.
Vojna bola hroznou katastrofou v dejinách ľudstva. Zobrala otcov či synov aj mnohým rodinám na strednom Považí. Niekomu zostali len spomienky, iným drobnosti po príbuzných pochovaných niekde ďaleko od domova, napríklad dedove hodinky. Boli aj takí chlapi, ktorých nezabili v boji, no zastrelila ich popravčia čata. Vzbúrili sa, mali vojny plné zuby.
Časť veršíka na fajke, ktorú mali vojaci na fronte. Súvisel s vojnou.
Celá fajka aj s vyobrazením panovníka.
Pochoval pri Piave vlastného syna
Dostať sa po storočnici k spomienkam na vojnu je problematické. Ak ich nikto z rodiny nezachytil a starší ľudia už nežijú, stali sa veľmi nejasnými. Vincent Krivý z Dolného Moštenca zaznamenával na radu svojho otca rozprávanie. Zachovali sa aj spomienky na prvú svetovú vojnu.
Ide o príbeh dedovho brata, ktorému syn zahynul v krutých bojoch pri talianskej rieke Piava. „Dedo padol na ruskom fronte. Brat mu bojoval aj so synom na Piave. Boli to hrozné jatky. Slováci nevideli význam, prečo bojovať, a tak keď ustupovali, odhadzovali zbrane. Tak urobil aj starý Jano. Keď odhodil zbraň, utekal sa skryť do hory. Zamotali sa mu však chudákovi nohy a potkol sa,“ vracia sa v rozprávaní na jedno z bojísk pán Krivý.
Dodáva, že po páde ho čakalo hrozné prekvapenie. „Spod svrčiny videl trčať nohu. Odhrnul ju. Bol tam zabitý jeho vlastný syn. Chcelo sa mu plakať, kričať. No nemohol, musel byť ticho. Vojenskou lopatkou vykopal aspoň plytkú jamu, hodil na ňu všetky svoje metále a tam ho pochoval. Navŕšil na miesto biele kamenie, ktorým je koryto Piavy povestné,“ opisuje krutú rodinnú spomienku pán Krivý.
Keď nešťastný otec odchádzal, stále sa obzeral. Bolo ťažké nechať ležať v cudzej zemi svojho syna. „Keď nám chodil zabíjať prasa, hovorieval, že v sne vídava často tú cestu a v diaľke synov hrob. Tvrdil, že by ho aj potme našiel,“ spomína si na príbeh dedovho brata pán Krivý.
Imro prišiel o oči
Aj zaujímavá postavička z Dolného Moštenca, rozprávač príbehov, ktorého si z detstva a mladosti pamätá pán Krivý, bol muž postihnutý vojnou. V dedine ho poznali ako slepého Imra. „Oslepol počas vojny v Sarajeve, tak ho poslali domov. Niekoľko dní sa vracal, väčšinou pešo. Mal však šťastie na dobrých ľudí, tak nakoniec dorazil,“ hovorí pán Krivý.
Pamätníky a spomienky
Obete prvej svetovej vojny pripomínajú v niektorých obciach pamätníky. Zaujímavé je, že v prvom svetovom konflikte zahynulo z dedín často viac ľudí ako v druhej svetovej vojne. Pamätníky majú aj v Beluši či Ladcoch. Daniela Cigániková z Beluše, ktorá sa vo svojej diplomovej práci venovala histórii obce zo začiatku 20. storočia, spomína aj prvú svetovú vojnu. Hovorí, že informácie hľadala hlavne v archívoch.
„Po odvode si mohli muži zobrať jedlo na dva dni, teplé šaty a vreco na chrbát, lebo rukovať s kuframi bolo zakázané. Z vojenských útvarov boli posielaní na fronty,“ hovorí, čo sa jej podarilo zistiť, Daniela Cigániková.
Dodáva, že vo vojne padlo 77 vojakov, viacerí sa dostali do zajatia. „Viac ako 20 sa vrátilo domov až po skončení vojny, väčšina s podlomeným zdravím. Po vstupe Talianska do vojny v r. 1915 išla väčšina obyvateľov obce na talianske fronty, mnohí sa dostali do ruského zajatia, odkiaľ mohli napísať domov krátky list. Vo všetkých sa opakuje podľa mojich zistení z archívu, že želali zdravie svojim blízkym a tešili sa na návrat domov,“ hovorí Cigániková.
Dopátrať sa k rodinným príbehom z vojny je už ťažšie. Nie všade zachovali rozprávanie starých ľudí ako v rodine Krivých.
Pamätník obetiam 1. svetovej vojny v Beluši.
Stará fotografia
Dostávame odporúčanie obrátiť sa na Ladislava Stopku z Beluše, ktorý sa zaoberá históriou a zbieraním starých vecí. Pán Stopka hovorí, že jeden z obyvateľov Beluše, ktorý už nežije, mu daroval starú fotografiu, na ktorej je aj on. Hovoril mu, že bojoval vo vojne a bol zranený. „Myslím, že je to z nejakého lazaretu. Pán Ján Bednár chcel, aby som si ju zobral, lebo vedel, že mám vzťah k histórii a mal obavy, aby sa nestratila,“ hovorí Stopka. Má aj starú fajku, z ktorej fajčili vojaci na fronte. Je na nej z dvoch strán nápis v archaickej nemčine: „Nikdy nebudeme porobení, pokiaľ budeme jednotní. Od pobrežia Severného mora po Čierne more v zbraniach silní, jednotní."
Spomienky z vlastnej rodiny na vojnu však pán Stopka celkom jasné už nemá. „Marí sa mi, že bojoval v tejto vojne a dostal sa do Ruska. Zažil krutú zimu a mal omrzliny aj na hlave. Do konca života potom vraj práve preto nosil čapicu, dokonca aj keď bolo teplo,“ hovorí pán Stopka.
V lazarete vo Viedni. Rok 1914. Medzi vojakmi je aj Ján Bednár z Beluše. Fotografiu daroval inému obyvateľovi obce, ktorý sa zaujíma o históriu.
Obce spája príbeh odporu
Pamätník na vojnu majú aj v Ladcoch. Zahynulo v nej 43 chlapov z dediny a z Tunežíc ich bolo 9. V Hornej Marikovej majú síce len tabuľku, spomienku na vojaka Martina Riljaka, obce však spája spoločný príbeh. Príbeh o odpore.
Chlapi aj z týchto dedín totiž slúžili v 71. pešom trenčianskom pluku v srbskom Kragujevaci, ktorý sa nakoniec výraznejšie zapísal do dejín pre vzburu. Nazývali ho aj „drotárskym plukom“. Tvorili ho najmä vojaci, ktorých prepustili z ruského zajatia. Bolo ich okolo 3000. Na konci vojny už veteráni nemali mnoho chuti podstupovať vojenský dril, ktorým ich zaťažovali rakúsko-uhorskí dôstojníci. Napätie medzi nimi a ich veliteľmi vyvrcholilo nakoniec vzburou. Odpor však netrval dlho, krvavo ho potlačili. Po piatich dňoch popravili 44 vzbúrencov na Stanovljanskom poli. Medzi nimi i Martina Riljaka z Hornej Marikovej a Štefana Eustacha Bednárika z Ladiec.
Štefan Eustach Bednárik z Ladiec, jeden z vojakov, ktorého označili za organizátorov vzbury v Kragujevaci. Popravili ho.
Vzbúrenec z Hornej Marikovej
Práve Martin Riljak, keď sa vrátil v deň žoldu neskoro do kasární a hrozil mu trest, zapálil iskierku odporu. Jeho príbeh, ale aj príbeh jeho rodiny bol preto trochu iný, ako väčšiny z vojny. „Bol ešte mladý chlap a nepadol ako iní vojaci, ale ho popravili. A to už je iné, ako keby padol,“ hovorí jeho vnuk Jozef Riljak.
Dodáva, že o útrapách, ktoré prežil, veľa rodina nevie. „Vtedy sa ani veľmi domov nepísalo. Raz však dedo prišli domov. Bolo to po bojoch v Rusku. Dali vtedy vojakom dovolenku. Potom išli zase späť na front," spomína si pán Riljak. Dodáva, že keď aj starý otec babke niečo povedal, čo zažil na fronte, ona pred deťmi hovorila málo. Pán Jozef si myslí, že možno nechcela a možno ani nerozumela, čo jej vlastne hovorí. Jeho otec mu preto veľa o vojne nerozprával. Na deda, ktorý zahynul, sa však v rodine spomínalo. „Rôstel som s tým stále. Rozprávali babka, ale aj otec,“ hovorí pán Jozef. Zle bolo babke, jeho otcovi a tete cez vojnu, ale aj po nej. „Bol burič, tak jej zobrali aj podporu, ktorú iné ženy po vojakoch dostávali. Keď padol Franc Jozef, babka hovorievali, že už sa mali lepšie, i keď bieda bola stále,“ dodáva.
Vdova Riljaková smútila za mužom dlho, vydala sa až po rokoch. „Keď začala žiť s otčimom, mal otec už šestnásť rokov,“ hovorí pán Jozef. Jeho otec si spomínal, ako bolo ťažko, keď nemal tatka.
Prvýkrát si uctili pamiatku popraveného Martina Riljaka podľa jeho vnuka Jozefa v päťdesiatych rokoch. „Boli sme vtedy v Trenčíne spolu s otcom,“ spomína si.
Vyznamenaní a neskôr popravení
Zaujímavé súvislosti spomína pri vzbure v Kragujevaci Branislav Lipták z Ladiec, ktorý s kolektívom napísal monografiu obce. Medzi popravenými z pluku bol Štefan Eustach Bednárik a označili ho rovnako ako Riljaka za jedného z organizátorov. „Všetci popravení mali už z bojov vo vojne vyznamenania, dve aj tri. Tvorili totiž na začiatku vojny prvý náraz a dostali sa do najhorších bojov. Na začiatku vojny bojovali vraj so zanietením,“ hovorí Lipták a dodáva, že všeobecne však panovalo presvedčenie, že na Vianoce pôjdu chlapi domov. Dlhodobé útrapy a ktovie čo všetko ešte neskôr zmenilo ich prístup.
V Lazoch bude spomienka
Aj veľa chlapov z Lazov pod Makytou v Púchovskej doline bojovalo vo vojne. Nevrátili sa 64. Tu však nemajú žiadnu spomienku. „Na ruskom fronte zahynul aj môj dedo. O tom, že zomrel sa rodina dozvedela od jeho kamaráta z dediny, ktorý sa vrátil. Doniesol jeho hodinky,“ hovorí Anton Panáček, ktorý prišiel s iniciatívou, aby aj v Lazoch vytvorili spomienku na obete tejto vojny. Pôjde o pamätnú tabuľu, ktorú slávnostne umiestnia na budove obecného úradu 27. júla o 14. hodine. V tejto budove vtedy sídlil notariát a riadili tu výkon mobilizácie. Práve odtiaľto odchádzali chlapi z dediny do vojny.
Organizátori pripravujú aj stretnutie potomkov padlých vojakov a výstavu artefaktov z vojny. Budú veľmi radi, keď so sebou ľudia prinesú dokumenty, fotografie, listy, vyznamenania či iné spomienky na ľudí, ktorí zahynuli vo vojne, prípadne na túto nešťastnú historickú udalosť.
