Takto popísal umeleckú orientáciu uznávanej maliarky Aleny Teicherovej Jozef Vydrnák, výtvarník. Ala, ako ju väčšinou volajú priatelia a známi, vie potešiť nielen svojím výtvarným umením, ale aj umením ľudským. Je milá, priateľská, usmievavá, plná elánu a optimizmu...
Narodila sa v Považskej Bystrici, žije a tvorí v Dubnici nad Váhom. Študovala v Banskej Bystrici na pedagogickej fakulte. Neskôr ju zlákali ikony, a tak absolvovala školu ikonopiscov v Michalovciach. Okrem písania ikon sa zamilovala aj do olejomaľby, akvarelu, maľby na sklo a ilustrácií. Miluje umenie a kultúru, pracuje ako vedúca oddelenia kultúry v Ilave. Hovorí, že práca v kultúre je úžasná a za nič na svete by ju nevymenila. Nedávno oslávila svoje životné jubileum.
Kedy sa u Vás zrodila láska k umeniu a kto ju inicioval?
- Môj otec Jožko Hudek bol jedným z prvých, ktorí ma zasvätili do tajomstiev výtvarného umenia. Už v útlom veku som sa celé hodiny dokázala pozerať, ako maľuje. Fascinovala ma aj vôňa farieb a terpentínu. Bol to krásny zážitok. Prvé „olejky“ som dostala, keď som bola siedmačka za dobré vysvedčenie. Vtedy som aj namaľovala prvý obraz. Nemôžem nespomenúť i pani učiteľku výtvarnej výchovy, Milku Kučíkovú, ktorá bola výnimočná vo vyzdvihovaní talentov nielen v oblasti výtvarného umenia. Vďaka jej odporučeniu som pokračovala vo výtvarnom vzdelávaní vo vtedajšej Ľudovej škole umenia v Považskej Bystrici, kde si spomínam na vynikajúcu pani učiteľku Boženku Boškovú – Rončákovú. Jej tvorbu obdivujem aj v súčasnosti. Neskôr som sa stala členkou Klubu výtvarníkov v Považskej Bystrici, naším vedúcim bol Vladko Šimík. Veľmi rada spomínam na tie časy, keď sme spolu organizovali rôzne stretnutia a výstavy. Ľudovú školu umenia som navštevovala aj počas štúdia na Gymnáziu v Považskej Bystrici, pretože na strednú umeleckú priemyslovku ma neprijali a mala som v úmysle pokračovať vo výtvarnej činnosti aj naďalej. Po ukončení strednej školy som sa prihlásila na vysokú školu výtvarných umení, ale opäť ma neprijali. Preto som pokračovala v nadstavbovom štúdiu na Strednej pedagogickej škole v Turčianskych Tepliciach s výtvarným zameraním a po ukončení som sa opäť prihlásila na Vysokú školu výtvarných umení do Prahy. Tam vtedy ale neprijímali študentov zo Slovenska, a preto som pokračovala v diaľkovom štúdiu na Pedagogickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Samozrejme, vôbec neľutujem, pretože výtvarnému umeniu sa venujem stále, a to aj vďaka mojim rodičom, ktorí ma neustále podporovali najmä vtedy, keď som sa na vytúžené školy nedostala.
Venujete sa akvarelu, olejomaľbe, kresbe, ilustrácii, ikonopisectvu, maľbe na sklo... Čo Vám je najbližšie a prečo?
- Ťažko povedať, čo mi je najbližšie. Každá z výtvarných techník má svoje zvláštne čaro. Keď maľujem akvarelom, obrázok je ľahký, jemný, portréty maľované touto technikou vyzerajú veľmi elegantne. Ikonopisectvo ma fascinuje technikou písania, jej duchovnom a tajomstvom, ktoré v sebe každá ikona ukrýva. Olejomaľba ma fascinuje svojou energickosťou. Používam špachtľu, ktorou sa snažím vytvoriť plastickosť obrazu, ilúziu priestoru a farebnú škálu prekrývajúcich sa čistých farieb...
Kedy a kde vznikajú Vaše diela a čo je pre Vás najväčšou inšpiráciou?
- Maľovanie obrazov znamená pre mňa relax. Je to niečo, čo ma napĺňa radosťou najmä vtedy, ak sa moje diela niekomu páčia. Inšpiráciu hľadám v prírode, fascinuje ma krajina, ale aj ľudia, kaviarničky, kvety a všetko to, čo sa nachádza vôkol nás.
Ste jedna z mála umelcov, ktorí sa venujú ikonopisectvu. Kedy ste sa k písaniu ikon dostali?
- Do Ikonopiseckej školy v Michalovciach som sa dostala v roku 2001 vďaka knihe, ktorú som ilustrovala. Bola to kniha Pošepkala vločka nehu do oblôčka od renomovaného básnika Teodora Križku. Bol to vlastne kurz, ktorý viedli Janka Lengvarská a Vincent Luca. V tom istom roku som sa stala aj členkou Spolku ikonopiscov svätého Cyrila a Metoda Slovenska.
V ikonopisectve má každé gesto, farba svoj význam a ukrýva sa v ňom niečo nadčasové. Ikona svojou symbolikou zachytáva pohľad do transcendentálneho sveta. Je prirovnávaná k oknu, a kým cez okno vchádza svetlo do našich miestností, cez ikonu vstupuje duchovné svetlo do nášho života. Keď ikonopisec tvorí ikonu, musí byť duchovne čistý, nesmie ho pri tvorbe nikto vyrušovať, vtedy neprijíma návštevy a počas písania ikony sa modlí, alebo počúva náboženskú hudbu.
Čo to vlastne ikona je a ako sa tvorí?
- Ikony sa zo začiatku písali iba v kláštoroch, pretože mnísi vďaka intenzívnemu duchovnému životu mali k tomu najlepšie predpoklady. Na ikonách možno zobrazovať len svätých, alebo výjavy zo života svätcov. Podľa kánonu sa ikona píše na doske, pretože svojou pevnosťou pripomína Boha. Farba sa vyrába z čistých prírodných pigmentov, do ktorých sa môže primiešať svätená voda, na prach rozdrvené ostatky svätých, alebo eucharistický chlieb. Ako pojivo sa používa žĺtková emulzia z vaječného žĺtka, čierneho piva a klinčekového oleja.
Písanie ikony začína prípravou dosky, na ktorú sa nanesie vrstva, ktorej hlavnou prímesou je krieda. Do zaschnutej vrstvy sa vyryjú linky a detaily predlohy.
Ako prvé sa zhotoví pozadie ikony, ktoré sa pozláti, prípadne sa na pozadie použije striebro alebo metal. Potom sa pokračuje samotnou maľbou jednotlivých častí zobrazovanej ikony. Ako posledné sa dokončuje rám, boky ikony a jej zadná strana. Na záver sa ikona pokryje lakom, ktorý ju chráni pred prachom a poškodením. Podľa teológov písanie ikony napodobňuje Božiu činnosť pri stvorení. Príprava dosky pripomína chaotickú matériu, zlaté pozadie začiatok stvorenia, nákres osoby stvorenie človeka a okamih, kedy sa vynorí postava, zrkadlenie svetla v človeku, teda vrchol stvorenia.
Mení sa s pribúdajúcim vekom Váš pohľad na vlastné umenie?
- Spočiatku som sa venovala maľovaniu voľných kópií podľa diel vynikajúcich maliarov, ako napríklad Šiškina, Levitana, Constabla, Repina, Renoira. Učila som sa priblížiť ich majstrovstvu. Až neskôr som sa dostala k vlastnej tvorbe. Bolo to aj vďaka ponuke ilustrovania knihy, kedy som si na základe napísaného predstavila obrázky, ktoré som potom vyjadrila akvarelovými ilustráciami.
Tvoríte ich z vlastnej potreby alebo chcete niečo dať aj ostatným?
- Myslím si, že každý výtvarník tvorí najmä z vlastnej potreby zachytiť vo svojom diele niečo, čo ho zaujalo, snaží sa namaľovať pocit z niečoho, čo vidí, zvečniť nejaký moment, vpísať do svojho diela svoj pocit a vložiť príjemnú energiu, ktorá diváka poteší.
Máte k niektorému svojmu dielu špecifický vzťah?
- Všetky ikony sú pre mňa úžasnými dielami, najradšej však mám Vladimírsku Pannu Máriu. Toto dielo pochádza zo začiatku 12. storočia a podľa tradície namaľoval túto ikonu svätý Lukáš. Svoje meno dostala podľa miesta, ktoré si zvláštnym spôsobom sama vybrala. V tomto čase začala ikona konať divy a pritiahla mnohých veriacich.
Ilustrovali ste niekoľko knižných diel. V čom sa ilustrácia knihy odlišuje od maľovania obrazov?
- Ilustrácie sú obrázky namaľované na základe inšpirácie básnických, prozaických či vedeckých publikácií. Tieto obrazy môžu byť vytvorené rôznou technikou. Mne sa najlepšie tvorili diela technikou akvarelu. Vytvorenie ilustrácie sa mi zdá náročnejšie na čas, nakoľko je potrebné niekoľkokrát dielo prečítať a nakresliť obrázok tak, aby dopĺňal napísaný text.
Spomínate si na svoju prvú výstavu? Ktorá ďalšia Vám ešte utkvela v pamäti?
- Prvá moja samotná výstava ikon bola v Trenčíne v Poštovej banke. Hoci som vystavovala len trinásť ikon, bol to krásny zážitok. Vtedajší riaditeľ banky rozprával, že v miestnosti, kde sa nachádzali vystavené ikony, sa uskutočňovali rokovania. Všetky vraj dopadli vždy výborne a bez konfliktov. Účastníci rokovaní boli prekvapení a konštatovali, že ešte sa im nestalo, aby v takom pokoji riešili problémy a uzatvárali zmluvy či iné dohody.
V Ilave ste pred deviatimi rokmi založili klub výtvarníkov Arte relax. V čom spočíva jeho činnosť?
- Začínali sme kurzom olejomaľby, tak sme sa spočiatku aj volali. Neskôr sa mi však toto pomenovanie prestalo páčiť, pretože som nechcela, aby to ľudia brali ako kurz, ale ako relax. Každý človek si môže v klube nájsť to svoje umenie, to, čo mu je najbližšie. Máme tridsaťdva členov, stretávame sa v priestoroch domu kultúry, ale robíme aj plenéry. Naposledy sme boli na chate na Mojtíne, predtým v Belušských Slatinách, v Tatrách, v Ždiarskej doline. Teraz plánujeme ísť to Trenčianskych Teplíc. Vznikli medzi nami krásne priateľstvá .
Má Vaša rodina rovnaké záujmy ako Vy?
- Mám tri deti - dcéru Lenku, synov Romanka a Samka, ktoré sa tiež venujú nielen výtvarnému umeniu, ale aj hudobnému, čo využívam v programe na vernisážach. Manžel Roman je úžasným kritikom a podporovateľom môjho koníčka ...
