POVAŽSKÁ BYSTRICA. Na lúkach medzi Podmanínom a Praznovom, kúsok od retranslačnej stanice, je nad mestom lákavé miestočko pre romantické duše, ktoré sa rady kochajú pohľadom z výšky. Ani často netušíme, čo máme a čo by nám iní závideli. Veď z kopcov nad Považskou Bystricou, uloženou medzi horami, je naozaj na čo pozerať. No a práve na tomto miestečku sa jedného dňa objavila netradičná stavba.
Z recesie, ktorú podnietil hnev, vzišla nakoniec raritka. Ľudia sa vypytovali, chceli ju navštíviť, hľadali ju.
Hnev, nápad, potom fúrik a náradie
Ako vzniklo netradičné miestečko pre oddych? Stačil na to jeden študent, jeho hnev a nápad, no a ešte ochotná pomocníčka. „Keď som zbadal na obľúbenej lúke hromadu nahádzaných tehál, strašne ma to nasrdilo. Je to krásne miesto s výhľadom na našu dominantu Manín. Je odtiaľ vidieť Vršatské bradlo, Kľak, pod nohami ako na dlani mesto. Navôkol zvlnená krajina. Tu, práve na tomto mieste, sa treba zastaviť a kochať sa,“ hovorí Maroš Kostelanský, ktorého kamaráti prezývajú Mako.
S hnevom prišiel aj nápad. Na druhý deň sa vrátil na miesto aj s priateľkou a zobral si aj fúrik a náradie. „Priateľka hľadala dobre zachovalé tehly. Ja som ich nosil a staval som. Za tri hoďky sme prestreli deku na náš gauč z tehál a hotovo. Umiestnenie bolo premyslené. Pohľad smeroval priamo na Manín a zapadajúce slnko. Paráda!“ usmieva sa Mako.
Prekvapenie a všetko zmizlo
Keď sa dvaja mladí ľudia snažili urobiť z bordelu niečo zmysluplné, prišlo prekvapenie. Majiteľ tehál povedal, že si ich tam len dočasne odložil a pôjde z nich stavať niečo na svojom dvore. „Tak sa aj stalo. Asi po mesiaci všetko odtiaľ zmizlo,“ hovorí mladý muž.
Ak by sa takto dali odstrániť všetky skládky, staval by vraj rád aj inde. Študuje architektúru a mal vraj fantastický pocit, že zrealizuje niečo, čo bude spríjemňovať prostredie.
Návštevy
Na miesto začalo nakoniec chodiť veľa ľudí. V poobedňajších hodinách tam bolo vždy obsadené až do tmy. Dokonca to povzbudilo niekoho ďalšieho a dostaval ku gauču stolík, lavičku a ohnisko, samozrejme z tehál. „Veľa ľudí mi dokonca písalo, že by si to chceli pozrieť, a že kde to nájdu,“ hovorí Mako.
Dal by sa nahovoriť aj na iné
Študent by sa dal nahovoriť aj na ďalšie podobné recesie. Už rok pestuje myšlienku, ako by mohol vyriešiť najväčšiu podmanínsku skládku na inom mieste, v lokalite ľudovo nazývanej Kobylí jarek. „Bývam v Podmaníne a trápi ma, že si miestni ľudia nevedia dať rady s odpadom. Chýbajú nám kontajnery v dedine,“ hovorí Mako.
V hlave má už vraj aj na tomto mieste obraz oázy pokoja. „Som študujúci architekt, ktorý má možno ešte uletené plány do budúcnosti. Túžim však po kultúrnom prostredí,“ hovorí študent.
Dodáva, že aj celkom škaredá vec sa dá premeniť, a to aj zadarmo a veľmi jednoducho. Mrzí ho, že na jeho lúke sú ešte veľké rozlámané kusy betónu. „Nevedno, kto to tam doviezol. Toto, žiaľ, nevyzerá na dočasné odloženie,“ konštatuje.
Ktovie, možno sa nájde aj niekto iný a možno tých iných bude stále viac. A nepekného bude odrazu menej.
