácny úkaz. „Je fantastické, že aj v tak vysokom veku je Rozália stále v relatívne dobrom psychickom stave. Stále vie povedať súvislé a zmysluplné vety. Zrejme každodenná tvrdá prácaa čerstvý zdravý vzduch umožnili, že jej organizmus prežil všetky úskalia aj tejto stresujúcej doby. Okrem toho sa o ňu výborne stará rodina,“ tvrdí.
Už niekoľko generácií
V súčasnosti sa o babičku zaujímajú všetky štyri generácie. „Už sme päťgeneračná rodina – babička, jej dcéra Anna, okrem toho sedem vnukov, devätnásť pravnukov a štrnásť prapravnukov,“ poznamenal pravnuk Miroslav Barták, ktorý babičku pravidelne navštevuje.
„Chodieval som ku nej odmalička, ešte keď bývala na Dúžavách. Vždy som si pochutnal na výbornom domácom chlebe, ktorý upiekla,“ zaspomínal si Miroslav, ktorý by jej doprial, rovnako ako všetci gratulanti a tiež Prušťania, aby sa dožila ešte vyššieho veku v kruhu rodiny, ktorá ju úprimne miluje.
