Bratranec vzorom
Rodičia aktívne nešportovali, ale o desať rokov starší bratranec Peter Boldizsár hral za Žilinu. S o tri roky starším bratom Michalom sme chceli byť ako on, tak sme sa prihlásili na hokej. Začínal som ako šesťročný u trénera Jozefa Kodríka, neskôr u trénera Tománka, obaja sme boli obrancovia, čo nám ostalo. Po skončení žiackeho veku som hral za dorast, ktorý ale nehral extraligu, a tak som skúsil šťastie v Martine. Bolo tam fajn pod vedením reprezentačného tréner Spišiaka v kategóriách U 16 a U 17. Na zápasy som dochádzal z Považskej Bystrice, kde som trénoval s juniormi, ale veľa príležitostí ukázať sa tam nebolo. Po neúspešnom ročníku martinskej juniorky som chcel hrať naďalej extraligu, a tak som si vybral Zvolen. Bolo to aj preto, že som chodil do maturitného ročníka a škola bola v neďalekej Banskej Bystrici.
Prvá medaila
Po dvoch štvrťfinálových účastiach s Martinom sme sa so Zvolenom prebojovali do finále s Košicami, ale titul získal súper. Potešil ma zisk juniorského striebra a naviac som si zahral dvakrát za mužov. Mládežnícka kategória bola pomaly pre mňa históriou a nadišiel čas poobzerať sa po dospeláckom angažmá. Veril som, že sa mi podarí dostať sa na draft za oceán, ale za zvláštnych okolností sa mi to nepodarilo. Keď padla aj šanca hrať juniorskú súťaž, rozhodol som sa zmeniť pôsobisko, lebo ani na Slovensku som veľkú šancu nevidel.
Vsetínske začiatky
Hokej, ktorý sa hral v hale na Lapači, sa mi veľmi páčil, bola tam výborná atmosféra. Aj to bol jeden z dôvodov, skúsiť to vo Vsetíne, kam sme prišli spolu s Markom Dubcom ako devätnásťroční mladíci. Odohral som tu tri sezóny, ale to už pomaly končila veľké éra klubu plná titulov. Majiteľa zatvorili a s hokejom to začalo ísť dolu vodou. Najlepší hráči opustili Vsetín a v tíme ostali mladí, väčšinou juniori, z ktorých ešte dnes siedmi – ôsmi hrávajú českú extraligu. Tri roky mi dali veľa do ďalšej kariéry, aj keď som občas vypomáhal v prvoligovom Šumperku, Kladne, Prostějove či Opave, ale aj v druholigovej Ostrave a Novom Jičíne. Vždy išlo iba o niekoľko zápasov na výpomoc. Veľmi dobrý vzťah som získal s trénerom Janom Nelibom, s ktorým sa doteraz navštevujeme, voláme si a mal som ho aj na svadbe. Je to moja krvná skupina, prvý tréner, ktorý mi v mužskom hokeji ostal v pamäti, sme priatelia.
Prechod k oceliarom
Potom prišla ponuka z Třinca, kam spolu so mnou išiel gólman aj tréner, ale toho čoskoro vyhodili. V drese oceliarov som odohral dve sezóny, ktoré skončili postupom do štvrťfinále, kde sa naša cesta skončila. Po dvoch sezónach sme sa na ďalšom pokračovaní spolupráce nedohodli, a tak po skončení zmluvy som bol voľný. Aj tu som si pripísal dva prvoligové štarty za Prostějov.
Lepší kontrakt
Keď ma na severe Moravy nechceli, prijal som ponuku z opačného konca – južných Čiech. České Budějovice mi ponúkli oveľa lepší kontrakt na tri roky, ktorý som dodržal. Druhá sezóna bola pre mňa bodovo najúspešnejšia, keď som za dva góly a osem asistencií získal desať kanadských bodov. Tretí rok som celý hosťoval v Mladej Boleslavi, kde sme hrali v spodnej polovici a súťaž sme udržali až v baráži. Do Českých Budějovíc som sa už nechcel vracať, pretože tam bol pretlak obrancov.
Prvý titul
V Plzni sme sa spolu s ostatnými dočkali v treťom roku môjho pôsobenia premiérového titulu, na ktorý Škodovka čakala takmer šesťdesiat rokov. Mali sme dobrý tím, zázemie, skvelých hráčov a publikum. V dôležitom zápase play off s Litvínovom ma v poslednej sekunde trafil Majdan hlavičkou. Mohol som to ustáť, no súper za to inkasoval päťminútový trest. Za podobný náznak zákroku mi kedysi disciplinárka vymerala päťzápasový trest. Play off nie je o citoch, tam sa hrá o úspech tímu. Spomínaný duel sme nakoniec vyhrali v nájazdoch a otočili sériu až do postupového konca. Nemali sme veľké oči, lebo aj dva roky predtým sme vyhrali základnú časť a úspech neprišiel. Aj vlani bola Plzeň prvá po tretej štvrtine, ale potom sme nevyhrali takmer nič a nevedeli, čo s tým. Urobili sme si poriadnu spoločnú akciu. Kde sme si to všetko spolu vyrozprávali s tým, že začneme od nuly a sériu od série. Sedem zápasov s Litvínovom nás nakoplo, potom prišla na rad Slavia a finále so Zlínom bolo už aj o šťastí. Dobré bolo, že sme nešli do play off s nosom hore. Vedeli sme o svojej sile, ale keby sme nebojovali jeden za druhého a nehralo sa so srdcom, nič by sme nedosiahli.
Oslavy s pohárom
Počas play off sa nikto neholil, čo je nepísané pravidlo. Po vyhratom rozhodujúcom siedmom zápase v Zlíne bola krásna a dlhá cesta do Plzne autobusom. Námestie asi o tretej ráno bolo plné fanúšikov. Bol to neskutočný pocit, ktorý sme si dlho užívali. Pohár po vzore Stanley cupu mal každý pre seba tri dni. Je krásny, veľmi ťažký a od budúceho roku bude mať aj bodyguarda ako v zámorí, aby ho hráči nezničili, ako nedávno hráči Pardubíc, ktorí ho poriadne zdemolovali, z čoho bola veľká hanba. Jeden deň som mal pohár doma na rodinnej oslave a s kamarátmi. Ďalší sme strávili v detskom tábore, aby sme najmenších motivovali. Halušky či iné špeciality sa z pohára nejedli, pilo sa z neho šampanské či pivo. Ubehlo to veľmi rýchlo, fotenie s ťažkým pohárom je únavné a ja ani nie som veľmi na predvádzanie sa.
Láska zo štadióna
Manželka Michaela je zo Vsetína, kde sme sa spoznali. Jej brat hrá tiež hokej, teraz už za mužov. Keď sme sa uvideli, preskočila iskra a odvtedy sme spolu. Sme správne protiklady, pretože ona nikdy nerobila žiadny šport. Máme spolu dvoch synov, šesťročného Jakuba a trojročného MATeja. Starší už skúša hokej, hoci ho vôbec nenútime, ale usilovne trénuje. Mladší chodí s nami, ale zatiaľ ho iba ťaháme na stoličke po ľade, čo sa mu veľmi páči. Nad Vsetínom máme domček, kde je v okolí prekrásna príroda a nie sme priamo v meste.
Tvrdý štýl
V Čechách ma nebrzdili, aby som ubral zo svojho tvrdého spôsobu hru. Je to iné ako Slovensku, tu ide každý po každom ale nikomu to nevadí, ak sa hrá čisto a tvrdo. Kedysi som trafil slavistu Sobotku, ktorý skončil s otrasom mozgu. Názory bol rôzne, ale vďaka trénerovi Růžičkovi, ktorý to rozvíril na disciplinárke, som dostal najvyšší možný trest na päť zápasov. Je to už za mnou a teraz už nezisťujem, koho som trafil, hlavný je úspech tímu. Veľa som dostal, veľa rozdám, bez toho to nejde, pokiaľ to nie je zákerné, keď hrozí zranenie. Pozitívne ma nakopne, keď v úvode zápasu dostanem „telo“, lepšie sa mi hrá.
Reč čísiel
V hodnotení plusových a mínusových bodov sa pohybujem okolo nuly. Hrávam väčšinou oslabenia a za tretím či štvrtým útokom. Prvé dva sú naše stroje na góly, naše úlohy sú iné. Trestných minút ubudlo, čísla pod stovkou sú pre mňa podpriemerné. Rekord sezóny je 163 trestných minút vo Vsetíne. Zdá sa to veľa, ale stačí sa dvakrát pobiť, a hneď je to päťdesiatka. Som defenzívnejší typ, gólov veľa nedávam. Dva v jednom zápase som v extralige nedal nikdy, občas nejaký dám. V sezóne maximálne štyri, aj keď šance sú, chýba mi ľahkosť v zakončení a rutina.
Skvelý Alexej
Vystriedal som veľa spoluhráčov, ale najviac mi dal ten prvý, Alexej Jaškin vo Vsetíne. Hralo sa s ním super, veľa ma naučil, bol to zážitok a mali ho radi aj diváci. Výborne sa mi darilo v Českých Budějoviciach so Sičákom. V Plzni už dva roky hrám s nádejným s Mozíkom, zvykli sme si na seba a inkasujeme málo gólov.
Reprezentácia
Na prelome tisícročia som hral na MS do 18 rokov vo Švajčiarsku, kde sme skončili piati pod vedením trénera Kimijána. Spoluhráčmi vtedy boli Gáborík, Buday, Hamerlík či Svatoš, všetko ročník 1982 ako ja. O dva roky pod trénerom Šuplerom som bol v širšej nominácii na MS do 20 rokov, ale ostal som doma. V roku 2006 ma František Hossa nominoval na šesť medzištátnych zápasov pred MS, ale to bolo až dodnes všetko.
Vianovce = rodina
Najkrajšie sviatky mám rád, ale pre mňa sú už dvanásť rokov extraligové. Na štadióny chodí vtedy najviac ľudí, tak rodina si ma neužije, ale už si zvykli. Vždy sa im to snažím vynahradiť, odpočívam s deťmi pri rozprávkach. Pred Štedrým dňom zdobíme stromček a spolu naháňame kapra vo vani, aby sme ho potom pustili. Nech sa deti naučia dávať slobodu. Manželke pomáham v rámci možností najmä s deťmi, nie som kuchár, ale o povinnosti sa vždy rozdelíme. Večera je ako asi všade. Po oplátkach s medom máme zelňačku – kapustovú polievku, kapra, ktorého nikdy nezabíjam so zemiakovým šalátom a koláče. Keď som bol malý, vždy ma potešili veci na hokej – korčule aleho Kohovky hokejky. Starší syn je v tomto asi po mne, potešia ho tenisová raketa, kopačky, menšiemu je to zatiaľ jedno, je to taký flegmatik.
Spokojní sme všade
Máme federálne manželstvo a doma sme všade, kde žijeme spolu. N Slovensku, odkiaľ som ja, na Morave, odkiaľ pochádza manželka, či teraz v malej dedinke pri Plzni, kde žijeme v prenajatom domčeku. Aby som mohol podávať kvalitné výkony, potrebujem pohodu a zázemie, ktoré si spolu vytvoríme. Sme spokojní, aj keď sa stále musíme prispôsobovať novým miestam, ale problém nám to nerobí. Mám skvelú ženu, ktorá sa o nás troch chlapov úžasne stará. Podobne je to aj doma, kde sa bavíme česky, ale akonáhle počujem slovenčinu, prepínam a komunikujem v nej, aj keď už po štrnástich rokoch asi s prízvukom.
Zmluvu v Plzni mám do konca sezóny, kvôli operovanému chrbtu mi dlhý kontrakt už ťažko niekto ponúkne. Verím, že zranenia sa mi budú vyhýbať a hokej budem ešte niekoľko rokov hrať.
