PREČÍN. Mladí folkloristi z prečínskej Limbory obnovili pradávny zvyk vynášania Moreny. Predminulú sobotu sa tiahol obcou sprievod, ktorý skončil na moste v miestach, kde bol kedysi dávno brod. Tu skončila nešťastnica vo vodách Domanižanky.
Sprievod a nešťastnica v potoku
Krojovaný sprievod dal v Prečíne rozhodnú bodku za zimou. Mladí prešli celú obec. Spevom v sprievode harmoniky a kričiac odprevádzali Morenu. „Vynášame Morenu, kto hu vezme za ženu? Morena je baba zlá, pôjde rovno do pekla,“ oznamovali pokrikom, čo za krojovanú „krásavicu“ zo slamy nesú na palici. Zvyšok sprievodu prerušoval pokrik nadšeným – Hoja, ďunďa, hoj!
V obci vládla prvá jarná atmosféra, mnohí ľudia pracovali na poli či v záhrade. Prerušili však prácu, lebo sprievod ich zaujal, aj mu mávali. Nadšene ho zdravili vytrubovaním a blikaním aj šoféri. Najviac asi zapôsobil na malé deti, ktoré vybehli aj pred bránky.
Horiaca slamená bábka skončila nakoniec v Domanižanke, v časti obce nazývanej Skotňa. V minulosti tu nebol most, ale brod cez rieku. Skupinka chlapcov sa horiacu bábku snažila z rieky vyloviť. Mamy ich hrešili, že spadnú do studenej vody a starší ľudia zase, že ju musia nechať, inak bude chorá celá dedina.
Oživili starú tradíciu
Radoslav Orávik z Limbory hovorí, že Morenu vynášali v obci kedysi dávno a s prestávkami sa zvyk počas niekoľkých desaťročí obnovoval. „Na niekoľko desaťročí tento zvyk vymizol a pred časom, približne v tridsiatych rokoch, ho opäť ľudia obnovili. S prestávkami sa tradícia udržiavala. Teraz sa ho chopila generácia osemnásť až dvadsaťročných ľudí z folklórneho súboru. Po rokoch to bolo opäť tak, ako sme vyčítali v miestnej kronike,“ povedal Radoslav Orávik.
Po fašiangoch je dlhé obdobie pôstu a pre prečínskych folkloristov je sedem týždňov dlhé obdobie bez akcie. „Tak sme sa rozhodli, že by bolo možno dobré vrátiť sa k tradícii,“ povedal Orávik.
Dodáva, že ide o predkresťanský zvyk. „Morena bola slovanská bohyňa zimy. Farba zimy bola biela a aj smútočná farba bola biela. Symbolizovala chudobu, smrť, beznádej, smrť, chorobu,“ vysvetľuje Orávik. Dnes už to tak akútne nepociťujeme, ale zima bola v minulosti pre ľudí veľmi ťažkým obdobím. Preto, keď skončila, ľudia Morenu, ako symbol trápenia, chorôb a zlého, radšej upálili a aj utopili. „Aby bolo isté, že už sa nevráti,“ hovorí.
Fašiangy a iné
V Prečíne majú dlhoročnú tradíciu viaceré zvyky. Napríklad fašiangy. „Deti sa masiek boja. Aj teraz možno, keď videli našu Morenu, objavil sa podvedome i kúsok strachu,“ povedal Orávik. Je to však aj dobre, v súvislosti s tým čo táto slamená bábka symbolizuje.
V Prečíne dodržiavajú viacero zvykov a zapája sa do nich veľa ľudí z obce. Na Veľkú noc sa stále šibe, onedlho bude Dzura, to sa zase zavlačujú rôzne veci - vozy, brány a podobne. V Prečíne tiež stavajú aj váľajú máje. „Býva muzika, kone, voz. Mávame aj spoločný, veľký, jánsky oheň a v júli veselé hody,“ dodáva Orávik.
Zvláštny zvyk majú aj na Štefana. „To chodia mladí chlapi na brodky, teda koledovať so živou rybou v hrotku od polnoci. Dievčatá, ktoré sa vo vode umyjú, sú vraj potom zdravé, svieže a šikovné,“ hovorí Orávik.
Pozor na Dzura!
Zaujímavé to býva v Prečíne aj na Dzura. „Chlapcov občas aj ľudia ponaháňali,“ usmieva sa Orávik.
V súvislosti s Ďurom sa traduje už niekoľko rokov aj príhoda. Jeden Čech, ktorý sa prisťahoval do Prečína a býval v drevenici, mal nezabudnuteľný zážitok. Prišiel na Dzura večer o ôsmej do krčmy. Keď mu chlapi pripomenuli, čo nesedí doma, lebo sa bude zavlačovať, skonštatoval – Nic se mi nemôže stát, klíčky jsou tady. Keď to mladí chlapi počuli, mal odrazu na stole niekoľko poldecákov. A kolotoč sa viackrát zopakoval, až ho poriadne unavili aj zdržali. Nuž a potom, keď sa vrátil domov, zažil veľké prekvapenie. Drevený plot okolo drevenice bol preč.
