FRANTIŠEK KARDOŠ z Domanižskej Lehoty oslávil v apríli sto rokov. V živote sa ho nepríjemne dotkla zmena režimu, na fronte videl zomierať kamarátov, zákerná choroba mu zobrala ženu, jeho život bol vyplnený hlavne prácou. Nesťažuje si však.
Vážna tvár starého pána sa dokáže veľmi rýchlo zmeniť na usmiatu, stačí len trošku žartovne podpichnúť. Hneď sám vtipkuje. Optimizmu a pokoja by ste si určite radi aj kúštik ukradli.
Bol gazdom. Tu najväčším
V dedine poznajú Františka Kardoša ako veselého človeka, majú radi jeho vtipy. Ešte pred piatimi rokmi chodil každú nedeľu pešo do kostola v Domaniži. Vitálny je stále, aj keď dcéra hovorí, že jesť mu už veľmi nechutí. Veľmi pozorne však vo svojom veku stále vníma, čo sa okolo neho deje. Len so sluchom má už problémy. Rád sa porozpráva o tom, čo prežil.
Býval veľkým gazdom, ale zasiahol režim. Na tie roky nemajú ani on, ani jeho dcéra dobré spomienky. Vracia sa k nim, keď sa pýtame, čím sa vyučil. „Ničím som nebol vyučený. Robil som na roliach, pri statku. Na našom,“ zdôrazňuje starý pán. Dodáva, že toho času vlastnil veľký majetok. „Mal som veľa rolí, páru koní, pätoro rožného statku, paťdesiat oviec a dvoch sluhov,“ vyratúva starý pán hrdo.
Keď sa pýtame, či bol veľký gazda, skúmavo sa zahľadí. Otázka sa mu zdá absolútne nezmyselná. Nakoniec predsa vyhlási. „No pravdaže, najvačší tu.“ Na to, že by bola robota ťažká, sa však nesťažuje. Zdá sa mu celkom prirodzené, že ak chce človek niečo mať, musí robiť. „No, ťažká. Akože ťažká? Veď ako na roli. Kosiť, orať, do hory chojiť ... Tak to je,“ hovorí pán Kardoš.
Keď on, podpísali aj ostatní
Najmladšia dcéra Vierka Čelková však dodáva, že otec nemal ľahký život. „Nadrel sa na hospodárstve. Keď potom prišla kolektivizácia a mal sa všetkého vzdať, je jasné, že nechcel podpísať majetky družstvu,“ hovorí. A tak prišlo väzenie.
Pre zámery kolektivizácie bol dôležitou osobou. Nechcel sa podvoliť a trestali ho možno aj za iných. Keď ho totiž nakoniec zlomili a on podpísal, vyhlásili takmer okamžite v rozhlase v Sádočnom aj Domaniži, že gazda Kardoš podpísal. „Až potom začali húfne podpisovať všetci ostatní,“ hovorí dcéra.
Do väzby rovno z poľa
Pre politiku si však svoje vytrpel František Kardoš ešte aj neskôr, keď sa družstvo rozpadlo. „Zase jeho zavreli. Vraj ho on rozbil,“ vysvetľuje dcéra. Spomína si, že v miestach, ako sa ide z Domaniže pod svätým Jankom, oral vtedy na roli. „Bola som ešte dievča, len chvíľu von zo školy. Už som pracovala. Zalesňovali sme hentam v Sádeckých. Nikdy som nešla z roboty domov cez obed a vtedy áno. Stretla som po ceste susedu,“ rozhovorí sa o nepríjemnom dni pani Vierka.
Zo správy, ktorá sa k nej doniesla, je ešte aj po rokoch rozladená. „Suseda mi povedala, aby sme si išli vziať kone. Že stoja opustené na roli. Vraj, že tata zobrali žandári do auta. A že vraj už určite nepríde,“ spomína si dcéra pána Kardoša. A tak išla. Kone našla založené stáť v pluhu. Čakali. „Boli unované, nehnali sa. Takto mi tata zobrali rovno z poľa. Potom som stretla Šlesárikech Joža, už je nebohý a pýtala som sa ho, kde je náš tato. Povedal, že nevie. Jeho vraj poslali z družstva, aby išiel pre kone,“ opisuje ďalej pani Vierka. Stretla aj predsedu strany z Domaniže. „Už aj on išiel hore, ku nám. Aj jeho som sa pýtala, čo je s tatom. Odpoveď bola rovnaká. Vraj nevie.“
Pre mladé, alebo skôr ešte malé, štrnásťročné dievča, naozaj nepríjemná skúsenosť. „Aj som vtedy pánovi predsedovi povedala, že nikomu nič zlé v živote neprajem, len aby jeho deti zažívali to, čo zažívame teraz my. Otočil sa a išiel späť. Nakoniec tata pustili. Neviem, čo sa stalo, kto presne vtedy zaintervenoval. Na 9. december, keď tato prišiel domov, však nikdy nezabudnem,“ dodáva nakoniec. Ani na súde, keď bol ešte pán Kardoš vo vyšetrovacej väzbe, rodinu k nemu nepustili. Prehodiť s ňou nemohol čo i len jedno jediné slovíčko. „Ako keby bol vrah,“ hovorí s hnevom v hlase dcéra.
„Bola to hrozná doba komunistov. Držali ma tam, hoci nemali za čo,“ dodáva pán Kardoš.
Front a smrť ženy
Pán František mal štyri deti. Žije len 74-ročný syn Janko a najmladšia dcéra Vierka. Veľa zažil aj počas vojny. „Bojoval som v Rusku, aj Taliansku. Mal som veľké šťastie, ale vedel som si aj rozumne počínať. Ale keby nie šťastia, tak som už dávno zabudnutý. Koľkých ľudí som videl zomierať,“ spomína si pán Kardoš.
So všetkým sa však podľa neho dá vysporiadať, len chorobu človek ťažko porazí. „Na tú hnusnú rakovinu mi zomrela aj moja žena. Mala len 62 rokov. Ja som nemal dobrú ženu, to bola zlatá žena,“ rozhovorí sa o manželke starý pán.
Mnohí oveľa mladší ľudia z jeho rodiny už dávno nežijú. „Len mne sa choroby vyhýbajú. Veď som tu už sto rokov,“ smeje sa oslávenec, ktorý má už osem pravnukov a tri prapravnúčence. Pri otázke, aký je recept na dlhovekosť, sa len zasmeje a hovorí, že nemôže vedieť povedať, prečo mu dal Pán Boh toľko zdravia.
Poľovačky a zabíjačky
V Domaniži je takmer každý druhý chlap poľovník. Aj pán Kardoš je rád, keď sa reč zvrtne na poľovačky. Pýtame sa na úlovky. „Keby ste ich videli, aj by ste sa zľakali,“ usmieva sa. Dodáva, že jeleňov a diviakov bolo dosť. Medveď vraj nie. „Tých tu vtedy ešte nebolo,“ konštatuje.
Veľa ľudí si ho pamätá aj vďaka zabíjačkám. „Robil v Považských strojárňach ako ja. Bola som na vlnovcoch. On na inej prevádzke, ale v robote sme boli kúsek od seba. Áj, bolo veru dobré s ním robiť. Keď chodili zabíjať prasce, vždycky doniesli niečo. A bola hostina. Slanina, klobásky, maso pečené. Bol vychýrený kuchár. Robil hrozne dobré výrobky pri zabíjačke. Nikto sa mu veru nevyrovnal,“ spomína si jeho kolegyňa Anežka Špániková. Za zimu zabil František Kardoš aj osemdesiat prasiec a všetko okolo zabíjačky aj porobil. „Ja som doma nesedel veru nikdy,“ hovorí starý pán.
Niečo o láske a výchove
Rád sa pán Kardoš pozhovára aj o láske. „Jáj, keď som bol mladý, ja som strašne ľúbil!“ usmieva sa. Na ženy stále reaguje, žartuje s nimi, aj pokurizuje. „Ešte keď som sa vydávala, bol to chlap jak hora. Veď sme sa s tetkou nedávno smiali, keď sme spomínali na moju svadbu. Bola na nej moja babka, vdova. Aj on už bol vtedy vdovec. Hovorili sme mu, aby ju išiel vyzvŕtať. Ale on povedal, že je pre neho stará. Vedľa sedela tatova sestra, tiež vdova a povedal, že s hentou by išiel. Ona nemala vtedy ani nie šesťdesiat a on mal osemdesiat,“ hovorí Zdenka Čelková z rodiny. Za dvadsať rokov, ktoré odvtedy ubehli, sa vraj starý pán ani v tomto smere veľmi nezmenil.
Ani v prístupe k deťom. Bol k nim prísny. „Bola som naj- mladšia, takže mňa mal veľmi rád. Ale ísť večer na muziku a vrátiť sa až ráno, to neexistovalo. A bez vypýtania, to už vôbec,“ spomína si dcéra Vierka.
S Františkom Kardošom sme mohli stráviť len chvíľu. Optimizmus, životnú silu a elán by sme mu možno aj radi ukradli, má ho do zásoby. Len škoda, že sa to nedá. On by nám určite nadelil. „Pomáhal celý život každému, kto to potreboval," zdôvodňuje dcéra.
