Navštívili sme Trenčiansky hrad, aby sme sa dozvedeli niečo o umení lovu s dravými vtákmi. Veľa o dravcoch, výcviku a vystúpeniach porozprával Ján Pacek zo sokoliarskej skupiny Falconarii. Je skúseným sokoliarom a zároveň aj predsedom sokoliarskeho strediska Sever. Jedno z ich vystúpení sme mali možnosť vidieť na vlastné oči.
Spomienky na začiatky a súčasnosť
Dravce ho fascinovali ešte dávno predtým, ako zložil sokoliarske skúšky. „K sokoliarstvu som sa dostal na strednej škole, kde som navštevoval sokoliarsky krúžok. V treťom ročníku som zložil skúšky a bolo rozhodnuté,“ takto jednoducho opisuje svoje začiatky umenia lovu s dravými vtákmi sokoliar Ján Pacek z Považskej Bystrice. Spomína aj na svojho prvého dravca, myšiaka lesného. Po rehabilitácii bol však naspäť vypustený do voľnej prírody. V súčasnosti má dravcov niekoľko, sokoliarstvu venuje všetok svoj čas.
V letných mesiacoch možno vídať sokoliarov z Falconarii na Trenčianskom hrade. „Prvá myšlienka vystupovať s dravcami vznikla u mňa už v roku 2006 v Nitre. Postupne sa objavovala čoraz častejšie až som sa dostal na sokoliarsky dvor Astur na hrade Červený Kameň. Tu som v letnej sezóne 2008 začal získavať skúsenosti a v nasledujúcom roku som si založil živnosť,“ hovorí Ján s tým, že v súčasnosti už fungujú ako spoločnosť s ručením obmedzeným. Návštevníkom Trenčianskeho hradu spestrujú pobyt na hrade vystúpeniami s dravcami. Okrem toho vystupujú na rôznych akciách, pre školy či škôlky.
Pánom sa stáva trpezlivosť a čas
Na hrade sme našli viacero mladých, ktorým sokoliarstvo učarovalo. „Máme stálych členov, ale aj takých, ktorí, keď zistia, čo všetko sokoliarstvo obnáša, odídu,“ konštatuje. Sokoliarstvo je podľa neho nesmierne náročné na čas. „Sokoliar musí dať bokom všetky ostatné záležitosti, veľakrát aj rodinu. A to je ochotný málokto,“ vysvetlil, prečo to niektorí nádejní sokoliari vzdávajú hneď na začiatku.
Tvrdí, že veľkú rolu zohráva aj trpezlivosť. Dravec sa vraj nedá vycvičiť ako pes. „Základný výcvik trvá približne tri mesiace. Potom sa môže dravec už pustiť a pokiaľ sa cvičí na lov, tak začať loviť. Treba mu venovať čas každý jeden deň počas života. Pokiaľ by sa vynechali dva až tri týždne, dravec zostane divý a plachý a s výcvikom treba začať odznovu,“ hovorí.
Sokoliareň
Na nádvorí hradu majú sokoliareň, v ktorej sa nachádza takmer dvadsať dravcov. Návštevníci v nej nájdu naše i zahraničné dravce, sovy aj denné dravce. Nechýba tam ani naša sovička, vraj najkrajšia na svete - plamienka driemavá ani kuvik obyčajný, výr skalný, belaňa tundrová, sova snežná či výr africký. Najväčším spomedzi všetkých dravcom je v sokoliarni orol skalný. Veľkú radosť nedávno skupine urobil párik kaňúrov okrúhlochvostých, ktorým sa vyliahlo prvé mláďatko. Svojho najobľúbenejšieho dravca spomedzi všetkých Ján nemá, tvrdí, že každý má svoje čaro.
Rukavica je istotou
Návštevníci si dravcov môžu pohladiť či podržať na ruke. Báť sa nemusia, na ľudí sú zvyknutí. „Ľudia sem chodia nonstop, naše dravce to berú už normálne. Všetky, ktoré tu máme, sú odchované v zajatí už niekoľko generácií po sebe, takže poznajú len tento životný štýl,“ vysvetľuje Ján. „Iné je, keď zoberiete dravca, ktorý je pripravovaný na lov niekde na lúke a donesiete ho medzi ľudí a iné, keď dravcov pripravujete denno-denne na takéto vystúpenia,“ dodal. Dravce, ktoré používajú na vystúpenia teda zámerne neučia loviť. „Práve z bezpečnostného hľadiska ich učíme, že potrava alebo odmena je iba na rukavici. Je zároveň aj miestom, kde sa cíti bezpečne bez ohľadu na to, kto ju má na ruke. Preto treba dbať na to, aby sa mu na rukavici nikdy nič zlé nestalo,“ vysvetľuje.
Takto cvičené dravce by vraj problém vrátiť sa späť do prírody nemali. „Práve naopak, ešte viacej by dôverovali človeku, čo ich môže stáť často aj život. Sú naučené, že pokiaľ si neulovia samy potravu, nájdu si človeka a ten ich nakŕmi,“ hovorí.
Poletujú, predvádzajú sa
Ak v letných dňoch navštívite Trenčiansky hrad, určite stojí za to, pozrieť si aj sokoliarske vystúpenie. Býva štyrikrát denne, len za pekného počasia. „Keď sú dravce mokré, nelietajú. Aj vo voľnej prírode vtedy len posedávajú, preberajú a sušia si pierka,“ hovorí Veronika Veselá, Jánova priateľka, ktorá si sokoliarstvo tiež zamilovala. Tvrdí, že nebezpečným sa pre menšie dravce stáva aj veterné počasie. „Plamienka driemavá váži zhruba 320 až 330 gramov. Keď začne poriadne fúkať, môže sa stať, že ju ufúkne preč. Nie je to poštový holub, naspäť sa sama nevráti. Musíme ju hľadať a tu opäť nastupuje trpezlivosť sokoliara,“ hovorí.
„Treba chodiť, hľadať a dúfať. Nádej pre sokoliara umiera posledná,“ dodal Ján.
Vystúpenia sú rôznorodé, predvádzajú viacero dravcov. „Snažíme sa, aby každé vystúpenie bolo o niečom inom, dravce aj obmieňame. Vo všeobecnosti chceme ľuďom priblížiť sokoliarstvo aj dravce,“ hovorí o vystúpeniach.
Kto si však myslí, že cez zimu sokoliari nerobia nič, mýli sa. „Pripravujeme sa na ďalšiu sezónu, pripravujeme ďalšie dravce, prelietavame tie, ktoré sú už pripravené. Meníme program, aby sme ľudí zaujali aj v ďalšej sezóne. Stále je čo robiť,“ uzavrel.
Niečo z histórie sokoliarstva
Sokoliarstvo je staré štyritisíc rokov. Písomné pramene dokazujú, že je jedným z najstarších ľudských činností. Viac o ňom porozprával prezident Slovenského klubu sokoliarov pri Slovenskej poľovníckej komore Alojz Kaššák.
Vzniklo v stepiach strednej Ázie, v oblasti súčasného Kazachstanu a Kirgizska ako z núdze cnosť pre tamojších nomádov. „Rovinatá krajina a holé skaly boli príčinou toho, že človek sa len veľmi ťažko dostal k nejakej koristi. Ak si chceli spestriť svoj jedálniček niečím mäsitým, okrem vlastného dobytka, začali hľadať iné riešenia,“ hovorí Alojz Kaššák o koreňoch sokoliarstva.
Na holej stepi sa ľudia nevedeli k zveri dostať svojimi zbraňami. Zistili, že korisť sa dá zobrať dravcovi. Postupne však prišli aj na to, že dravec sa dá vycvičiť pre svoje účely a dá sa pomocou neho loviť. „Hovorí sa, že človek začal skôr spolupracovať s dravcom ako s koňom. Dravca si ale nemožno skrotiť tak, ako psa alebo koňa. Vtáka, ktorého vypustíte z rukavice a krúži nad vami, nie je možné prinútiť, aby priletel hneď. Už staré knihy hovorili, že ich človek ovláda silou svojho ducha,“ hovorí. Dravec sa stáva sokoliarovým partnerom a ten musí s ním spolupracovať duchom. „Preto sa sokoliarstvo oddávna nazýva umenie lovu s dravými vtákmi,“ vysvetľuje s tým, že sokoliari, ktorí vedeli v minulosti dravce vycvičiť, boli považovaní za najvýznamnejších dvoranov.
Pri veľkom sťahovaní národov sa sokoliarstvo dostalo aj do Európy. „Hovorí sa, že k nám sokoliarstvo doniesli Huni, keď Attila so svojimi kočovnými kmeňmi prišiel do Podunajskej nížiny. Od týchto kočovníkov potom sokoliarstvo prevzalo domáce obyvateľstvo,“ povedal.
Hovorí, že medzi významných sokoliarov v našej minulosti patrili veľkomoravskí panovníci Mojmír a Pribina, či Cyril. „V mladosti lovil s krahulcom. Raz mu však uletel a Cyril sa nevedel z toho niekoľko dní spamätať,“ prezradil to, čo zostalo zachované v písomných pamiatkach. Sokoliarstvu sa venovalo veľa cirkevných aj svetských hodnostárov. Pomocou sokolov sa vyhrávali vojny, urovnávali spory a dary v podobe vycvičených sokolov boli prejavom náklonnosti medzi panovníkmi.
Alojz Kaššák hovorí, že na sokoliarstvo negatívne zapôsobila veľká buržoázna revolúcia a rozvoj strelných zbraní. „Stalo sa výsadou majetnejších. Dravec sa neskôr stal skôr konkurentom, ktorí človeku v prírode ujedal z koristi. Ale napriek tomu sokoliarstvo nikdy nezaniklo a je tu dodnes,“ tvrdí.
Sokoliarstvo je podľa neho umenie lovu s dravými vtákmi. Predvádzanie na hradoch je podľa neho skôr nejaká nadstavba tohto umenia. To pravé sokoliarstvo je o love.
Ako sa stať sokoliarom
Alojz Kaššák hovorí, že každý, kto chce aktívne „sokoliarčiť“, musí absolvovať skúšku z poľovníctva a musí byť členom poľovníckej organizácie Slovenského poľovníckeho zväzu alebo komory. Okrem toho musí zložiť aj sokoliarsku skúšku. „Ten, kto má zloženú poľovnícku skúšku a chce byť sokoliarom, sa musí prihlásiť za kandidáta do Slovenského klubu sokoliarov pri Slovenskej poľovníckej komore. Minimálne jeden rok musí vykonávať kandidátsku prax u skúseného sokoliara, ktorý mu potom vydá potvrdenie, s ktorým ide pred skúšobnú komisiu. Musí predložiť vlastnoručne vyrobenú výstroj pre dravca nízkeho letu, dravca vysokého letu a pre sokoliara a musí absolvovať skúšku z troch odborných predmetov,“ hovorí o skúške Kaššák s tým, že je pomerne náročná. Napriek tomu ju ročne absolvuje priemerne pätnásť až dvadsať ľudí.
Dodal, že na Slovensku, ako v jedinom štáte na svete, sa sokoliarstvo vyučuje v jednej Základnej škole s materskou školou v Štiavnických Baniach, na stredných lesníckych školách v Banskej Štiavnici, Liptovskom Hrádku a Prešove a na Technickej univerzite vo Zvolene či Univerzite veterinárneho lekárstva v Košiciach. „Na univerzitách absolvujú študenti nepovinný predmet, ktorý im potom uznáme ako prax. Potom ich čaká už len preskúšanie,“ uzavrel Kaššák.
SV
