Netradičná ponuka
Moja futbalová kariéra začala v Horovciach, kde som pôsobil ako žiak a dorastenec. Začiatky boli v útoku, ale raz neprišiel stopér, a tak som ho musel zastúpiť. Zápas sa vydaril a už mi tento post ostal. Najlepší zápas som odohral niekoľko dní pred osemnástinami v H. Porube, kde som pri výhre 5:3 dvakrát skóroval. Pre ďalšie napredovanie som sa ako osemnásťročný ponúkol v roku v roku 1978 Púchovu, kde ma vzali do B tímu ako krajného obrancu a v A tíme som bol náhradníkom. Hrali sme I. A triedu, čo bola súťaž na úrovni dnešnej 4. ligy a súpermi boli D. Kubín, Závažná Poruba, L. Lúčka, Palúdzka či Plevník. Pôsobil som na ľavom kraji obrany ako pravák. Darilo sa mi s pomocou spoluhráčov Petra Weissabela (neskôr pôsobil ako futbalový rozhodca), či Milana Hanesa, Antona Urbanovského, ale aj Milana Fura tento handicap minimalizovať. Na vojenčine som si zahral v Starej Boleslavi a tiež v Jincoch pri Příbrami.
Zdravotné problémy
Mojím štýlom bolo dať do toho všetko - hlavu, nohu a postupne začali problémy s kolenami. Okrem tréningov som si pridával bežecké tréningy, čo ma od školy, kde som behal dlhé trate, veľmi bavilo. Doktor Vadovič mi oznámil, že ak nechcem skončiť na vozíku, nech radšej skončím s futbalom.
Nová úloha
Po návrate z vojenčiny som sa vrátil do Horoviec, ktoré boli v tom čase po jeseni posledné a naviac im zobrali aj nejaké body. Navrhli mi, aby som ja, vtedy 23-ročný šarvanec, robil trénera. So skúsenými matadormi sme urobili v zime kusisko práce a skončili sme tretí od konca. Lenže pre reorganizáciu Horovce aj tak zostúpili. Pretože som pracoval v sklárňach v L. Rovniach vo viacsmennej prevádzke, musel som sa rozhodnúť. Skĺbiť prácu, trénovanie, a funkcionárstvo súčasne nešlo, tak prednosť dostalo zamestnanie.
Rozhodcom náhodou
V tom čase bolo delegátov málo, a preto museli členovia komisií, vrátane mňa povinne urobiť skúšky. V roku 1986 som prišiel našprtaný z pravidiel na seminár rozhodcov a delegátov, kde boli Chalmoviansky, Nikodém, Šuba, Meliška či Pribil. Po testoch mi títo rozhodcovskí matadori oznámili – „delegátov je dosť, poď pískať!“. Nebol som pripravený, nemal som vôbec nič. Každý mi niečo dal – píšťalku, karty, odznak, košeľu, iba nohavice som si kúpil. V tom čase bolo takmer 80 rozhodcov, boli časy, že až 120, tak boli často voľné víkendy. Veľa arbitrov postupovalo do vyšších súťaží, tak musela prísť náhrada, čo bol aj môj prípad. Rozhodcom som sa stal zo dňa na deň, kým ako delegát som bol iba v niekoľkých zápasoch, keď som pre chorobu nepískal. Kedysi chodili na zápas dvojice starý – mladý, čo bola dobrá škola. Preto som zvládol aj derby 19. 10. 1986 Papradno – D. Mariková 1:1, ktoré nechcel nikto rozhodovať, či kvalifikáciu Prejta – Šebešťanová v Dohňanoch pred 750 divákmi.
Nezvyčajná premiéra
Prvý zápas 17. augusta 1986 v Záriečí s dnes už nebohým Jankom Müllerom som s prehľadom zvládol, pretože súper neprišiel. V Pružine 7. septembra už bolo všetko v poriadku a domáci dorastenci vyhrali 5:1. V tom čase bolo veľa výborných rozhodcov, ktorí sa na nás začínajúcich chodili dívať. Dal som si poradiť a postupne som dostával náročnejšie zápasy. Nebolo tomu tak ako teraz, kedy noví rozhodcovia nemajú toľko času a sú ako začínajúci plavci hodení do vody.
Nesplnený sen
Celá moja kariéra je spätá s oblastnými súťažami, v krajských súťažiach mi nebolo z rôznych príčin dopriate rozhodovať. Šance boli tri, no ani jedna nevyšla. Najprv bolo problémom chýbajúce auto, lebo nemal som sa ako dostať trebárs do Námestova. Druhýkrát prišla ponuka zo ZsFZ, ale vtedy som vtedy zmenil profesiu ako technológ a namiesto troch smien boli štyri. Musel som odmietnuť, za čo ma čakal trest. Práca mala prednosť. V roku 2004 som to chcel skúsiť aspoň na jednu sezónu. Fyzické previerky boli bez problémov, ale povedali mi, že som starý. V priebehu sezóny sa prišlo na to, že rozhodcov je málo, tak zvyšili vek zo 45 na 50 rokov...
Najlepší parťáci
Mal som česť rozhodovať s Ivanom Nikodémom, Peťom Meliškom či Dušanom Šubom od ktorých som sa veľa naučil. Dlho sme chodili na zápasy v trojici s Ľubom Cíbikom a Ivanom Hantákom. Prvý skončil Ivan, potom sa Ľubo zranil v zápase v Brvništi a potom prišiel môj brat Jaro, s ktorým sme rozhodovali ešte aj v minulej sezóne, no v jeseni sme mali obaja pauzu.
Jubilejné zápasy
Stý zápas mal zvláštnu príchuť, bolo to 9. 9. 1989 a hrali dorastenci Mikušoviec s Dubnicou C. ako predzápas zápasu domácich proti Spartaku Trnava. Bolo mi cťou byť na čiare s dnes už nebohými kolegami Mikulom a Gajdošom. Zápas s číslom 500. bol 13. 8. 2006 a opäť to boli dorastenci Papradno – Beluša. Zatiaľ posledný duel s poradovým číslom 834. bol 16. júna 2013 medzi Tuchyňou a Jasenicou. Okrem toho bolo veľa zápasov v hale, ale tie medzi oficiálne nerátam. Najbohatšie zápasové obdobie bolo v období rokov 2006 – 2010. V sezóne 2006 /7 to bolo 53 zápasov, 2007 /2008 doteraz neprekonaných 59 zápasov, 2008 /2009 58 zápasov a 2009 /2010 51 zápasov. Rekord za víkend je päť zápasov, čo sa mi podarilo dvakrát, ale mal som toho vtedy naozaj dosť.
Pravidelné prestávky
Prvýkrát som pre zdravotné problémy odpočíval v sezóne 1992/93, kedy som rozhodoval iba dva zápasy. O desať rokov som stihol iba päť zápasov a opäť pauza. Zdravotné problémy sa po desiatich rokoch vrátili a po skončení sezóny 2012/2013 som sa rozhodol dať do poriadku. Odpočinul som, chuť na rozhodovanie nezmizla, a tak od 6. januára (pravidelne na Troch kráľov) začnem v poradí desiatu pravidelnú zimnú prípravu, keď trikrát týždenne behávam a udržujem sa v kondícii.
Tri inzultácie
Výborný rozhodca Peter Meliška hovorieval, že každý rozhodca musí byť v kariére inzultovaný aspoň raz a dobrý dvakrát. Mne sa to podarilo trikrát... Prvýkrát som bol ešte ucho - 21. júna 1987 v zápase K. Podhradie – Č. Kameň hostia prehrali 2:1 a vypadli a dvaja hráči ma inzultovali. S odstupom času musím povedať, že mali pravdu, pochybil som. Druhýkrát to bolo v sezóne 2004 /05 v stretnutí Bolešov – Orlové 1:2. Po príchode do kabín som dostal ranu medzi oči od dnes už nebohého Romana Visolajského. Tretia inzultácia bola z iného súdka, lebo zápas Ilava – Papradno sa dohral. Ptáček s P. Balušíkom sa minútu pred prestávkou po nariadenej penalte pustili do seba päsťami. Ako asistent som im chcel v tom zabrániť, ale kým si ma všimli, dostal som od obidvoch. Po prestávke a dohovore sa situácia upokojila a hoci otrasený, zápas som dokončil.
Kartičkový kráľ
Od svojich futbalových začiatkov som si viedol archív, a preto mám presné čísla. Pred každým zápasom začínam dohovorom obom mužstvám, vysvetlím, čo si neželám, ale ak si nedajú povedať, prídu na rad tresty. V doterajšej kariére som udelil 1159 žltých kariet, 154 červených kariet a nariadil som 187 jedenástok.
Smutným rekordom je zápas Trstie – Pov. Teplá, kde som udelil jedenásť žltých kariet, tri červené a nariadil tri jedenástky. Dve vylúčenia boli za vzájomnú bitku a jedna za faul hodný prokurátora. Z tohto zápasu mi ostal asi najhorší pocit. Opačným príkladom bol zápas Ladce – Domaniža 0:1 pred skvelou diváckou kulisou, kde som prvý faul odpískal v 35. min, ale aj zápas o postup do 5.ligy medzi Ilavou a Novou Dubnicou, ktorý skončil nerozhodne 0:0 a pred 800 divákmi postúpili hostia. Prekvapenie prišlo na aktíve ŠTK, keď mi pred vyhodnotením najlepších hráčov ročníka odovzdal zástupca Novej Dubnice ako prejav skvelého výkonu rozhodcu v uvedenom stretnutí fľašu veľmi kvalitného koňaku. Najlepším pocitom je, keď mi poďakujú obaja súperi. Stalo sa mi, že mi delegát dal nízku známky, ale súperi ďakovali, čo som si veľmi cenil.
Medzinárodné zápasy
Za česť som považoval rozhodovanie medzinárodných zápasov. Po dvoch rokoch kariéry som bol v Záriečí na zápase so Sportingom Kuvajt spolu s Miklošom a Nikodémom. V L. Rovniach som viedol zápasy s ruským Roda Moskva, cyperskými tímami Omonia Nikózia a Nea Salamini, ukrajinským Belgorodom či žiackym výberom Švábska žiakov, ale aj s corgoňligovým Ružomberkom.
Zápasové pikošky
Keď FIFA povolila iné farby dresov ako čierne, ako známy rebel som si zohnal zelený dres a išiel som do Mojtína, kde som nikdy predtým nebol. Bolo to 22. mája 1994 a domáci zdolali Jasenicu 3:2. Pred zápasom som vychádzal z kabín a zbadali nás dvaja dedkovia. „Aha, zelený!, hovorí jeden. „No a čo?", reagoval druhý. „Ja nič, len zeleného k...a som ešte nevidel.“ Aj s kolegom sme sa tomu veľmi smiali ešte aj po zápase, keď pri odchode obaja páni prišli za nami s kalíškami domáceho, aby sme sa nehnevali, čo bolo veľmi milé.
V piatoligovom zápase dorastu, keď som zaskakoval na poslednú chvíľu za kolegu v zápase Orlové – Kanianka, v 78. min unikal hráč hostí, ktorému praskla guma v trenírkach. Pomaly sa mu zosúvali, no bežal ďalej a keď sa mu zaplietli medzi nohami, spadol v šestnástke a dožadoval sa penalty. Vravím mu, aby sa na seba poriadne pozrel a druhýkrát si dal aspoň slipy. Keď zistil, koľko bije, zahanbil sa a okolo stojace dievčiny mali o zábavu postarané.
Trikrát predsedom
Bol som predsedom ŠTK, viedol som disciplinárnu komisiu, ale nie dlho. V rokoch 1992 – 94 som bol predsedom ObFZ, lebo Milan Križan sa z pracovných dôvodov vzdal funkcie. Boli to zaujímavé časy, dobrá partia, neskôr som kandidoval opäť, ale s Milanom som prehral o jediný hlas. Na funkciách som nikdy nelipol, lebo viem, že to nie je navždy a vždy ma môžu odvolať.
Rodinné trio
Brat Jaro je o osem rokov mladší, a najprv sa na mňa chodil iba dívať, ale potom sa rozhodoval ísť v mojich šľapajách. Odhováral som ho, ale vyskúšal a máme za sebou pekný počet zápasov. V lete sa k nemu pridal aj jeho syn Andrej a na žiackom turnaji v Lednických Rovniach či v zápase starých pánov s Lužiankami sme boli traja arbitri Pecušovci.
Z každého rožku
Už ako chalan som skúšal hokej, tenis, atletiku, stolný tenis, kde sme hrávali s vlastnoručne vyrezanými raketami. Bol som školským vicemajstrom Horoviec v stolnom tenise, školu som reprezentoval v behoch na dlhé trate. Vyskúšal som si úlohu moderátora pri jubileu futbalu v Horovciach, kde som počas jesenného oddychu hlásil zápasy V. ligy. Bol som dopisovateľ do Športu, Tipu a mojím veľkým koníčkom sú futbalové štatistiky, ktoré si vediem od roku 1984. Najväčší relax je sadnúť si k počítaču a vyhľadávať rôzne zaujímavosti. Baví ma turistika, zvládli sme Kriváň, v lete chceme ísť na Rozsutec. Po skončení kariéry by som chcel na základe svojich zápiskov napísať knihu, ale to je ďaleká budúcnosť.
Rodina a Vianoce
So súčasnou partnerkou Zuzkou máme škôlkárku Alžbetku, ale máme aj deti z predchádzajúcich vzťahov. Som rád, že mám svoje baby, ktoré mi vytvárajú skvelé zázemie, bez ktorého by som futbal či prácu zvládal ťažšie. Vianoce mám rád, Štedrý deň je jediný deň, kedy som naozaj doma bez toho, že by som musel do práce. Od pondelka do piatku som v práci, cez víkend na telefóne pre prípad poruchy. Sedíme doma, dáme si oblátky, kapustnicu. Kapra nemusím, u nás fičí filé. Zuzka napečie koláče, kedysi bývalo aj sedem druhov. Milujem grilážky a jej famózny zamatový koláč, ale aj slané linecké cesto. Mojou špecialitou je výroba poriadneho zemiakového šalátu.
Marian Pecuš ani po 28 rokoch s píšťalkou končiť nemieni. „Dresy niečo stáli, mám ešte nové kopačky, tak si ich musím poriadne užiť a chcem dosiahnuť tisícku,“ dodal s úsmevom.
