Stretnutie troch bývalých námorníkov bolo plné spomienok a smiechu. Pri pohári vína a pri listovaní albumov s fotografiami, porozprávali o živote na morských vlnách. Jeden z mnohých námorníckych zvykov hovorí: „Pri štrnganí treba držať prst hore, aby tí, čo sa utopili, nevideli, že hore na lodi sa pije.“ Takto sa po niekoľkých rokoch zvítali bývalí kolegovia.
Ján Škorvánek, Ján Moško a Pavel Buček zažili na spoločných plavbách po svete nespočetne veľa zážitkov. Dala by sa o nich napísať jedna hrubá kniha. Vyrozprávali tie najzaujímavejšie.
Na loď sa dostal náhodou
Najstarším spomedzi trojice námorníkov je Ján Škorvánek. Pochádza z Omšenia, v súčasnosti žije v Považskej Bystrici. Na more sa dostal čírou náhodou. „Raz som v novinách objavil inzerát, že Česko-slovenská námorná plavba prijme do posádok nových ľudí. Pracovná ponuka ma zaujala. V tom čase bolo ale náročné dostať sa na loď, o námorníctvo bol veľký záujem. Prijali ma a o tri mesiace som už bol na lodi. Určite zavážilo štátne vyznamenanie, ktoré som dostal, keď som pracoval ešte na železnici,“ spomína na svoje začiatky Ján Škorvánek.
Musel prejsť niekoľkými školeniami a kurzami. Získal niekoľko certifikátov, ktoré boli prísne kontrolované. Postupne sa Ján prepracoval od najnižšej pozície až na bocmana, teda loďmajstra. Bol zodpovedný za zadelenie každodennej služby a prevádzkových prác na palube.
„Neľutujem, že som sa rozhodol stať námorníkom. Videl som celý svet krížom-krážom,“ poznamenal.
Žralok na palube vraj prináša nešťastie. Povera sa potvrdila, keď neskôr zomrel kapitán lode.
Prvýkrát plával ako tridsaťtriročný
Ján Moško, podhorský Belušan, sa na loď dostal v zrelom veku. Cestovateľské chúťky zdedil aj s bratom Stanislavom, ktorý bol tiež námorníkom po svojich predkoch. Ich prapradedo Ján Moško mal dva páry koní, s ktorými jazdil po sklo do Čiech. Potom ho rozvážal do dolných končín Uhorska. „Vyučil som sa za elektrikára. Potom som išiel na vojnu. Tam som vozieval plukovníkov a vtedy ma začalo cestovanie zaujímať,“ hovorí Ján Moško.
Ján sa na loď dostal ako tridsaťtriročný. Skôr nebol nikdy za hranicami. „Moja prvá cesta bola do Koperu, potom do Rijeky a odtiaľ do Bombaya. Nevedel som anglicky ani slova, bolo to ťažké,“ spomína.
Práve z Bombaya má nezabudnuteľný zážitok. „Bol som ďaleko vo vnútrozemí. Chcel som sa vrátiť na loď. Jeden komín vo vnútrozemý som si určil ako orientčný bod. Večer sa ich však rozsvietilo niekoľko a nevedel som nájsť cestu naspäť. Od deviatej večera som hľadal loď, dostal som sa na ňu až ráno. Prešiel som vtedy veľa kilometrov, kým som ju našiel,“ úsmevne hovorí.
Vyštudoval vysokú námornú školu
Pavel Buček a Ján Moško sa poznajú už od detstva. Boli spolužiakmi na základnej škole v Beluši. Pavel Buček získal najvyššie postavenie. Bol prvým palubným dôstojníkom. „Čítal som veľa kníh o svete a námorníctve. Rozhodol som sa, že sa stanem odborníkom. Na strednej priemyselnej a železničnej škole som vyštudoval odbor lodnej dopravy. Potom som sa dostal na Námornú vysokú školu v Odese. Po skončení som začal plávať na česko-slovenských námorných lodiach, hovorí Buček.
Život na mori
Ján Škorvánek a Ján Moško pôsobili v službách Československej námornej plavby, Pavel Buček okrem nej aj v službách Slovenskej dunajskej plavby. Počas ciest vystriedali niekoľko nákladných lodí.
Zhodli sa, že život na lodi je krásny, no náročný. Práce bolo často dosť. Spoliehať sa musel každý sám na seba. Lenivcov na lodi netolerovali. „Pracovať sa začalo ráno od ôsmej do dvanástej. Hodinu bola obedná prestávka. Potom sme pracovali do piatej. Pracovalo sa každý deň v týždni,“ priblížil pracovnú dobu na lodi Škorvánek.
Ťažké mesiace strávené na lodi bez rodiny vystriedalo niekoľkomesačné voľno v kruhu svojich blízkych. „Keď som išiel na loď, dcéra mala desať mesiacov. Domov som sa vrátil až za jedenásť mesiacov. Nepoznala ma, musel som sa snažiť, aby som si ju opäť získal,“ hovorí Moško.
„Keď som bol prvýkrát pol roka doma, nahlásili ma, že nechodím do práce. Vraj som lenivý. To, že som bol doma, si všimli všetci, ale to, že som bol preč dlhé mesiace, si všimol málokto,“ spomína Škorvánek.
Krst nových námorníkov
Námorníckych tradícií je nespočetne veľa. Jednou z nich je krst. Prebehne vždy na rovníku, kde sa krstia noví členovia. Pozostáva z niekoľkých procedúr a úkonov, ktoré musia nováčikovia zvládnuť, aby boli pokrstení a prijatí medzi starých námorníkov. Jeho priebeh priblížil Pavel Buček. Morská panna, Neptún, hverzdár a černosi sú neoddeliteľnou súčasťou krstu nových námorníkov.
Deň pred jeho konaním je zvanie. Neptúnova družina pozýva všetkých na krst. Pripravia a oblečú sa do starého oblečenia. Na druhý deň sa zídu na palube, kde prebehne krst.
„Noví námorníci stoja v rade, na krku majú rebrík. Na rebríku sú zavesené ťažké závažia. Postupne ich černosi vyťahujú z rebríka. Musia prekonať rôzne prekážky. Musia prejsť tunelom, v ktorom sú odpadky a kde z oboch strán striekajú vodu z hadíc. Novým námorníkom robia aj iné nepríjemnosti,“ hovorí.
Patrí k nim hádzanie starých pokazených vajec, napichaných krvou o hlavu námorníka, inhalácia skazeného mäsa v igelitových vreciach či natiahnutie starej smradľavej držky na hlavu.
„Jeden z námorníkov je prezlečený za morskú pannu. Z nafukovacích loptičiek má urobené dva prsníky. V jednom je slaná voda, v druhom alkohol, napríklad whisky. Z jej prsníkov potom pijú noví námorníci podľa toho, kto je ako populárny,“ hovorí Buček.
Ďalšou dôležitou postavou v sprievode je Neptún. „S trojzubcom mláti nového námorníka, ktorý sa plazí k morskej panne, aby jej pobozkal šupinatý chvost a napil sa z prsníka,“ povedal.
Na konci krstu dostane nový člen meno a certifikát o krste. Keďže bol Ján Moško elektrikárom, dostal meno Úhor elektrický. Potom nasleduje posedenie. „Krstenec sa musí upísať. Zaplatí kartón whisky a dva kartóny piva. Potom sa vo veľkom popíja,“ úsmevne hovorí Škorvánek.
Vianoce na morských vlnách
Veľakrát sa stalo, že na lodi trávili i Vianoce. Okrem rodiny a blízkych im snáď nechýbalo počas sviatkov nič. O dobrú štedrovečernú večeru, vianočný stromček, darčeky či zábavu na lodi bolo postarané. Vo vianočnom menu na lodi Blaník nechýbal aperitív, šunkový závitok s chrenom, rybia polievka, kapor, šalát, jablkový závin, káva, ovocie, orechy a iné dobroty.
Počas siedmich rokov v službe námorníka trávil Ján Moško Vianoce a Nový rok vždy na lodi. „Rozbili sme šampanské o hlavný motor. Robilo sa to preto, aby šľapal. Potom bola zábava,“ hovorí. Námorníci si vyrábali darčeky vlastnoručne. Ján Škorvánek spomína, ako vyrobil jednému chlapcovi drevený samopal so zásobníkom. Stal sa potom jeho najobľúbenejšou hračkou.
Lietajúce ryby a žralok na palube
S lietajúcimi sleďovitými rybami majú bohaté skúsenosti snáď všetci námorníci. Keď bola loď v drifte, teda unášal ju prúd, lietajúce ryby sa zhostili hlavnej úlohy. „Večer idú za svetlom. Často ich naháňajú ryby, takzvané doráda. Preletujú ponad loď a veľakrát uviaznu na palube. My sme ich zberali. O jedlo sme tak mali postarané,“ spomínajú si bývalí námorníci.
Na loď chytili raz aj žraloka. Bolo to pod Cyprom. „Povera hovorí, že žralok na palubu prináša nešťastie. A tak sa aj stalo. Kapitán lode neskôr dostal infarkt,“ spomína Buček.
Požiar na lodi a podvodníci
Na cestách svetom ich často sprevádzali i menej úsmevné chvíle. Jedným z nich bol požiar na lodi. Horela kapitánska kajuta. Požiar bol nečakaný a namiesto poobedňajšej siesty, námorníci hasili. „Požiar zapríčinil výbuch televízie v kapitánskej kabíne. Po obede všetci oddychovali, ležali na posteli a užívali si chvíľku voľna. Posádku vyrušil poplašný signál, ktorý ohlasoval požiar na lodi. Mali sme čo robiť, kým sme ho uhasili. S kolegom sme dostali za uhasenie aj vyznamenanie. Zabránili sme miliónovým škodám,“ spomína na udalosť Škorvánek.
Podobný požiar na lodi zažil aj Ján Moško. "Počas panenskej plavby z Európy do Brazílie sa vznietil pomocný motor, na ktorý tiekol mazút," povedal.
Hovorili i o šikovnom vykrádaní Arabov v Suezskom prieplave. „Keď sa s vami rozprávali, pozerali sa rovno do očí. Medzitým šikovne nohou vyskrutkovali mosadzné zátky na lodi,“ hovoria.
Na podvodníkov narazili aj v Angole. „My sme doviezli cukor. Vedľa nás zakotvila malá cisternová loď, ktorá doviezla víno. To neskôr prečerpávali hadicami do áut v prístave. Černosi urobili diery do hadíc tak, že víno striekalo na všetky strany. Kľakli si a vychutnávali víno plnými dúškami rovno z hadíc. Celý prístav bol opitý,“ prezradil Škorvánek.
Čierny pasažier
Na lodi Winsdor Castle, ktorá prevážala kamene sa stretli s čiernym pasažierom. Na druhý deň po vyplávaní z Madresu objavili na lodi indického chlapca. „Lámanou angličtinou nám objasnil, že emigroval z Indie, lebo ho tam nečaká dobrá budúcnosť. Tešil sa na Európu. V najbližšom prístave Tuticorin musel loď opustiť. Kapitán mu dal päťdesiat dolárov a zavolal mu taxi. Najväčším prekvapením bolo, keď sme ho hneď na druhý deň znova objavili na lodi,“ hovorí Buček.
„Hovoril, ako veľmi sa teší na Európu. Všetci sme sa smiali, pretože loď smerovala naspäť do Indie. Smiech chlapca sa zmenil na srdcervúci plač. V Mangalóre v Indii sme pred odchodom dôkladne prezreli loď, aby sa história nezopakovala. Po vyplávaní sme ale objavili ďalšieho čierneho pasažiera – divoké indické včely. Na tie však stačila iba hadica s vodou,“ úsmevne spomína.
Povolanie by nemenili
Počas práce na lodiach oboplávali celý svet. Keby si mali voliť svoje povolanie znovu, opäť by zvolili život pod plachtami. Škorvánkovi sa najviac zapáčil Nový Zéland, sever Európy, Kuba, Jamajka či Brazília, Moškovi zas učarovala India. Všetci traja sa však zhodli na jednom. Brazília je krásna, a to najmä vďaka krásnym Brazílčankám.
