LÚKY. Keď organizovali pred rokmi prvé stretnutie heligonkárov, nikto asi netušil, že zožne taký úspech a nájde si svoje stabilné miesto v kalendári. Postupne pribúdalo divákov, účinkujúci začali prichádzať z celého Slovenska, Čiech a Moravy.
Trinásty ročník môžu organizátori označiť za šťastný. Okrem množstva účinkujúcich ich potešil aj záujem zo strany divákov, ktorí prišli v rekordnom počte. Zábava trvala až do večerných hodín a aj po skončení podujatia sa ľuďom domov odchádzalo len ťažko.
Od Bratislavy po Košice
Podujatie začalo až popoludní, ale v obci bolo rušno už od rána. Organizátori finišovali s prípravami a dovtedy pokojné uličky obce zrazu ožili. Už niekoľko hodín pred začiatkom prichádzali autá plné účinkujúcich a divákov. Podľa ŠPZ-tiek bolo jasné, že stretnutie heligonkárov je už v podstate celoštátnou záležitosťou. Ľudia prichádzali z Trnavy, Žiliny, Kysúc, Liptova, ale nechýbali ani „východniari“ a obyvatelia hlavného mesta. Okrem Slovákov si podujatie nenechali ujsť ani ľudia z Českej republiky, ktorí bývajú pravidelnými hosťami na akcii.
Tí, čo prišli skôr, urobili dobre, lebo sa im ušlo miesto na sedenie a mohli si plne vychutnať bohatý program. „Prišli sme tesne pred jednou a už sme si nemali, kde sadnúť. Ale nám to neprekáža, hlavne, že vidíme na pódium a počujeme. Dúfam, že nohy poslúžia a vydržíme až do konca,“ smiala sa pani Marta zo Žiliny, ktorá prišla aj so svojím manželom.
„Sme tu tretíkrát a veľmi sa nám páči. Môj otecko hrával na heligónke, a tak mám k tomuto nástroju blízko. Spolu s manželom sme kedysi tancovali aj vo folklórnom súbore a ľudovú hudbu máme veľmi radi,“ dodáva.
Spievalo sa všade
Na stretnutí heligonkárov býva vždy veselo. Spieva sa nielen na pódiu, ale aj na chodbách, v kanceláriách, v hornej sále, vo vestibule, pred kultúrnym domom či dokonca pri sociálnych zariadeniach. „Páči sa mi to. Všade, kam sa obzriem, je veselo. Rád sa pristavím pri heligonkároch, a pokiaľ poznám, čo práve hrajú, tak si s nimi aj zaspievam,“ prezrádza symaptický dôchodca Ján z neďalekého Púchova.
„Pokiaľ zdravíčko slúži, tak sem chodím každý rok. Aj ja sám som voľakedy hrával na harmoniku, ale to už je dávno,“ prezrádza a na otázku, či by si trúfol postaviť sa na pódium, s úsmevom odpovedá: „Nie, nie, to veru prenechám radšej iným.“
Nezastavil ju ani vyvrtnutý členok
Medzi divákmi sme si všimli aj pani, ktorá napriek tomu, že krívala, rozdávala úsmevy na všetky strany. „Stalo sa mi to minulý týždeň. Šmyklo sa mi u nás na dvore. Rodina ma síce odhovárala, aby som nebláznila a ostala doma, ale ja som o tom nechcela ani počuť, “ hovorí pani Tonka z Kysuckého Nového Mesta a pokračuje: „Pricestovala som aj s mojou kamarátkou vlakom. Obe milujeme heligónky a medzi účinkujúcimi máme už svojich známych. Trošku som sa obávala cesty, ale kamarátka mi pomohla a sme tu. Určite to stálo za tú námahu. Som rada, že som prišla aj napriek tejto ozdobe,“ smeje sa pani Tonka a ukazuje na svoju novú pomocníčku – barlu. „Teraz sa už len šťastlivo vrátiť domov a je to všetko v poriadku,“ uzatvára svoje rozprávanie veselá Tonka a už sa opäť venuje dianiu na pódiu.
Domov sa im nechcelo
Ešte aj po šiestich hodinách sa z kultúrneho domu ozývali veselé tóny heligóniek a hlasný spev. „Zábava pokračovala do neskorých večerných hodín, ľudia sa ani nechcelo ísť domov,“ hovorí s úsmevom Katarína Repatá z lúčanského obecného úradu, ktorý podujatie organizoval.
„Na podujatí sa stretlo okolo osemdesiat heligonkárov a približne šesťsto návštevníkov. Účasť bola asi najväčšia zo všetkých ročníkov,“ dodala.
