Monsignor Ladislav Belás, kanonik nitrianskej diecézy, opát zoborského kláštora svätého Hippolyta a riaditeľ Diecéznej knižnice v Nitre pochádza z Milochova. Časť detstva a mladosti strávil na Považí, kam sa sporadicky vracia pri rôznych príležitostiach.
Monsignora Belása sme navštívili pred Vianocami v Nitre. Rád si zaspomínal na sviatky v ich rodine a aj všeličo iné. Jeho rozprávanie bolo v uponáhľaných predsviatočných dňoch, keď sa stíhajú do konca roka rôzne termíny, príjemným duchovným povznesením.
Udiča a vianočné oblátky
Prvé Vianoce strávil v Milochove, keď už bol školák. Dovtedy bývala rodina Belásovcov v Čechách. „Do školy som začal chodiť tam. Potom sme sa presťahovali načas do Udiče k babke. Pochádzala odtiaľ mama,“ spomína si.
Na sviatky z toho roku si už veľmi nepamätá, niečo však v spomienkach, krásne milé, detské, predsa len zostalo. Napríklad na dobroty, ktoré im nosil udič-ský farár. „Na fare pekávali oblátky. Odstrižky dôstojný pán pozbieral a doniesol nám ich. Dobrotu položil na lavicu a my sme ju odtiaľ lízali,“ usmieva sa.
Prvý stromček a tradícia
Neskôr sa rodina presťahovala do Milochova. Na tieto vianočné sviatky už má viac spomienok. Stala sa totiž jedna významná vec. „Vtedy som si urobil prvý vianočný stromček. Nepamätám si, že by sme ho dovtedy mali. V ten rok sa mi podarilo ukŕkať rodičov. Nebolo však cukríkov na ozdobenie. V obchode predávali takzvané päťáčky. Za päť halierov bol jeden. Kúpili sme nakoniec aj tie, ja som ich popriväzoval na stromček a pripevnili sme ho hore na hradu v izbe. Visel, do stojana sa vtedy nedával,“ vracia sa do detstva monsignor.
Dodáva, že sa z neho veľmi tešil. Preto, keď sa potom prišlo na jeho výtvor pozrieť dievča od susedov a ohodnotilo ho posmešným „pche“, malý Ladislav vianočnú výzdobu pohotovo bránil. „No, čo? Ty nemáš ani taký,“ odbil ju.
Tradíciu pripravovania vianočného stromčeka si nakoniec zachoval až do posledných prázdnin, ktoré strávil na bohosloveckej fakulte.
V nedorobenom dome, zvyky a zážitky
Spomína si aj na Vianoce v roku 1944, keď sa nasťahovali do ešte nedorobenej murovanej chalupy v Milochove. „Dnes už nestojí, ale základy by sa ešte dali nájsť,“ hovorí. Sťahovať sa musela rodina z drevenice, v ktorej pôvodne bývali, pretože im vyhorela.
Ďalšie spomienky sa viažu k tradičným slovenským zvykom. „Naša mama dodržiavala všelijaké starosvetské spôsoby. A aby prebývala v chalupe dobrota, pomazala kľučky medom. Ale otec nič netušil a všetko skončilo na jeho rukách. Ešte po rokoch mi je smiešne, keď si na to spomeniem. Nuž a namiesto dobroty zostala medzi rodičmi mrzutosť, lebo pošomrával jeden aj druhý. Nám deťom sa to však páčilo a smiali sme sa.“
Mama monsignora Belása pochádzala z Udiče. Mala deväť sestier. „Požehnaný rod. Až jeden chlapec tam bol. Ujco Augustín,“ uvádza s úsmevom vianočnú príhodu, ktorá sa týka jeho príbuzných. Ďalej vysvetľuje, že tetka Valéra mala dve deti, Vlada a Milku. Títo malí nezbedníci zažili na sviatky pre svoju maškrtnosť aj čo-to strachu i posmechu. Zrodila sa príhoda, na ktorej sa Ladislav Belás smeje aj po rokoch. „Na Vianoce sa obyčajne dávalo do malého pohárika medu. Kúpila ho aj tetka a schovávajúc ho do kredenca ich upozornila – Dzeci, toho sa nechytac! To je otrova. Na druhý deň prišla z roboty a tých dvoch našla ležať zúbožených v posteli aj s obkladmi na hlavách,“ usmieva sa. Začalo sa vyšetrovanie, čo sa stalo. Deti stále opakovali, že nič. „Nakoniec sa však tetka nahnevala. Keď už išla na nich s krikom, povedali jej, že sa boja bitky. Až keď im sľúbila, že ich biť nebude, priznali sa, že zjedli otrovu a teraz sa liečia, aby neumreli,“ vysvetľuje dôstojný pán.
Belá a chodenie po kolede
Posledné Vianoce s rodičmi zažil v roku 1952. Ďalší rok už pôsobil ako kňaz. „Sviatky som trávil v Belej pri Varíne. Bol som kaplánom v Skalitom na Kysuciach a mal som v Belej zastupovať farára, ktorý išiel na liečenie. Mali to byť tri týždne a boli z toho štyri mesiace. Ani šaty som si na taký dlhý čas nezobral,“ hovorí monsignor. Teší ho však, že aj po šesťdesiatich rokoch si na neho ľudia v Belej v dobrom spomínajú. „Napríklad takáto epizódka. Chodili sme po kolede. Tak dosť od cesty bývala jedna starenka. Rozhodol som však, že pôjdeme aj tam. A pán farár, ktorého som zastupoval, mal vtedy taký mrav, že na stole boli vždy od ľudí kôpky peňazí. Pre farára, organistu a kostolníka. A vraj v tejto chalupe som povedal sprievodu, ako si spomínajú miestni, že tu netreba brať, ale treba ešte dať. Predstavte si, že sa to rýchlo roznieslo po dedine a ľudia si ma veľmi obľúbili.“
Ako to bolo s rozhodnutím byť kňazom
Monsignor Ladislav Belás sa rozpamätáva aj na deň, kedy prvýkrát padlo rozhodnutie, že chce byť kňazom. „Poviem vám to presne. Bol som štvrták a bolo to v roku 1940. Vtedy mal v Považskej Bystrici prvú omšu považskobystrický rodák Vojtech Štrbák. Už nežije. Pán kaplán Szabó rozprával o tej slávnosti a ešte o všeličom inom. Položil nám žiakom otázku, ktorý z nás by sa išiel učiť. Hlásilo sa nás viac, ale vydržal som len ja,“ spomína si monsignor.
Doma však bol boj. „Tato absolútne nesúhlasil. Krstný otec mu dokonca povedal – Zeber remeň, poriadne ho vydzer a buje po školách,“ opisuje situáciu. Posmech si vyslúžil v tom čase aj od svojich vrstovníkov. „Ako som išiel po dedine, spolužiaci mi hovorili – Čo ty, do dvadsacipäti rokov budeš chodziť do školy a ja už v sedzomnásti budem zarábať.“ Mama ho však podporila. Dokonca išla do Nitry za biskupom Karolom Kmeťkom, aby vybavila synovi zľavu na školné. Rodina totiž nemala po tom, čo vyhoreli, peňazí nazvyš. Matka však chcela, aby syn štúdiá dokončil. „Bola cieľavedomá. Keď si niečo zaumienila, dotiahla veci vždy do konca. Doma bola ona financminister.“
Mama, otec a dobrá kombinácia
Monsignor tiež hovorí, že aj stavbu druhej chalupy vybavovala mama. „Prišla vtedy do krčmy za murármi. Dobre si to pamätám, lebo som bol s ňou. Dodnes mám pred očami, ako im nadirigovala – No a urobíme to bajzom! To nebola výplata za hodiny, ale za hotovú prácu,“ spomína si Ladislav Belás. Jedným dychom dodáva, že on je dobrá kombinácia svojich rodičov. To, čo zdedil, mu určite pomohlo aj ľahšie zvládnuť štúdiá. Kto pozná ich rodinu, charakterizuje ho ako človeka, ktorý má po mame výrečnosť a výbornú pamäť po otcovi. „Ani vo vysokom veku nezabúdal. Rýchlo sa učil jazyky, vedel veľmi dobre po nemecky. To ho cez vojnu dva razy zachránilo,“ vysvetľuje.
V roku 1940, keď už robil jeho otec v zbrojovke, sa dokázal šikovne obhájiť po nemecky, keď prišlo falošné udanie. Druhýkrát mu jazyková zdatnosť pomohla v rokoch po potlačení povstania. „Otec bol vtedy v hore. Išiel nakresať smolenice na podpaľovanie do pece. Naraz videl konvoj Nemcov. Keď ho zbadal veliteľ, musel sa legitimovať. Vrece mu kázali vysypať a začali vyšetrovať, čo to má a pre koho. Keby nevedel dobre po nemecky, mal by určite nepríjemnosti. Všetko však bez problémov vysvetlil,“ vracia sa do spomienok na otca aj vojnu monsignor. Dodáva, že v konvoji bol aj český četník, ktorý mu povedal, že idú na partizánov v Milochove a má vraj obrovské šťastie, že sa vedel vyrozprávať.
Staral sa o ostatných
Ladislav Belás bol z detí najstarší. Hovorí, že rodičia boli celý deň v práci, preto sa naučil variť, aby sa vedel postarať o mladších súrodencov. „Ryby, ktoré sme chytili vo Váhu do rúk, som im povysmážal, aj hríby, mlieče, ktoré sme nazbierali. Polievky som varieval, podlesníky piekol. Najlepšie by si spomenula sestra Ľudmila. Ja som bol piatak, keď sa narodila. Nosieval som ju na chrbte a bola so mnou často. Mala tri roky, keď som išiel do seminára. Aj plakávala. Utešovali ju, že keď na Vianoce prídem, donesiem jej cukrové. Ale prišli sviatky a nedoniesol som nič. Aj sa na mňa nahnevala a povedala mi, že cigánim,“ spomína si. Nakoniec ju zaujal hrou a bolo po hneve. „Ukázal som jej, ako sa dá z kufra skákať na zem a zabratá do hry, ktorú som napochytro vymyslel, zabudla na sľub.“
Známy rodák
V spomienkach na Považie sa však nevracal monsignor Belás len k rodinným zážitkom. Hovoril aj o historických zaujímavostiach kraja, príhodách z Milochova, aj Považskej Bystrice. Jeho spomínanie by sa určite dalo zachytiť v knihe a pri jeho rozprávaní sme celkom zabudli na čas. Boli sme vďační, že nám odkryl kúsok zo svojho života.
Fakty zo života
Monsignor Ladislav Belás sa narodil 22. februára 1930 v Milochove, okres Považská Bystrica, v rodine robotníka Vincenta Belása a Kataríny Belásovej, rodenej Strhákovej.
Ľudovú školu navštevoval v rodnej obci, gymnázium v rokoch 1941 – 1949 v Nitre. Jeden rok absolvoval štúdium na Vysokej škole bohosloveckej v Nitre. Štúdiá dokončil na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave, kde ho 21. júna 1953 v Dóme sv. Martina vysvätil biskup za kňaza. Prvé pôsobisko mladého duchovného pastiera bola obec Skalité na Kysuciach, kde pôsobil krátko a súčasne zastupoval chorého kňaza v Belej pri Varíne. V rokoch 1954 - 1963 bol preložený do Čadce, kde pôsobil ako kaplán, v rokoch 1963 – 1970 ako správca fary v Beluši.
Po obhájení doktorátu teológie sa vracia ako tajomník Biskupského úradu a notár Cirkevného súdu v roku 1971 späť do Nitry. V roku 1973 ho pápež vymenoval za pápežského kaplána a udelil mu titul monsignor. V tom istom roku sa stal aj nitrianskym sídelným kanonikom. V roku 1977 bol krátko správcom fary Nitra – Horné mesto a súčasne vymenovaný za katedrálneho archidiakona. V r. 1979 sa stáva členom Správneho výboru Spolku sv. Vojtecha, v roku 1980 generálnym riaditeľom Ústrednej charity na Slovensku, súčasne je správcom Kostola sv. Ladislava v Bratislave, v rokoch 1984 – 1989 aj šéfredaktorom Katolíckych novín. V roku 1985 – 1990 pôsobí ako farár v Nitre – Dolnom meste a riaditeľ Biskupského úradu. V r. 1987 bol menovaný za sudcu Diecézneho súdu. V roku 1990 po vrátení Diecéznej knižnice cirkvi sa stáva jej správcom.
Pri príležitosti osláv milénia vymenovali monsignora Ladislava Belása za titulárneho opáta zoborského. Opáti bývali predstavení benediktínskych kláštorov. Benediktínsky kláštor zoborský v Nitre bol zničený vo vojne v 15. storočí. Aj keď ustanovizeň de facto zanikne, de jure jeho titul pretrváva. Titul zoborského opáta sa udeľoval oddávna zaslúžilým kňazom. Od roku 1922 titul neudelili.
