BOHUNICE. V kaštieli sa za uplynulý víkend nachádzali najlepšie trofeje z revíru Drieňová – Bohunice a zo zvernice Pod Hrancom. Svojimi úlovkami k bohatosti a pestrosti výstavy prispel aj poľovný revír Draková a Jastrabské z poľnohospodárskeho družstva Bolešov.
Pravú atmosféru podujatia dotváral guláš z diviny, ktorý sa varil z troch druhov mias. Svoje umenie predviedli kuchári, poľovníci z Bohuníc, Krivoklátu aj členovia Poľovného združenia Chotuč Tuchyňa.
Prvýkrát v kaštieli
Poľnohospodárske družstvo Vršatec Pruské ako užívateľ poľovného revíru Drieňová – Bohunice, Poľovnícka spoločnosť Poľana Bohunice – zvernica Pod Hrancom a Obecný úrad Bohunice zorganizovali pri príležitosti mesiaca poľovníctva nezabudnuteľnú výstavu trofejí poľovnej zveri. Svoje bránu jej otvoril kaštieľ v Bohuniciach po prvýkrát. „Táto výstava je dôkazom toho, že v našom okolí žijú krásne a majestátne zvieratá, na ktoré môžeme byť právnom hrdí. Som rád, že výstavou trofejí založíme peknú tradíciu a nové obdobie aktívnej spolupráce s našimi poľovníkmi,“ uviedol podujatie starosta Bohuníc Peter Hajdúch.
Svätohubertský odkaz
Pripomenuli si ho všetci zúčastnení práve pri otvorení výstavy. Jej súčasťou bolo slávnostné požehnanie na príhovor sv. Huberta. „Chceli by sme sa týmto podujatím poďakovať vlastníkom pôdy, či už poľnohospodárskej alebo lesnej za to, že môžeme na ich pôde hospodáriť a vykonávať svoje hobby,“ hovorí Ján Kopšo, predseda Poľnohospodárskeho družstva Vršatec.
Hubertovský odkaz má svoje korene v myšlienke - zver nielen loviť, ale ju aj chrániť a starať sa o ňu. Vrátil sa k nemu tiež Vladimír Guričan, predseda Okresnej poľovníckej komory Ilava. Hovorí, že poľovníctvo nie je len samotný lov zveri, ale plní oveľa viac úloh v spoločnosti. Je významnou zložkou života ľudí zvlášť na vidieku. „Poľovníctvo má okrem iných funkcií aj funkciu spoločenskú a osvetovú. Má za úlohu oznamovať ľuďom, ktorí sa poľovníctvu priamo nevenujú, aby vedeli, čo poľovníci robia. Má za úlohu tiež napraviť negatívny pohľad na lov zveri, ktorý v spoločnosti vzniká,“ tvrdí. „Pretože poľovníctvo nie je len lov, ale zahŕňa ďalšie činnosti, ktoré prispievajú k rozvoju a ochrane prírody. Aj na tejto výstave je možnosť vidieť trofeje, ktoré majú svetovú kvalitu. Je to dôsledok veľmi odbornej sústredenej a dlhodobej práce,“ dodal Guričan a vyzdvihol kvalitnú prácu poľovníkov.
Na vysokej úrovni
Svojimi výstavnými trofejami prispeli okrem poľovného revíru Drieňová – Bohunice a zvernice Pod Hrancom tiež poľovné revíry Draková a Jastrabské. Zvernica Pod Hrancom funguje už pätnásť rokov. „Plní funkciu génovej rezervy. Chovajú sa tam kvalitné jedince, ktoré sa neskôr na občerstvovanie krvi vypúšťajú do voľných revírov. Tým sa pomáha voľne žijúcej zveri a zachováva sa lepší genofond a vlastnosti, ktoré by sa mali zachovať tak, aby ona prosperovala a dosahovala tie najlepšie trofeje,“ vysvetľuje Jozef Gibl, poľovnícky hospodár poľovného revíru Drieňová – Bohunice.
Na regionálnu úroveň mala výstava podľa viacerých charakter medzinárodnej či priam svetovej výstavy. Jozef Gibl hovorí o celoslovenskej významnosti regiónu Bielych Karpát, v ktorom sa vykonáva právo poľovníctva. „Spolu s okresmi Prievidza a Trenčín patríme medzi okresy s najväčšou hustotou poľovnej zveri na kilometer štvorcový v rámci Slovenska. V našich revíroch žije všetkých päť druhov raticovej zveri, ktorá má skutočne kvalitný genofond,“ povedal. Potvrdila to aj samotná výstava, kde bolo vystavovaných jedenásť zlato-medailových trofejí a najlepšia trofej v rámci Slovenska.
Medzi všetkými trofejami bola najvzácnejšou práve trofej muflóna, ktorého Jozef Gibl ulovil vo veku osem rokov. „Táto trofej je slovenským rekordom a druhým na svete,“ pochválil sa úlovkom.
„Pre nás je veľmi cenný jeleň, ktorý získal zlatú medailu. Bol ulovený v minulom roku. Sú pri ňom zhody, ktoré boli nájdené pred dvomi a tromi rokmi. Na základe nich je vidieť vývoj jeleňa,“ poukázal na jednu z najvzácnejších trofejí Ján Kopšo.
Prevláda jelenia a muflonia zver
Jozef Gibl priblížil revír Drieňová – Bohunice. „Najviac máme jelenej a srnčej zveri. Danielia a muflonia zver sa chová v menších počtoch, ale trofejami dosahuje kvalitu slovenskej špičky. Diviakov máme tiež dosť, ale snažíme sa ich, nakoľko spôsobujú najviac škôd na poľnohospodárskych pozemkoch, eliminovať. Nemôžeme ich však úplne vyhubiť, pretože aj oni patria do prírody tak, ako všetky ostatné živočíchy,“ hovorí.
Na výstave sa nachádzala tiež trofej rysa, či psíka medvedíkovitého, ktoré sa rovnako vyskytujú v Bielych Karpatoch. „Rys je veľmi plachý a je to nočné zviera, preto ho má človek malú možnosť vidieť. Skôr je to veľmi veľká náhoda,“ povedal. Rovnako ani psíka medvedíkovitého, ktoré označil za „privandrovalca z Ruska“, ľudia v okolí ešte nevideli. „V tomto regióne ale existuje, sám ho som ulovil. Je to nočné zviera, ktoré žije v norách,“ dodal.
Veľa ďalšej zábavy
Pri organizovaní podujatia mysleli aj na tých najmenších. Povoziť sa mohli na koníkoch v záhrade za kaštieľom, či zaskákať si v nafukovacom hrade. Nielen deti, ale aj dospelí obdivovali tiež psie plemená a sokoliarske umenie. K výstave prispeli tiež deti zo Základnej školy Hugolína Gavloviča z Pruského.
Popoludnie spríjemnila dychová hudba Mladík Horná Súča či Kotaranska z Valašska.
Umenie lovu s dravými vtákmi
Kúsok z tohto umenia predviedla na podujatí sokoliarka Anna Hanincová z Mníchovej Lehoty. Svoju krásu predviedol sokol sťahovavý, belaňa tundrová a plamienka driemavá. Všetky tri chová Anna doma, venuje im veľa času. Prezradila niečo o plemenách i o sokoliarstve, ktorému sa venuje už desať rokov. „Belaňa tundrová je snežná sova, ktorá u nás nežije. Je to severský druh a len občas k nám zaletí. Má jeden rok, preto je trošku plachá a vystresovaná. Ešte si len zvyká,“ hovorí sokoliarka. Okrem tejto sovy prišla aj s plamienkou driemavou. „Je to naša bežná sova, ale už je ohrozená. Poľnohospodári používajú jedy a keď sovička zožerie túto otrávenú myš, tak sa otrávi aj ona. Ich počet práve pre toto klesá,“ prezradila. Najvzácnejším dravcom u nás je sokol sťahovavý. „Hniezdi na skalách a je najrýchlejším stavovcom na svete. Keď letí v strmhlavom páde, letí rýchlosťou viac ako tristo kilometrov za hodinu. Má obrovskú rýchlosť,“ predstavila svojho štvorročného sokola. „Má štyri roky, je to dospelá samica, ktorá tento rok už pôjde do odchovu.
O vtákov sa stará sama, tvrdí, že výcvik si vyžaduje veľa času. „Sovy sa berú, keď sú ešte úplne maličké, aby si lepšie zvykli na človeka. Najskôr ho berú ako rodiča, potom ako partnera, sú prítulnejšie a lepšie sa s nimi pracuje,“ hovorí. Naopak, sokol sťahovaný sa berie, až keď má už dva alebo tri mesiace a musí byť odchovaný rodičmi. „So sokolom sa loví, keby bol moc prítulný, nedalo by sa s ním loviť. Ja som ho cvičila na lov, nie na vystúpenia, ako možno často vídať na hradoch,“ vysvetľuje. „Buď sa sokol cvičí na lov alebo na vystúpenia. Nie je to možné kombinovať,“ tvrdí.
