Deniska je autistka. Ako prváčku ju integrovali medzi deti do bežnej triedy. Vraj to bola poriadna fuška a všetkých to stálo kopec síl. Neľutujú však.
Z malého nesústredeného šidla s množstvom všelijakých problémov je dnes dospievajúce dievča s prospechom jednotkárky.
Pomoc opláca svojským spôsobom
Jej široký úsmev odzbrojí každého, kto je zle naladený a nespokojný. Pri stretnutí s ňou vás okamžite nakazí svojou činorodosťou a spontánnosťou. Od svojho okolia dostala veľa pomoci a rozhodla sa ju vrátiť svojským spôsobom.
Pred časom vyrábala Deniska tri mesiace z fimo-hmoty rôzne figúrky, šperky, magnetky a iné drobnosti. Vyrobené predala, zarobené darovala. Viac ako dvesto eur venovala na hračky pre potešenie malých pacientov v trenčianskom detskom oddelení.
Všimol si ju pán zo spoločnosti Ferdinanda Martinenga, ktorý hovorí, že ide o čin krásny a vzácny, ktorý si zaslúži ocenenie. Malé krištáľové srdiečko, aké dávajú ľuďom, ktorí niečo významné spravili a od ktorých by sme sa mali viacerí čo priučiť. Odovzdali jej ho minulý týždeň v škole, kam chodí.
S veľkým nasadaním vracia, čo dostáva
Pri odovzdávaní v Základnej škole Centrum 1 boli aj jej spolužiaci, učitelia, otec. Keď sme sa pýtali, aká vlastne táto vzácna, mladá dáma je, najčastejšie zaznievalo – usmiate slniečko. „Keď aj my niečo ofrfleme, vždy sa na vec pozrie pozitívne a povzbudí nás,“ povedala jej spolužiačka Terezka Jandušíková. Dodala, že pri problémoch, ktoré Denisa má, je väčšinou strašne fajn. „Snažíme sa jej pomôcť a ona to potom chce stonásobne oplatiť. Obdivujem, s akým nasadením vracia, čo dostáva. Ten elán je neskutočný,“ dodáva ešte Terezka.
Morálnou oporou pre Denisu je spolužiak Vlado Bačík, s ktorým sedí v jednej lavici. „Sedával som s ňou a pomáhal som jej, keď niečo nevedela. Ale aj ona mne. Ona je taká, chce vám vrátiť, čo dostala. Bolo to jednoducho vzájomné. Poznám ju ako kamarátku, ktorá pozná srandu, ale vie byť aj vážna,“ povedal Vlado Bačík. Často vraj dokáže neodbytnosťou donútiť druhých k aktivite. „Občas je to aj smiešne, ale vie ma to aj naštvať,“ usmieva sa Vlado.
Matej Vrábel ešte hovorí, že je veľmi šikovná. „Jej ozdôbky obdivujú všetky spolužiačky. Objednávajú si u nej. Dokáže vyrobiť naozaj všeličo. Obdivujem, že sa vzdala odmeny v prospech iných,“ hovorí Maťo.
Simonka Burdejová tvrdí, že sa s Deniskou kamarátia od prvej triedy. „Vždy mi urobí ozdobu na narodeniny, ona nikdy nezabudne na druhých.“
Pomáhajú si, ale boli aj problémy
Triedny učiteľ Pavol Vronka, ktorý učí vo svojej triede matematiku, je rád, že žiaci držia pohromade. „Pomáhajú si. Ak napríklad hrozí niekomu horší prospech, potiahnu ho, doučia. Dostal som ich od piateho ročníka. Boli zohratí a vedeli aj ako sa správať aj k Deniske. Vedeli, čo potrebuje. Ona im pomoc vždy vrátila. Berú ju, aká je, nevysmievajú sa,“ hovorí Vronka a dodáva, že dnes je to vzácne.
Prvý aj druhý ročník bol podľa učiteľky z prvého stupňa Márie Gulovej pre Denisku veľmi ťažký, aby sa zaradila. Postupne sa to však zlepšovalo a teraz funguje veľmi dobre.
Zásluha mnohých, najviac dala mama
Otec Anton Straka vysvetľuje, že dcéra je v škole rovnaká ako doma. „Stále je pozitívne naladená, stále chce niečo tvoriť. Určite neobsedí, už šestnásť rokov,“ žartuje.
Vzápätí však dodáva, že boli spočiatku veľké problémy. „Pre svoju diagnózu bola Deniska spočiatku neposedná, ťažko zvládnuteľná, nevedela sa sústrediť na činnosť. Prvý a druhý ročník chodila do školy na hodinu, pani asistentka chodila ku nám učiť ju. Bolo to veľmi náročné obdobie. Museli sme dodržiavať aj pokyny psychológa, prispôsobili sme tomu chod celej rodiny. Najprv sme si hovorili, že keď bude piatačka, ktovie ako bude náš život vyzerať a či to vydržíme,“ spomína si otec.
Trpezlivosť sa však vyplatila. Postupne a veľmi pomaličky sa začalo všetko lepšiť. Pomohli učitelia, asistenti, ale aj decká z kolektívu. Bez tejto podpory by to nešlo. Veľmi, veľmi chcela aj Deniska. „Je strašne fajn, že dokáže prirodzenú inteligenciu, ktorú má, využiť pozitívnym smerom,“ hovorí o dcére hrdý otec.
Doplnil, že popri všetkých týchto ľuďoch, najdôležitejšiu úlohu zohrala jeho manželka. „Musela obetovať všetko. Celých 16 rokov je s ňou doma,“ dodal pán Straka s tým, že v začiatkoch veru netušili, že sa úsilie vyvinie do takéhoto úspechu. „Cítim radosť a je to záväzok, pre nás, pre ňu, aby v tom dobrom pokračovala, má to jednoducho v sebe. Hlavne mama jej toto vštepila. Škoda, že tu teraz nemôže byť s nami. Je neďaleko odtiaľto, ale má pohybové problémy a nemohla prísť. Aj jej patrí jedno veľké ďakujem,“ hovorí na adresu manželky pán Anton.
Prekvapenie a skromnosť
Krištáľové srdiečko bolo pre Denisku veľkým prekvapením. Žiarila radosťou, šťastím. Keď mala hovoriť o svojich pocitoch, hneď zvrátila reč na to, že ona vlastne nič veľké neurobila a vyzdvihovala pomoc svojich spolužiakov.
„Bude mi veľmi ľúto, keď budem odchádzať zo školy. Začiatky boli komplikované, ani som nevedela, či na tejto škole vôbec budem. Ale nakoniec som tu, čo ma teší.“
Na otázku, či obsedí pri knihách, s čím majú deti s jej problémami naozaj veľa často až neprekonateľných starostí, odpovie: „Nič iné mi neostáva, ale všetci mi pomáhajú. A keď môžem, pomáham zase ja. Ja si myslím, že pomáhať by sme si určite mali, či nie?“ pýta sa Deniska.
Po výstavke svojich výrobkov, ktorú mala v škole v apríli, mala veľmi veľa záujemcov. „Až som mala problém stíhať robiť zákazky,“ prezrádza. Celý výťažok, dvesto eur, darovala. „Peniaze išli na hračky do detského kútika na detské oddelenie v trenčianskej nemocnici. Mala som sa tam ísť aj pozrieť, ale bolo mi vtedy veľmi zle, necítila som sa dobre, tak to nevyšlo. Ale pevne verím, že priniesli radosť, keď už sú deti choré a musia ležať v nemocnici. Určite sú smutné,“ povedala Deniska.
Spoločnosť a význam oceňovania
Ocenenie získala Deniska od Spoločnosti Ferdinanda Martinenga. „Sme nadšení. Mladí ľudia a majú srdce. To je veľmi dôležité. Je strašne dobre, že je to aj nákazlivé,“ skonštatoval predseda spoločnosti Peter Kurhajec pri odovzdávaní ocenenia.
Ich spoločnosť nesie meno vzácneho človeka, humanistu, hasiča, záchranára, športovca. „Snažíme sa, keďže nesieme jeho meno, dôstojne pokračovať v snahách rozdávať dobro. Ako formu poďakovania za pekný čin sme si zvolili malé krištáľové srdiečko, ktoré odovzdávame ľuďom za to, čo vykonali od srdca a s úprimným zámerom. Nie je to otázka vyzdvihovania rýchlo kvasených celebrít,“ vysvetlil Kurhajec.
Za desať rokov fungovania odovzdali asi deväťdesiat srdiečok, a nielen na Slovensku. „Možno si pamätáte na čin Matejka, ktorý zachraňoval svojho otca, keď udrel blesk do Súľovských skál. Odovzdali sme srdiečko aj bezrukému Viktorovi Keménymu, ktorý reprezentoval na olympijských hrách Slovensko. Dávame to ľuďom za ich činy preto, lebo mnohokrát sa môžu cítiť zabudnutí. Aby mali doping zvonku, že robia dobrú vec. Nedávame to však za seba, ale za mnohých ľudí, ktorí našu myšlienku, vyzdvihovať dobro, podporujú,“ vysvetľuje Kurhajec.
Dodal, že Denisku si vybrali preto, lebo tiež vykonala krásny čin. „Niekoľko mesiacov sa pripravovala, aby pomohla pomôcť iným. Pritom vieme, že to nemá doma jednoduché,“ dodal.
