Augustín Hasidlo je tvrdý chlap, s ktorým sa osud nemaznal. Svoje si preskákal aj počas vojny. V bojoch na Dukle ho najskôr zranili ľahko. Druhé zranenie už bolo vážne. Črepina mu takmer odťala pravú ruku. Nepodarilo sa ju zachrániť.
V Bielorusku k partizánom
Narodil sa v roku 1921 v Borčiciach. Jeho otec, železničný robotník, nevládal uživiť sedem detí. Preto mladý Gusto už ako 16-ročný odišiel za paholka na Moravu. Po okupácii Čiech hitlerovským Nemeckom sa pridal k odboju. V Hulíne a Kroměříži pomáhal na konskom povoze rozvážať letáky.
Keď dostal zo Slovenska povolávací rozkaz, najskôr ho ignoroval. No keď ho polícia vtedajšieho Nemcami spravovaného Protektorátu Čechy a Morava vyhostila na slovenskú stranu hranice, musel narukovať. Na Morave pracoval s koňmi, takže ho povolali slúžiť do Jazdeckého priezvedného oddielu v Bratislave. V júni 1943 ho vyslali do Bieloruska so Zaisťovacou divíziou vojnovej Slovenskej republiky. Tá mala za úlohu „udržiavať poriadok“ na územiach okupovaných Nemcami. Strážil továreň na spracovanie rašeliny. „Bol tam pracovný tábor plný mladých Poliek a aj niektorí naši dôstojníci tam s nimi robili riadne...“ povie (posledné slovo z vety sme však radšej vynechali).
Ako presvedčený antifašista s ľavicovým zmýšľaním mal celkom iné plány, ako zabávať sa s internovanými ženami. Už tretieho augusta 1943 prebehol k partizánom. „Bol som v stráži na stojke a vopred som sa dohodol s partizánmi, aby po mňa poslali koňa s povozom. Heslo bolo Andrej. Na kozlíku sedel partizán, akože dedinčan – a ja som sa zaryl pod seno. Keď sme prešli kúsok za postavenie našich vojakov, vytrhol som mu opraty a prášili sme hore brehom k lesu. Napokon sme sa v našej partizánskej jednotke stretli asi jedenásti Slováci. Mňa pridelili k rozviedke.“
Spomína, keď mal už ako partizán prerušiť nemecké vlakové spojenie: „Nám, slovenským partizánom, nebolo také ťažké vyhodiť trať do vzduchu aj preto, lebo pri nej patrolovali naši slovenskí chalani. Priblížil som sa k trati a zareval: Ujdi do frasa, lebo ťa vyhodím do luftu aj s tými koľajnicami. Nuž, bývalí kamaráti sa spakovali a bolo...“
Vojna mu zobrala (aj) ruku
Poddôstojník Augustín Hasidlo pochopil, kde je pravda a rozhodol sa, na ktorej strane chce bojovať. S partizánmi sa bil o Minsk či Smoleviči. Potom ho poslali do Moskvy a vzápätí dostal výcvik v 2. československej paradesantnej brigáde sformovanej na území vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Opäť ho zaradili k prieskumníkom. Najťažšie boje ho čakali na Dukle, kde popri obrovských sovietskych stratách padlo aj 935 Čechov a Slovákov, 4518 bolo zranených a 590 ostalo nezvestných.
„Tam sa bilo jeden cez druhého. Dostal si úsek alebo úlohu, a hoci aj umri, bojovať musíš! Pri jednom z útokov sme s dobrým kamarátom dobyli bunker nemeckého ťažkého guľometu. Len chvíľu sme sa tešili – potom chudákovi chlapcovi črepina skaličila nohu. Aj taká je vojna...“
Jeho prvý raz na Dukle len škrablo cez brucho. „Iba ma čosi zaštípalo pod uniformou. Vopchal som tam ruku – a mal som ju plnú krvi. Poondiata črepina...“
Druhý raz črepina Augustínovi Hasidlovi zasiahla pravú ruku. Pri pokuse o ústup omdlel a spadol do potoka. Skôr by sa utopil, ako vykrvácal. No kamaráti mu pomohli. „Vytiahli ma z vody, roztrhali košele, zastavovali mi krv a zachránili mi život. No lekári v poľnom lazarete mi už ruku od zápästia nezachránili. Bola v nej otrava. Odvtedy mám túto,“ povie a odomkne bajonetový uzáver nad pravým zápästím. Potom svoju umelohmotnú protézu pravej ruky položí na stôl.
Keď sa v ruskom vnútrozemí Augustínovi Hasidlovi zahojili jazvy, ešte sa vrátil na front. Koniec vojny ho v máji 1945 zastihol pri Přerove. „Strieľali sme do vzduchu od radosti ako diví,“ spomenul so šťastným úsmevom muž, ktorého hruď zdobí celý rad vyznamenaní. To posledné mu na stretnutí Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Považskej Bystrici udelil ešte vo funkcii ministra obrany súčasný trenčiansky župan Jaroslav Baška.
Život išiel ďalej
Po demobilizácii pracoval najmä v poľnohospodárstve v Čechách a na Slovensku. S prvou manželkou mal dve deti, no zomrela veľmi mladá v roku 1953. S druhou ženou mali tri deti. Vrátil sa do Borčíc a postavil si dom. Druhá manželka, o ktorú sa do jej smrti staral, zomrela pred piatimi rokmi. On sám síce do dôchodku fajčil a nebol abstinent, ale vždy ráno cvičil a ešte pred piatimi rokmi jazdil na bicykli. Tento rok však azda po prvý raz nebude osobne na oslavách Dňa víťazstva nad fašizmom. Keď sme s ním začiatkom mája hovorili, liečil sa v trenčianskej nemocnici.
Aj dnes si však 93-ročný slobodník vo výslužbe Augustín Hasidlo s veľkou úctou zaspomína na svojho vojnového veliteľa generála Ludvíka Svobodu, ktorý bojoval proti fašistom na východnom fronte v pozícii veliteľa 1. československého armádneho zboru. „Toho, kto by chcel poškodiť jeho meno, by som aj...“ zahrozil sa pravou rukou, na ktorej mal pri našom stretnutí už pripevnenú aj dôchodcovskú palicu. Nie, nemožno sa mu čudovať, že mu tak veľmi záleží na tom, aby dnes ľudia vedeli, čo to bol fašizmus a aké obete bolo treba priniesť na jeho porážku.
