So sympatickým študentom právnickej fakulty hovoríme o jeho zaujímavej životnej dráhe.
Ako si sa dostal k bobovému športu?
- Celkom náhodne. Najskôr som robil atletiku, konkrétne beh na 400 metrov. Jednu sezónu ma však postihlo zranenie, čo ma vyradilo z aktívnej športovej činnosti na dosť dlhý čas.
Kedy si začínal s atletikou?
- V dvanástich rokoch som začal reprezentovať základnú školu a v pätnástich rokoch som sa stal majstrom Slovenska. Od nástupu na Gymnázium v Dubnici nad Váhom som sa venoval atletike na profesionálnej úrovni. Dvakrát som sa zúčastnil majstrovstiev sveta, dvakrát majstrovstiev Európy v behu na 400 metrov. Sezónu po majstrovstvách Európy v Srbsku som si spôsobil zranenie zadného stehenného svalstva, ktoré ma vyradilo zo sezóny. Neskôr ma oslovil Milan Jagnešák, ktorý formoval bobovú posádku na sezónu štyroch rokov. Nebol som si istý, či práve ja mám na tento druh športu predpoklady. Po úspešnom absolvovaní testov som napokon súhlasil.
Čakalo ťa cestovanie, sústredenia a tréningy. Nezasiahlo to priveľmi do tvojho života, ktorý si už mal nastavený inak?
- Bol som práve v prvom ročníku Vysokej školy manažmentu v Prahe. Popravde, bolo to ľahké rozhodovanie, pretože školský systém delený na trimestre, mi v Prahe nevyhovoval a celkovo mi škola nesadla, takže som zbalil kufre a rozhodol sa pre boby. Moje kroky smerovali do Park City v americkom Utahu, kde som sa s bobami prvýkrát zoznámil. Potom sme s tímom odišli do kanadského Vancouveru a neskôr sa vrátili opäť do Park City v USA a trénovali.
Spomínaš americké podmienky. Aké podmienky sú vytvorené pre tento šport u nás?
- Na Slovensku nie sú vytvorené žiadne podmienky. Sánkari majú ľadový trenažér, ale bobisti nie. Je to doména jedného pána, ktorý to robí viac menej zo záľuby, a pretože chce reprezentovať. Keďže podpora zo strany štátu na pokrytie sezónnych nákladov nepostačuje, dáva do toho značnú sumu peňazí. Takto to ťahá už 16 rokov. Pre športovca je dôležité, aby mal aké-také finančné možnosti, aby za podmienkami na šport mohol vycestovať niekam inam, čo musí, bohužiaľ, riešiť aj cez sponzorské príspevky.
V Soči.
Kde trénuješ počas roka?
- Pri bobovom športe je dôležitá atletika, a tá sa dá trénovať všade. Posilňovňa taktiež, a keď človek potrebuje bobistický tréning, ide do Bratislavy na kolieskový alebo do Nemecka na ľadový trenažér. Na sústredenia som však chodieval aj do Čiech. Ako brzdár som potreboval okrem rýchlosti aj dynamiku a silu. Je to trojkombinácia vlastností, ktoré musia byť v určitej symbióze.
Jazda na boboch sa dá právom označiť za riskantnú. Ovládol ťa niekedy strach?
- Nebojím sa rýchlosti. Oveľa väčší strach mám z výšok. V Amerike som začínal ako pilot. Pilotovať boby je niečo nádherné. Je to adrenalín, ktorý zažijete len raz v živote a pri pár činnostiach. Dole sa rútite rýchlosťou 130 až 150 kilometrov a je iba vo vašich rukách, ako s tým naložíte. Je to úžasný pocit, ale i ťarcha zodpovednosti za seba aj členov. Po pilotovaní som sa sústreďoval na úlohu brzdára, pretože byť pilotom chcelo dať dohromady posádku, čo je na Slovensku problém. Tak som nastúpil do tímu Milana Jagnešáka.
Čo na to rodičia?
- Keďže som jazdil s Milanom, nebáli sa. Nejazdil prvú sezónu a vedel, čo robí. Bolo to o dôvere. Zažil som s ním iba jeden pád na svetových pretekoch, aj to v poslednej zákrute.
Pristúpime k samotnej olympiáde v Soči. Aké boli kritériá výberu do reprezentácie Slovenska?
- Podmienkou medzinárodnej bobovej asociácie je, že v svetovom ratingu musíte byť do 30. miesta. Každá veľká krajina má pridelený počet miest, takže dvadsať posádok bolo istých. Pre menšie krajiny zostávalo päť až osem miest. My sme si počas sezóny celkom dobre počínali. V Amerike sme sa dostali do prvej päťky, čím sme získali dostatočný počet bodov a po európskom pohári sme figurovali na 31. mieste. Od olympiády nás delila jedna priečka. Vyriešili to Švajčiari, ktorí kvôli zlej sezóne nominovali z 3 posádok, na ktoré mali právo, len jednu, čo nás posunulo na ich miesto.
Čo to pre teba znamenalo reprezentovať Slovensko na olympiáde?
- Neuvedomoval som si to, až pokiaľ som neprišiel do Soči. Olympionici sú jedna veľká rodina. Ľudia sa na vás inak pozerajú, inak s vami jednajú, pretože vedia, aká drina predchádza nominácii. Pre organizátorov je každý športovec jedinečný. Olympiáda je vrcholom a odmenou za námahu, ktorú človek celé štyri roky do športu investuje.
Ak hovoríme o Rusku, hovoríme o kontrastoch. Vnímal si to rovnako?
- Často som sa stretol s názormi Rusko versus megalománia. Ja si osobne myslím, že všetko bolo pripravené vkusne a na úrovni. Stredisko vybudovali so všetkou noblesou a dokonalosťou. Po prvýkrát športovci nenadávali na rozmiestnenia športovísk. Bolo to tak, ako malo byť. Vo Vancouvri museli športovci cestovať na športovisko aj hodinu. Tu boli na športovisku v priebehu piatich minút. Taktiež odznievalo, že športoviská, hotely a domy sú na jedno použitie. Rusi to celé môžu premeniť na svetoznámy rezort, pretože Soči je mesto turisticky známe. Majú úžasný futbalový štadión, ktorý môže využívať ruská reprezentácia, majú úžasné hokejové štadióny, ideálne pre medzinárodné zápasy. Zanechalo to veľký potenciál do budúcnosti. Horské stredisko, kde sme bývali, je stredisko svetovej úrovne. Osobne by som to prirovnal k Saint Moritzu. Chudobu som tam nevidel, pretože Soči je jedno z najväčších miest v Rusku. A priznajme si, každá krajina ukazuje turistom vždy to najlepšie.
Slovenská výprava.
Ovplyvnili váš názor na krajinu udalosti, ktoré sa v posledných týždňoch udiali v súvislosti s Ruskom?
- S tým, čo sa udialo na politickej scéne, samozrejme, nikto nesúhlasí, ale športovec išiel na olympiádu športovať, nie hodnotiť politickú situáciu. Od toho my nie sme. Ak sa na olympiádu pozriem očami športovca, podujatie bolo zvládnuté na výbornú. To, že niekto napísal, že nie je trávnik na ulici, nie je doménou športovca. Športovcovi tam naozaj nič nechýbalo. Kuchyňa bola otvorená 24 hodín. Ovocie tam bolo vždy, doprava vyriešená, dedina systematicky zvládnutá. A na margo toho, že novinár musel čakať 3 hodiny na ubytovanie, len toľko: Bolo to o športovcoch, a nie o novinároch. Ak tam človek ide s úmyslom vyhľadať aj tie najmenšie chybičky, nájde ich.
Hovorilo sa o pripravovaných teroristických útokoch. Ako vidieť, organizátori nič nepodcenili...
- Do dediny sa bežne nedalo dostať. Všetko bolo pod prísnym dohľadom a maximálne zvládnuté. Tie dôkladné prehliadky sme všetci chápali a nikoho to neobmedzovalo.
Ako ste skončili v celkovom rebríčku?
- Skončili sme na 25. mieste a s umiestnením sme boli maximálne spokojní. Svetová špička má vytvorené vrcholové podmienky. Na Slovensku musí človek robiť všetko, aby zabezpečil financie. Navyše, máme svoje životy, chodíme do školy, do práce... Tu vás tento šport neuživí. Svetová špička je od nás v podmienkach na míle vzdialená. Preto nás teší, že sme porazili tímy, ktoré sme nedokázali poraziť celú sezónu. Predbehli sme Poliakov, Japoncov, Kórejcov... Na olympiáde nikto nedokáže preskočiť dvadsať miest. Nám sa podarilo z 30 miesta posunúť o 5 miest, čo bol obrovský úspech.
Pochádzaš z atletickej rodiny. Atletike sa venuje taktiež tvoja sestra. Na akej úrovni?
- Na vrcholovej úrovni. Myslím, že ak Luciu nezradí zdravie, má pred sebou veľkú atletickú budúcnosť. Stihla toho už veľa. Na MS skončila na šiestom mieste a na ME na piatom mieste. Keďže jej ponúkli štipendium v Amerike, ak splní všetky podmienky, pôjde študovať tam. Myslím, že o nej budeme ešte počuť.
Si študentom právnickej fakulty v Banskej Bystrici. Aké sú tvoje ambície a plány?
- Chcel by som úspešne dokončiť školu. V športe už ambície nemám. Povedal som si, olympiáda a dosť. Zvolil som si štúdium, ktoré mi nedovoľuje vycestovať na tri mesiace bez komplikácií. Nedá sa poriadne venovať aj športu, aj škole. Som postavený pred zložitú voľbu. Keďže viem, že šport ma na Slovensku neuživí, rozhodol som sa pre školu. Mám 23 rokov a v tridsiatke nechcem začínať so životom. Chcem si ho usporiadať skôr. Pokiaľ sa niečo na Slovensku radikálne nezmení, šport nemá perspektívu. Netrúfnem si však povedať, že športovať už nebudem nikdy, pretože je to moja srdcovka a presvedčenie. Zatiaľ som však rozhodnutý dráhu ukončiť. Či robím dobre, ukáže až čas.
