LEDNICA. Na Lednickom hrade zorganizovali začiatkom mesiaca keramický workshop k výrobe pravekej a stredovekej keramiky. Koho chytila chuť a nálada, mohol si sadnúť za hrnčiarsky kruh a vyskúšať si prácu s hlinou.
Hrnčiarovi Milošovi Gregorovi išla práca od ruky. Za krátky čas dokázal vytvoriť jednoduchý, no o to krajší hlinený hrnček. Prezradil aj niekoľko zaujímavostí zo zákulisia jedného z najstarších ľudových remesiel.
Je to len o praxi
Bratislavčan Miloš Gregor si na hrnčiarskom kruhu už čo-to „odtočil.“ Nie je profesionálom, vychodil Ústredie ľudovej umeleckej výroby a hrnčiarstvu sa venuje už desať rokov. Keď v rukách obrába hlinu, vyzerá to veľmi jednoducho. „Všetko je to len o praxi, presne tak, ako keď sa učíte bicyklovať. Najskôr to veľmi nejde, no keď sa to už raz naučíte, zabudnúť sa to nedá,“ hovorí.
Sychravé počasie neodradilo vystúpiť na hrad niekoľkých zvedavcov. Prácu na kruhu si vyskúšali viacerí, človek by nepovedal, že s hlinou pracovali prvýkrát. „Boli veľmi šikovní, urobili pekné veci. Modelovali na kruhu, aj v ruke,“ chváli Miloš deti.
Simona Kadelová vyrobila svietnik a misku, Tomáš Pecucha zas hrniec na polievku. „Skúsili sme to prvýkrát, nebolo to náročné,“ povedali s tým, že pokiaľ bude možnosť, výrobu keramiky si vyskúšajú aj nabudúce.
Workshopy k výrobe keramiky boli na hrade už niekoľkokrát. „Vždy to má pozitívny ohlas. Deckám sa to veľmi páči a niekedy sa nám podarí prehovoriť aj rodičov, aby si sadli...,“ teší sa záujmu ľudí.
Základom je dobrá hlina
Aby sa s hlinou pracovalo dobre, musí byť dobre vymiesená. „Tak, ako musí byť dobre vymiesené cesto, musí byť dobre vymiesená aj hlina. Keď sa rozreže, nemala by obsahovať žiadne bublinky, mala by byť pekná, hladká...,“ opisuje Miloš. Väčšinou pracuje s točiarenskou hlinou, kupovanou. „Nie je to tak, že prídem na záhradu, nakopem si hlinu a vyrobím keramiku. Proces prípravy dobrej točiarenskej hliny je zložitejší,“ tvrdí. Čerstvo nakopaná hlina vraj nie je dobrá na točenie. „Musí sa zazimniť a zaletniť, aby všetka organická hmota, ako zvyšky rastlín, korienkov, zhnila. Hnilobné procesy produkujú organické látky, ktoré zlepšujú kvalitu hliny, hlavne jej plastickosť. Potom sa vysušuje, drtí...,“ opisuje.
„U nás sú najväčšie ložiská hliny v Pozdišovciach a pri Modre. Všetky dedinky, ktoré majú vo svojom názve „Hrnčiarovce“ sú miestami, kde sa kedysi vyrábala keramika, pretože tam boli ložiská hliny,“ prezradil.
Hovorí, že desať kilogramov hliny stojí zhruba päť eur. „Z tohto množstva sa dá vypáliť približne pätnásť až dvadsať hrnčekov,“ uzavrel.
Najskôr kachlica, potom krásne hrnčeky
Začiatky točenia na kruhu sprevádza vždy najskôr výroba kachlice. „Je to základný vytiahnutý tvar. Už aj kachlica sa dá použiť ako hrnček, no aby to bolo niečím zaujímavé, môže sa vymodelovať bruško, zúžiť alebo rozšíriť hrdlo, a podobne,“ opisuje a zároveň vytvára jednu kachlicu.
Predchádza tomu centrovanie, ktoré je základom úspešného točenia, používa sa tiež veľa vody. „Hlina má istú nasiakavosť a pokiaľ by sa točilo bez vody, hlina by sa trhala. Ruky musia byť preto stále správne navlhčené,“ radí.
Po vymodelovaní žiadaného tvaru sa špeciálnym nástrojom, strunkou, nádoba zreže. „Všetko ostatné závisí už len od našej opatrnosti. Hlina má perfektnú vlastnosť, dokáže si pamätať tvar, ktorý sme jej dali,“ povedal a uložil hrnček na miesto, kde bude schnúť.
Najskôr vysychanie, potom vypaľovanie
Hlinený výrobok čaká ešte dlhá cesta, kým sa bude dať použiť. „Je to len polotovar, ktorý sa musí ešte začistiť, vysušiť a potom putuje do pece, kde sa vypaľuje,“ hovorí Miloš s tým, že dôležité je najskôr dobré vyschnutie. „Ak by sme ho dali do pece skôr, ako bude dobre vyschnutý, môže sa stať, že by praskol. Hlina musí schnúť pri normálnej izbovej teplote, môže schnúť dvadsaťštyri až štyridsaťosem hodín. Čím je nádoba vyschnutejšia, tým je to lepšie,“ radí a ukazuje na bábovkovú formu, ktorá bola modelovaná pred dvoma týždňami a dnes je už dobre vysušená. „Hlinené bábovkové formy sú najlepšie, lepšia neexistuje,“ zhodnotil s úsmevom.
Potom výrobok čaká ešte niekoľkonásobné vypaľovanie v peci. „Výrobok sa vypáli prvýkrát, vznikne takzvaný biscuit alebo piškóta. Keby sa ale do takto vypáleného hrnčeka nalial čaj alebo polievka, tak pretečie. Preto sa musí vypáliť ešte druhýkrát. Predtým sa ale robí povrchová úprava, najčastejšie glazúrovanie. Po druhom vypálení je už podoba výrobku finálna. Do hrnčeka môžeme dať polievku, čaj, a podobne,“ hovorí.
Tvrdí, že najväčšie náklady sú práve na pec. „Je viacero typov pecí, každá má svoje výhody a nevýhody. Elektrická je cenovo najdrahšia, pri vypaľovaní výrobkov v peci na drevo sa musí stále sledovať teplota a musí sa prikladať. Je to náročné, pretože pokiaľ keramika zažije prudký pokles alebo nárast tepla, môže prasknúť,“ upozorňuje. Teplota, pri ktorej sa výrobky vypaľujú, závisí od hliny, ale aj od samotného výrobku. Zhruba je to 800 až 1050 stupňov.
Na hrade si výrobky vypaľujú sami, majú tam pec na drevo.
Hrnčiarske remeslo nevyhynie
Zručný hrnčiar vidí budúcnosť hrnčiarskeho remesla optimisticky. „Hrnce sa potrebovali vždy a stále sa aj potrebovať budú. Hrnčiarske remeslo nevyhynie nikdy, stačí sa prísť pozrieť na keramické trhy v Pezinku. Tam nájdete od hliny všetko, na čo si len pomyslíte. Budú tam páni majstri,“ prezradil.
