PRUŽINA. Pomaly sa na miesta i osudy ľudí zabúda. Aby to tak nebolo, objavili sa na dvoch takýchto miestach pamätné tabule, ktoré ich pripomenú. Jedným miestom je drevený prístrešok, pri ktorom sa zastavujú turisti pri svojej ceste pod Strážov a druhým jaskyňa na Svrčinovci, ktorú miestni nazývajú Jaskyňou spásy.
Neďaleko jedného miesta sa odohrali, hlavne na Červíkovej, počas vojny boje medzi partizánmi, slovenskými vojakmi a Nemcami, na druhom mieste zase tragédia židovskej rodiny, ktorá našla v jaskyni útočisko. Žiaľ, len na určitý čas.
Udalosti pod Strážovom
V miestach, kde na turistickom chodníku pod Strážovom stojí dnes drevený prístrešok, bola kedysi píla a horáreň. Dnes už nestoja, Nemci ich z pomsty vypálili.
Spomienky ľudí, ktorí tu cez vojnu bojovali, sa však vypáliť nedajú. „My sme sem ustúpili 26. septembra 1944, lebo deň predtým sme zakončili boj pri Prečíne. V noci sme boli v Domaniži, a tam štáb rozhodol, že ideme ustúpiť, lebo Nemci obsadili Rajec a zostali by sme v doline stlačení,“ spomína si na to, prečo sa dostali partizáni do hôr nad Pružinu, priamy účastník bojov Jaroslav Čelko. Pochádza zo Sádočného a dlhé roky pôsobil ako profesor na jednej z vysokých škôl v Čechách. Dnes už má 91 rokov, ale pri návšteve známych miest sa jeho spomienky rojili jedna za druhou.
Spomína si, že štáb si najprv myslel, že brániť budú Pružinskú dolinu povyše Tŕstia. Ale Pružinčania hovorili, že by to bolo dosť nebezpečné pre obyvateľov, a tak veliteľ rozhodol, že idú do hôr. „Tak sme sa dostali pod Strážov. Boli sme tu päť dní. Potom nás Nemci dva razy napadli. Tu neďaleko skál, a potom na Červíkove. Rozpútal sa boj, ktorý trval najmenej tri hodiny,“ opisuje udalosti tých dní pán Čelko.
Krava, vývar, radosť lekára a prvá streľba zoči-voči
Jaroslav Čelko si ďalej spomína, že na pomoc im prišli aj žiškovci zo Zliechova a hrdinsky bojovali aj slovenskí vojaci. „S nami ustúpila aj čata vojakov, ktorá nám pri Prečíne prišla na pomoc z Kuneradu. Tu bol medzinárodný tábor. Boli tu Francúzi, Česi, Rusi. Mali sme tu štáb aj ošetrovňu i kuchyňu v prístrešku. Spávali sme vonku, ja aj s kamarátmi tamto. Boli tam vtedy také veľké duby,“ hovorí pán Čelko.
Spomína si aj na hlad, ktorý ich poriadne potrápil i na to, ako sa im neskôr ušla krava, ako ju zarezali, naporcovali a uvarili. Aj na to, ako sa doktor Polák tešil, že má vývar pre ranených. Soli síce nebolo, ale hlavne, že mali chlapi čo do žalúdka.
Najhorší bol podľa Jaroslava Čelka boj na Červíkovej. „Prvý raz som zažil streľbu zoči-voči spoza kopy siahovice. Mal som aj veľký strach,“ hovorí. Nečudo, veď bol ešte veľmi mladý. Mal len 21 rokov a Nemci do nich šili jednu za druhou. Bol v týchto miestach aj pomocníkom pri protitankovej puške. „Strelec bol jeden rotmajster zo slovenskej armády,“ spomína si a hneď aj ukazuje, z ktorého kopca strieľali na nejaké skaly oproti.
Transport raneného a cesta k partizánom
Pán Čelko sa tiež rozpomína, ako na rebriniaku viezli raneného vojaka Sama Kadlečíka, ktorý mal prestrelené pľúca a ako ho potom ďalej partizáni zo Strážova niesli niekde na stredné Slovensko. „Prežil. Dostal sa až do Kieva,“ hovorí Čelko.
A ako sa dostal mladý študent k partizánom? Pre jeho názory a ľavicové zmýšľanie, ktoré mu vštepil otec, to mal vraj predurčené. Ako mladý chlapec robil cez vojnu čašníka v Považskej Bystrici. Stal sa nakoniec podozrivým pre Nemcov a chceli ho zatknúť. Včas sa to však dozvedel a podarilo sa mu utiecť domov do Sádočného. Onedlho na to sa pridal k partizánskemu oddielu.
Spomienky a tabuľa
Na miesta pod Strážovom sa dostal pán Čelko pred pár dňami po dlhých rokoch. Pri odhaľovaní pamätnej tabule na prístrešku, v miestach, kde stála kedysi ošetrovňa, prečítal aj báseň o udalostiach dávno minulých. A padla veru pri jej čítaní aj nejaká slza.
Miesto pod Strážovom dostalo, vďaka tabuľke, aj pre tých, ktorí sem prídu zďaleka a nepoznajú miestnu históriu, zaujímavé čaro.
Celkom iný príbeh
Okolité hory však písali aj iné príbehy. Boli skrýšou pre prenasledované židovské obyvateľstvo. „Sú tu jaskyne, kde sa skrývali. My tieto miesta voláme Ritka, Silový, Berhanovci a Radotiná,“ hovorí Ján Janiga, bývalý starosta obce.
Ľudia, ktorí tu cez vojnu bývali, sa, samozrejme, aj báli, že majú takýchto nájomníkov. Mali však aj kus srdca, a tak sa ich rozhodli podporiť, lebo inak by zomreli od hladu. „Boli však veľmi opatrní, aby neprezradili seba, ani tých, čo sa v horách skrývali. Je to totiž tak, že sú aj dobrí, ale aj zlí ľudia, a práve vo vojne treba byť opatrný,“ vysvetľuje.
Obyvatelia jednej takejto jaskyne, ktorú miestni poznajú pod menom Jaskyňa spásy, mali však smutný osud. „Má malý otvor a dlhá je asi dvadsať metrov. Dalo sa tu prežiť, síce skromne, ale predsa. Títo ľudia všetko stratili, chránili si už len holý život. Žil tu zubár aj s rodinou. Mal vtedy asi tridsať rokov a mali trojročného chlapca,“ opisuje udalosti vojnových dní Janiga.
Smutný koniec a rovnako spomienka na tabuli
Chlapec však raz ochorel a rodičia museli ísť do Ritky. „V tom čase išla z Tŕstia nemecká skupina, ktorá mala obsadiť obec. Chytili chlapca, a keď mu išli rodičia na pomoc, Nemci ich zastrelili rovno pred očami dieťaťa. Keď však veliteľ prikázal vojakom, aby zastrelili aj dieťa, odmietli to urobiť. Tak ho revolverom zastrelil sám,“ opisuje tragickú udalosť Janiga.
Miestni doteraz volajú miesto, kde sa rodina ukrývala, Jaskyňa spásy. Spomienka v podobe tabuľky bude už aj na tomto mieste, aby pripomínala smutné vojnové udalosti, a tiež to, že rozpútať vojnové besnenie je jedna z najstrašnejších vecí na svete.
