PÚCHOV. Autorka podľa svojich slov tvorí najmä z lásky k deťom, rodnému kraju a tiež slovu – lebo slovom možno nielen ublížiť, ale aj pohladiť. „Úprimne povedané, tak dlho som ešte žiadnu knižku nepísala. Zbierala som námety až 12 rokov, hoci povestí je iba 27,“ vyznala sa autorka.
Povesti z obcí
V dielku autorka zozbierala povesti z každej dediny Púchovskej doliny. „Ako školáčka som rada počúvala rozprávanie starých mám z osady Klecenec. Priznám sa, že keď rozprávali o vodníkovi, dlho som sa bála, a to už som chodila na strednú školu. Vždy som si večer myslela, že sedí pri potoku, okolo ktorého bolo treba prejsť,“ zaspomínala si.
Spomienky na tieto chvíle ju motivovali, aby povesti zachovala aj pre ďalšie generácie. Postupne sa jej podarilo ich zozbierať tak, aby vzniklo ucelené dielko, v ktorom je spomenutá každá obec Púchovskej doliny. Dohňanské pole sa viaže k Dohňanom, Mestecká skala k Mestečku, Lúkam Mlyn, Vydrnej Hadí kráľ, Lysej pod Makytou Ako mlynára pes a baran dom z krčmy vodili či k Lazom povesti U Turka a Medveď na Širokém.
Nezabudla ani na Záriečie, najmä na povesti z jeho časti Klecenec. V knižočke píše o bratskej láske, spomenula si i na povesť o čiernom tátošovi, ktorá je o splnenom sne jedného gazdu. Keď vďaka koníkovi začal bohatnúť, zachoval sa nepekne a koníka zbil.
Nechýbajú ani vysvetlivky
Niektoré výrazy či pomenovania v knižke sú pre dnešnú generáciu mladých ľudí väčšinou už neznáme. „Keďže ide o povesti, snažila som sa ich podať v pôvodnom znení. Preto sú v knihe aj vysvetlivky niektorých starších výrazov. Dnes už deti napríklad nepoznajú výraz záponka, opálka, ošítka,“ usmiala sa Dobrovičová. Spomenula si aj na jednu príhodu s deťmi: „Keď som bola v jednej dedine v škole, spýtala som sa detí, ako sa vypestuje mrkva a zemiaky. Ich odpoveď? Predsa v Tescu! Takže so zbieraním príbehov mám aj veselé zážitky,“ doplnila.
Autor: vá
