Stala sa víťazkou v kategórii, kde oceňovali najlepší regionálne odvysielaný príspevok v elektronických médiách. Je to za príspevok o zatvorení korčuliarskej dráhy v prímestskej časti Orlové.
Porotcov príspevok zaujal, lebo popisuje spor medzi komunálnymi politikmi a miestnymi podnikateľmi, ktorého vyostrenie negatívne pocítili obyvatelia v regióne Považská Bystrica. Páčilo sa im, že autorka, ako jedna z mála v tejto kategórii, rieši aktuálne problémy regiónu, popisuje konflikt i jeho príčiny a dáva priestor obom stranám sporu, čo by malo byť základným pravidlom nielen regionálnej žurnalistiky. S Ivetou sme sa porozprávali o práci regionálneho novinára, ale aj iných veciach.
V regióne pôsobíš ako novinár už dlhšie. V čom je podľa teba práca regionálneho redaktora iná, v porovnaní s tou, ktorá sa robí pre celoslovenské telky? Má klady aj mínusy?
- Práca v regionálnych médiách má určite klady aj zápory. Som rada, že na rozdiel od celoslovenských televízií nie som tlačená vyhľadávať a robiť hlavne negatívne príspevky. Samozrejme, že treba hovoriť o dobrom aj zlom. Vyslovene sa však nemusíme zameriavať prednostne na nehody, vraždy, tragédie a vyberať z tém vždy len negatívny aspekt. Oceňujem tiež, že naše vedenie mi nezvykne zasahovať do práce. Podtstatné je ziež, že na rozdiel od veľkých televízií sa nemusíme zmestiť do minúty a pol, vďaka čomu sa môžme venovať témam aj hlbšie. Nevýhodou je hlavne prístup ľudí k regionálnym médiám. Preferujú bulvárne informácie, a bohužiaľ sa tomu prispôsobilo už aj slovenské spravodajstvo. Na odovzdávaní Novinárskej ceny niektorí z porotcov poukazovali na to, že slovenská žurnalistika je v kríze. Z novinárskej práce sa vytrácajú podľa nich jej základné hodnoty.
Kedy prišlo rozhodnutie robiť žurnalistiku? Išlo o náhodu alebo si chcela robiť pôvodne niečo iné?
- Odkedy som si dokázala zapamätať slovo žurnalistika, už som ani o ničom inom neuvažovala. Už v základnej škole som vedela, že pôjdem na gymnázium a potom študovať žurnalistiku (smiech). Skoro som sa naučila aj čítať a písať. Mala som asi štyri roky, keď som mamu začala otravovať, ako sa píšu písmenká i celé slová. Tlačenými písmenami a bez medzier som písala listy babke. Veľmi som na knižkách visela a už v základnej škole som hovorila, že budem spisovateľkou. Niekto v rodine však povedal, že tým sa neuživím, či nechcem byť radšej novinárkou. Potom prišiel Superman a už som bola jasná (smiech). Chcela som byť ako Lois Laneova (opäť smiech). Neskôr som začala zisťovať, čo musím vyštudovať, aby som sa mohla venovať tejto práci.
Aká bola reakcia blízkych na tvoje víťazstvo? Je priateľ hrdý? A ako to ohodnotil?
- Všetci boli šťastní. Mama je samozrejme pyšná a každému rada pripomenie môj úspech. Priateľ tiež. Keď mi volali, že som nominovaná,už vtedy som sa potešila. O víťazstve som radšej ani veľmi nepremýšľala. Jednoducho som to brala tak, že nominácia je sama o sebe super. Ale priateľ stále veril, že vyhrám. Bol so mnou aj na vyhlasovaní výsledkov. Keď išla moja kategória, pripomínal mi, aby som sa pripravila. Že pôjdem na pódium. A naozaj som išla (úsmev).
Prečo si sa rozhodla pre telku, a nie napríklad pre print, a podobne?
- Pôvodne som chcela písať. Keď som bola na gymnáziu, potrebovala som získať prax pre prijímačky na vysokú. Preto som robila v jednom regionálnom rádiu a napísala som zopár článkov do Obzoru. Písať ma bavilo v tej dobe viac. Súčasťou prijímacích skúšok bol aj ústny pohovor a kamerové skúšky. Na nich som prezentovala, že sa chcem venovať printovým médiám. Dostala som odpoveď, že by to bola škoda. Tvrdili, že mám dobré vyjadrovanie a príjemný hlas pre telku alebo rozhlas. Moje rozhodnutie sa však nezmenilo. Potom prišla možnosť robiť v telke. V rámci štúdia žurnalistiky som mala povinnú aj redakčnú prax. Povedala som, že to vyskúšam. V začiatkoch som robila len občas popri škole. Potom prišlo nové vedenie televízie a po nejakej dobe sme sa dohodli na spolupráci s tým, že začnem chodiť na zasadnutia mestského zastupiteľstva. Nevedela som si predstaviť, že sa budem venovať politike, ale vyskúšala som. Potom prišlo prvé školenie LOTOSu, spolku lokálnych televízií Slovenska. Doniesla som prvý príspevok z mestského zastupiteľstva. Ich reakcia ma prekvapila. Ohodnotili ho ako dobrú prácu. Na takýchto školeniach sa viac kritizuje ako chváli, preto ma to trošku zaskočila. Potom som ten istý príspevok poslala do súťaže a získala prvé ocenenie. Neskôr prišli ďalšie úspechy. Povedala som si, voľba povolania bola správna a som na správnom mieste.
Ako si sa dostala k téme športového areálu v Orlovom a o čo tam išlo ?
- Zachytila som na facebooku u viacerých priateľov, ako zdieľajú fotku tabule umiestnenej v športovom areáli. Nadávali na vedenie mesta, že dopustilo zatvorenie korčuliarskej dráhy, pretože tak to hlásala spomínaná tabuľa. Mňa to vždy hnevá, keď niekto šíri bezhlavo akúkoľvek informáciu a nezaujíma sa, či je to pravda alebo nie. Zaujímalo ma, čo sa vlastne deje. Preto sme sa najprv previezli do Orlového, aby sme zistili, či tam tabuľa naozaj je. Potom som sa začala témou zaoberať. Na rozdiel od veľkých celoslovenských televízií som sa jej chcela venovať trochu hlbšie. Tak príspevok hovoril nielen o tom, že dráhu zatvorili. Boli tam stanoviská oboch strán, ozrejmoval aj históriu a príčiny celého sporu a načrtol aj riešenia do budúcnosti.
Hľadajú sa témy ťažko, alebo by ich je dosť aj v rámci regiónu, len spracovanie je problém? Ľudia nechcú hovoriť, majú strach, zodpovední sa zatajujú.
- S témami je to rôzne. Všetci novinári poznajú aj uhorkové sezóny. Ale vo všeobecnosti si myslím, že v Považskej Bystrici je o čom hovoriť. So spracovaním to býva niekedy ťažšie. Ľudia sa často hanbia ísť pred kameru. Niekedy sa boja a povedia nám isté informácie len mimo záznam. Sú aj takí, ktorí sa zatajujú, odmietajú spolupracovať, viacerí sú aj arogantní a nepríjemní.
Našla som si aj tvoje motto. Prečo práve také?
- Jaj, myslíš to, že mýliť sa je mužské? Mám ho od začiatku, čo sme uviedli do života internetové stránky našej televízie. Je to už asi sedem rokov. Malo to byť skôr humorné, nie je za tým nič hlbšie. Ak by som mala naozaj nejaké motto považovať za svoje, tak najčastejšie hovorievam, že život je otázkou priorít.
