kázala len varovný prst. Prežil.
Mladý snowboardista Ondrej z Považskej Bystrice už jazdí trinásť rokov. Dosť skúseností má aj s jazdením v lavínových žľaboch. A to nielen u nás, ale aj v zahraničí. Jednu zimu strávil aj v známom freeridovom centre v USA. Zatiaľ mal šťastie, s lavínou nemal skúsenosť. Nedávno ho však prekvapila jedna v Jasnej, v Nízkych Tatrách.
Skoršie lavíny a pohoda
Chalani jazdili v jednej z oficiálnych freeridových častí v Jasnej celý deň. Všetko bolo v pohode. „Tri dni predtým, než sme tam jazdili my, sa síce v týchto miestach odtrhla väčšia lavína a zasypala chlapíka. Aj v ten deň, keď sme tam boli, sa strhla jedna, ale nezasypalo nikoho. Pravda je, že horná snehová vrstva sa minimálne trhala. Bolo to však v pohode. Jazdili sme bez nepríjemnej skúsenosti celý deň,“ spomína si Ondrej.
Naháňačky a pekná časť žľabu
Keď sa na kopci utrhne aj malá, vrchná vrstva, môže to byť tiež nepríjemné. Ale ak vie človek jazdiť a má skúsenosti, vyhne sa nepríjemnostiam. „Nemôžete vtedy zastavovať, treba pokračovať v jazde a dávať pozor, aby vám valiaci sa sneh nepodrazil nohy. Nejde to veľmi rýchlo, tak sa tomu dá vyhnúť alebo obehnúť takúto menšiu snehovú masu, “ vysvetľuje Ondrej. Chalani sa s nimi predháňali v ten deň často.
Boli v dobrej náladičke. Mali pocit, že sa dá asi zjazdiť všetko. „Zostala jedna časť žľabu, ktorá bola nedotknutá. Najprv sme si ju pozreli zospodu. Vyzerala veľmi dobre. Povedali sme si, že pôjdeme aj túto jazdu,“ hovorí Ondrej.
Celý deň sa pri jazdách striedali, prvý išiel vždy niekto iný. „Teraz som to bol ja. V žľabe bolo veľmi veľa snehu, jedna nafúkaná snehová doska vedľa druhej. Už to dávalo tušiť, že by mohol byť problém. No nerozmýšľal som nad tým vtedy takto. Ani neviem prečo," spomína si Ondrej.
Skok, otočka a vtedy to začalo
Keď do žľabu vhupol, prvé dve tri otočky boli dobré. No potom začínal byť sneh čoraz hlbší. „Až vtedy akoby mi to začalo myslieť,“ vracia sa v spomienkach Ondrej k osudnej jazde. Preskočil jeden „hopík“ a začal sa otáčať doľava. Vtedy sa všetko odrazu začalo. „Predo mnou sa pustil do pohybu veľký kus snehovej platne. Čo sa dialo za mnou, som nevnímal. Chalani však hovorili, že aj tu sa odtrhol veľký kus a odrazu som sa im stratil v bielej zvírenej mase,“ tlmočí aj zážitky kamarátov Ondrej.
Bol vtedy šťastný, keď zbadal pred sebou odrazu skalné miestečko, kde vyzeral byť kopec stabilnejší. Vzdialené bolo sotva dva metre. „Musel som sa však otočiť doskou k lavíne. A to bolo osudné rozhodnutie. Snehová masa ma vtedy strhla.“
Chcel, nech to rýchlo skončí
Snehový živel vliekol Ondreja po bruchu. Podarilo sa mu síce nakoniec otočiť na zadok, aby mohol lepšie bojovať so živlom a nasmerovať telo tak, aby ho neťahala masa na skaly. Odrazu však nevidel nič. Potom opäť na chvíľu vykukla modrá obloha.
„Videl som však stále menej a menej okolo seba. Chcel som, nech už to rýchlo skončí. Stále viac a viac ma sneh zasypával. Doska, na ktorú padala ťažká masa, ma ťahala dolu. Rovnako to bolo s batohom. S rukami som sa snažil plávať. Neuvedomoval som si už vôbec, kde som a ako dlho ma sneh vlečie,“ spomína si Ondrej.
Zastavil sa ako zázrakom
Odrazu začala snehová hmota pred Ondrejom zastavovať. Niečo ho silno vcucávalo dolu. A vtedy mu zaznelo v ušiach - Hlava, treba si chrániť hlavu!
„Čítal som túto vetu a počul toľkokrát. Intuitívne som zodvihol aspoň jednu ruku, aby som si chránil tvár. Druhou som stále plával. Odrazu prišiel odzadu náraz. Uvedomil som si, že ma pritlačila väčšia zadná vrstva,“ hovorí Ondrej. Tá ho však vyhodila našťastie zase vyššie. A potom všetko ustalo. Sneh sa ako zázrakom zastavil.
„Mal som obrovské šťastie. Nebol som celkom zasypaný. Zo snehu mi zostala trčať hlava. Hneď som začal šťastný kričať na kamarátov, že som v poriadku. Bol to varovný prst, že som podcenil živly. Určite si to naveky zapamätám. Jazdiť neprestanem, ale minimálne budem mať ešte väčší rešpekt pred prírodou ako doteraz,“ hovorí mladý muž.
Čo je dôležité
Ondrej je presvedčený, že hory netreba podceňovať. Je dôležité, aby išlo jazdiť vždy viac ľudí. Skupinka troch, maximálne štyroch dobrých kamarátov. Jednoducho ľudí, ktorí sa poznajú, dôverujú si. „Ako som trčal zavalený v snehu, ktorý ma príšerne tlačil z každej strany, doplo mi, aké by bolo hrozné, keby ma zasypalo celého. Až vtedy som pochopil do detailov, aké dôležité je mať aspoň minimálnu lavínovú výbavu a dobrú partiu, ktorá vie pomôcť," hovorí Ondrej.
Kamaráti boli pri stratenom spolujazdcovi veľmi rýchlo a začali ho hneď vykopávať. „Zachovali sa dobre. Pozerali zhora, či ma zazrú. Potom to pustili iným žľabom, aby nestrhli ďalšiu lavínu. Ale prišli rýchlo,“ spomína si Ondrej.
Pípak, lopata a sonda. To je to základné, čo by mal podľa Ondreja pri sebe človek mať. „Bez toho by vôbec nemal ísť. Keby som mal ja dieťa a začalo by sa venovať takejto záľube, určite by som ho ňou vybavil. Je dobré, ak má človek aj lavínový kurz. Minulý rok som však strávil celú zimu v USA vo freeridovom stredisku a tam som sa veľa naučil. Ale ten kurz si asi predsa len tiež urobím,“ dodáva mladý snowboardista.
U nás a v zahraničí
V zahraničí sú pre tieto športy podľa neho lepšie podmienky. „Funguje to tam inak ako u nás. Majú aj lokality na učenie práce s pípakom. Ide o záhradky v lese, kde je zakopaných veľa sond. Človek ich môže vyhľadávať so svojím pípakom a vyskúšať si, ako to funguje. Jazdenie na Slovensku je však lepšie v tom, že prašan vám v žľabe vydrží dlhšie. V USA tak hodinu. Hneď je rozjazdený,“ vysvetľuje.
V USA je tiež aj veľa tabúľ v oficiálnych zónach na jazdenie, kde je napísané, aké nebezpečenstvo hrozí a ako sa zachovať. „Človek viac rozmýšľa. Naviac, ak je tam, koľko ľudí už našlo v snehu smrť.“ Tiež, ak vstupujete do zóny, ktorá je vyznačená lanom, tak sa pri jej pri vstupe nachádza zariadenie, na ktorom si môže odskúšať či funguje lavínový pípak.
Ponaučenie
Ondrej hovorí, že keď ho strhla lavína, rozmýšľal nad všetkým možným. „Najprv to bolo trochu vtipné. Napadlo mi, či toto je lavína a že to asi nie je možné. A keď mi všetko docvaklo, prebehlo mi hlavou, že už sa nemusím vrátiť domov. Hneď sa však čosi aj vzoprelo a šeplo mi, že veď sú tam chalani a majú pípaky a určite ma nájdu.“
Ondrej mal veľké šťatie. Keď si na skúsenosť spomenie, je na seba aj nahnevaný. „Už to bolo pred zatvorením strediska a veľmi som nepoužíval rozum. Vždy si pozriem kadiaľ pôjdem dolu. Teraz som to nespravil, len som sa jednoducho pustil a rozhodol sa, že všetko si rozmyslím cestou. A bola to veľká chyba. Možno som aj urazil prírodné živly, ktoré potom zodvihli v podstate ešte veľmi láskavý, varovný prst," tvrdí mladý muž.
Pozrieť si podľa neho treba vždy cestu zospodu a poriadne si rozmyslieť, ako pôjde skupina dolu. Mladý snowboardista jazdí už trinásť rokov. Nikdy sa nespúšťajú s kamarátmi spolu. Je to ďalšia zásadná chyba. Vždy idú po jednom. Podľa Ondreja sa dá odkopaním jamy aj zistiť, aká je kvalita snehu podľa toho, aké sú jednotlivé vrstvy. Je to síce zdĺhavé, ale je to tiež dobrý spôsob, ako sa vyhnúť nebezpečenstvu lavíny. Ondrej hovorí aj o nafukovacích airbagoch. Doteraz ich nemal, ale uvedomil, si aj keď je to nemalá investícia, asi je predsa len potrebná. Nepríjemná skúsenosť Ondreja naučila byť ešte opatrnejším.
Autor: BERKO
