Na rodnú obec pochovanú pod vodou nikdy nezabudne, často sa mu o nej sníva. Navštevujú ju však už len ryby. On ich chytá z loďky, keď sa plaví nad Okrutom. Akoby lovil aj kus zo svojich zatopených spomienok.
Michal Furdzo býval v rodnom Okrute s rodičmi a jeho siedmimi súrodencami do roku 1957. „Vtedy som akurát prišiel z vojny,“ spomína si. Dodáva, že na strednú školu síce chodil až v Karlových Varoch, takže vtedy doma býval málo, ale vždy sa rád vracal. Jeho rodina sa nakoniec chtiac-nechtaic zmierila s vysťahovaním. Odchádzakli medzi poslednými. „Voda bola už kúsok od nášho domu, keď sme vykopávali poslednú úrodu zemiakov v Okrute. Aj zem na našom poli bola už samá voda,“ spomína si.
Bodaj by nebol rybár
Pán Furdzo sa nemá kam vracať, aby si oživil spomienky na detstvo a mladosť. Tak aspoň z hĺbok Nosickej priehrady vyťahuje ryby, ktoré môžu ešte zablúdiť do jeho rodnej dediny.
„Veľmi dobre si však všetko z rodnej dediny pamätám. Keď sa mi sníva, tak o ničom inom, len o Okrute,“ zdôveruje sa. Celý život je vášnivým rybárom, a tak sa jeho spomienky viažu hlavne k rybačkám, ktoré zažil na vtedy ešte roztúlanom, neskrotenom toku Váhu. „Len som prešiel kúsok cez pole a už som bol pri rieke. Bodaj by som nebol rybár,“ hovorí s úsmevom.
Stratené bohatstvo
Príroda bola podľa pána Michala v päťdesiatych rokoch na Považí nádherne panenská. „Óch, čo tu bolo šťúk, hlavátok, sumcov, kaprov, boleňov a pánbohvie ešte akých rýb. Ale živo bolo nielen vo vode, ale aj v lesoch okolo. Veľa zajacov, líšok a tiež jazvecov. Jednoducho, nádhera,“ spomína si na prírodné bohatstvo rodného Okrutu.
Dodáva, že potom sa začalo s chemickým posypom polí a všetko začalo pomaly miznúť.
Nechcené otužovanie a na kilá rýb
Keď bol mladý, nachytali neraz aj s kamarátmi vo vodách Váhu pri Okrute na kilá rýb. „Pred Vianocami sme mali dovolené chytať aj do sakov alebo podjímačov. Neviem, či vám to čo hovorí. To sú veľké sitá na dlhých paliciach. Boli sme vtedy štyria a vybrali sme sa do jedného z mŕtvych ramien Váhu, volalo sa to Čoporňa. V tých miestach bola šťuka o šťuku. Jedna väčšia ako druhá, aj desať, aj pätnásť kilogramové,“ začína spomínať pán Michal. Dodáva, že mrzlo. Bolo desať stupňov Celzia pod nulou. Jeden kamarát z Udiče nedal na opakované upozornenia, a tak mali zážitok. „Nebezpečne stával na kraj člna. Nakoniec sme sa prekotili a skončili vo vode,“ opisuje nepríjemnú príhodu starý rybár.
Všetkým sa, našťastie, podarilo doplávať v ľadovej vode k brehu. Horšia už bola cesta späť do Okrutu. „Keď sme vyšli z vody, všetko na nás začalo hneď mrznúť. Než sme prišli do krčmy, nemohli sme sa už skoro vôbec hýbať. Akoby sme boli celí obití nejakým plechom. V krčme sme sa zohriali, hodili do seba nejaké pálené a bolo dobre,“ usmieva sa pán Michal. Za úlovok to však v ten deň stálo. „Nachytali sme hádam sto kilogramov rýb. Najviac mreny, ale aj šťuky.“
Prekvapenie v bruchu vianočnej šťuky
Často chytal na sviatky ryby pre seba aj pre iných. Úlovky niekedy vymieňal. Spomína si na lákavú dohodu, bolo to tiež asi dva dni pred Vianocami. Chytil dravú rybu, ktorá je niečo ako riečny žralok. Tak ako morským predátorom našli veru rybári v žalúdku kadečo, tak to bolo aj s vianočnou šťukou pána Furdza. „Chytal som tiež pod Čoporňou. Bolo to miesto s malou zátokou. Nemal som najprv šťastie. Mal som len jednu rybku. Asi takúto,“ roztiahne ujo ruky.
Dodáva, že to bola červenica. „Bola by aj na pekáč, lebo mala niečo cez dvadsať centimetrov. Ale čosi ma stále pokušovalo. A tak som ju nahodil do vody. Zdalo sa mi totiž, že v tých miestach niečo loví. A aj sa zadarilo. Chytil som šťuku. Síce len osem kilogramovú, čo nebolo vtedy až také výnimočné, ale úlovok som mal. No a zaň osem kilogramov bravčového mäsa na sviatky,“ vracia sa do minulosti starý rybár.
Keď mu však mäsiar doniesol výslužku, dostal od neho zaujímavý darček. „Bol to blinker s kusom silonu. Rybu už naň predo mnou niekto chytil, ale utrhla sa. A odplávala aj s nepríjemným sústom v bruchu,“ usmieva sa pán Furdzo. Dodáva však, že keď chytil vecičku do ruky a trochu ju pomrvil v prstoch, celkom sa rozpadla. „Vidíte, akú silnú kyselinu má šťuka v žalúdku. Dokáže rozleptať aj kus kovu.“
Šťuky, ich apetít a odhryznutý chvost
Pán Michal hovorí, že šťuky sú poriadne dravce. Útočia vraj aj jedna na druhú. „Chytal som raz ryby na priehrade, asi pred siedmimi rokmi. Bolo to na Štefana, pri kraji bol taký ľadový škráp. Nahodil som červenicu. Odrazu mi zalovila šťuka. Mala asi osemdesiat centimetrov a také štyri kilá. Ako som ju ťahal, objavila sa odrazu ďalšia, väčšia. Mohla mať niečo vyše metra. Tak som ju rýchlo ťahal z vody. Lebo keby mi bola úlovok chytila, utrhne ho,“ opisuje zážitok z rybačky pán Michal. Dodáva ešte, že Pod Dubovcom chytil zase šťuku bez chvosta. „Nejaká iná na ňu zaútočila, ale sa jej vyšmykla. Prišla však o chvost.“
Rybačky s Kronerom
Na rybačku chodil aj s Jožkom Kronerom, ktorý mal na Cerove, kúsok nad priehradou chatu. Pán Michal hovorí, že to bol fantastický chlap a podľa neho najlepší herec na svete. On sám by mu vraj dal aj desať oscarov. „Chodil sem aj s kamarátom Ivaškom na hlavátky. Jožko sa dozvedel, že to tu dobre poznám, a tak za mnou prišli. Boli už vtedy vybavení modernými udicami. Ja som mal len bambusovú palicu a kolečko, čo mi vyrobili vo fabrike. Mal som však čln a dobre som poznal Váh. Boli sme vtedy akurát v miestach, kde sa vlievala Marikovka do Váhu. Hlavátok tu bolo veľa, ale aj niekoľko metrov hlboká voda,“ spomína si pán Michal. Rybári, ktorých si naložil do loďky, v zápale lovu máločo dali na jeho upozornenia. „Obidvaja stáli. Hovoril som, že to nie je dobré. Jeden z nich sa v istej chvíli viac naklonil, už neviem ktorý a bolo to. O chvíľu sme sa už aj všetci kúpali vo vode,“ usmieva sa. Najlepší mesiac na hlavátky je podľa skúseného rybára december. A čím je škaredšie, tým väčší je predpoklad, že lov bude úspešný. „Našťastie sme lovili v lete. Inak by sme dopadli ďaleko horšie,“ dodáva rybár.
Fantastický úlovok a streľba
Najnepríjemnejší zážitok z rybačky má pán Furdzo z marca roku 1944. Po veľkej radosti z bohatého úlovku prišiel obrovský strach. Jemu aj jeho kamarátom išlo vtedy o život.
„Mali sme krásny úlovok. Dvanásťkilovú šťuku. Zbadal som ju vo veľkej bažine. Z nej bol výbežok, kde bola plytká voda. Vtedy bola čistá. Veď keď som pásol kravy alebo husi, napil som sa spokojne z Váhu. No a keď bola voda čistá, bolo aj dobre vidieť. Krásne som ju pozoroval ako sa trie. Mala pri sebe niekoľko asi trojkilových samcov. Už som prišiel na ne pripravený. Doniesol som si totiž vidlicu s protiháčikmi pripevnenú na dlhej tyči. Podarilo sa mi napichnúť dvoch samcov. Druhého som však nestihol zložiť, keď sa šťuka odrazu pohla a už jej nebolo,“ opisuje napínavý lov pán Furdzo. K miestu ho lovecká vášeň nakoniec priklincovala na celý deň. Trpezlivosť sa vyplatila. Rybu sa nakoniec podarilo uloviť. Pomohli mu aj kamarát a starší brat. Už za tmy niesli domov kapitálny úlovok. Plní dojmov hlasne diskutovali a občas si prisvietili pod nohy. Až sa odrazu ozvala z cesty streľba zo samopalu.
„Zbadala nás nemecká hliadka, ktorá išla po ceste. Hádam si mysleli, že sme partizáni, alebo čo. Popri ceste boli našťastie husté vrbiny, tak sme sa za ne skryli. Veru mi vtedy nebolo všetko jedno. Ešte veľmi dlho sme tam potom ležali, než sme sa odvážili postaviť,“ hovorí pán Furdzo.
Spomienky a kríž
Spomienok na Okrut má samozrejme ešte mnoho. Tu a tam sa začnú vynárať, tak ako aj pri našom rozprávaní. Starý pán však chcel, aby na jeho zatopenú dedinu zostala aj nejaká hmatateľnejšia spomienka.
Pred viac ako pätnástimi rokmi prišiel Michal Furdzo s myšlienkou postaviť pri priehrade, najbližšie k miestu, kde starý Okrut stál, kríž. S pomocou udičského farára Štefana Gužíka sa nakoniec zámer poodaril a pri hlavnej ceste z Považskej Bystrice na Púchov sa objavila spomienka venovaná 40. výročiu zatopenia dediny. Ku krížu pribudlo neskôr oplotenie, neskôr lavičky a pred pár rokmi tu Michal Furdzo vlastnoručne „skrotil“ prameň, vyvierajúci len zopár metrov nad krížom.
Priehrada a Okrut
Vodná nádrž Nosice je vodná nádrž na rieke Váh pred mestom Púchov. Stavali ju v rokoch 1949 - 1957. Volá sa aj Priehrada mládeže, podľa toho, že sa na jej výstavbe v rámci dobrovoľníckej práce v budovateľskom nadšení povojnových rokoch dvadsiateho storočia podieľalo mnoho mladých ľudí.
Priehrada dnes vytvára krásnu scenériu ako každé miesto, kde sa voda dotýka hôr. Je súčasťou Vážskej kaskády a slúži na vyrovnávanie prietokov Váhu, výrobu elektrickej energie, ochranu pred povodňami, oddych a rybárstvo.
Voda v novovytvorenej priehrade zaplavila v päťdesiatych rokoch miesta, kde sa rozprestierali úrodné polia a malebné dedinky.
Poslednou dedinkou, ktorú ešte nezaplavila voda, bola obec Okrut. Začiatkom augusta už bola väčšina z tridsiatich domov opustená a takmer všetci zo 150 obyvateľov si zvykali na nové domovy v rodinných domčekoch, buď v Novom Okrute, ktorý sa stal neskôr súčasťou Udiče, alebo v Nových Nosiciach či Milochove. Medzi poslednými rodinami, ktoré zo zatopeného Okrutu odchádzali, boli aj Furdzovci.
