echa vyše stoštyridsaťročnej budovy.
BRVNIŠTE. Starú školu postavili v obci v roku 1843. Je v nej jedna veľká trieda, miestnosť pre učiteľa aj s menšou komôrkou, z chodby sa popri schodoch dostanete do zadnej miestnosti, kde bývala slúžka. Všetko je pôvodné. V stenách nie je jediný kovový klinec. Dreveným schodiskom z chodby sa dostanete na povalu. Už pri vstupe do dvora máte fajn pocit, lebo je dláždený veľkými ploskými kameňmi.
Lavice v škole síce chýbajú, zachovali sa už len fotografie. Aj napriek tomu však na vás zavanie pri vstupe do školy čarovný duch minulosti.
Čím je stará škola vzácna?
Ľudmila Barošová hovorí, že ich škola je vzácna. „Neviem, že by sa niekde na okolí ešte takáto škola nachádzala. Je svojou rozlohou najväčšia na Slovensku. Postavili ju z dreva, ktoré darovala urbárska obec v Brvništi,“ hovorí Barošová.
Budova má 141 rokov. Vzácne je nielen to, že ide o pôvodnú stavbu, ale hlavne, že stojí na pôvodnom mieste. „Nič sa na nej nemenilo. Zachovali sme staré okná, schodište, aj niektoré pôvodné, autentické vybavenie z doby, keď ešte škola fungovala. Bolo nám ľúto nechať takýto významný objekt opustený,“ hovorí Barošová.
Zaujímavá činnosť v jednej rodine
Sedem členov jednej rozvetvenejšej rodiny v Brvništi založilo neziskovú organizáciu - spolok Rotarvak a podujalo sa aj na záchranu stavby. „Špeciálne sme ho vytvorili pre obnovu remeselnej techniky a kultúry v našom regióne. Škola bola už na spadnutie. Pršalo do nej. Museli sme do obnovy a ochrany vložiť veľa prostriedkov. Väčšinou našich. Ide nám o zachovanie spomienky na to, ako sa v minulosti žilo,“ vysvetľuje Barošová.
Pri obnove sa snažia prispôsobiť všetko pôvodnému vzhľadu. Steny v miestnostiach omietnuté pôvodným postupom, hlinou a nabielené, sú krásne krivé a nepravidelné ako aj pôvodné. Rovnako postupovali aj pri rekonštrukcii okien a iných častí v škole. „Prevádzali ju pracovníci, ktorí majú s týmto skúsenosti a venujú sa ochrane pamiatok v Čičmanoch. Dosť nám pomohli pri rekonštrukciách. Ostatné sme robili s našimi majstrami z rodiny, ale aj z dediny a hŕstkou ľudí, ktorí boli ochotní vysúkať rukávy,“ dodáva Barošová. Nie je ich však vraj veľa.
Jozef Šištík chodil do školy v štyridsiatych rokoch. Rok na to, ako odišiel, školu zatvorili. Zaspomínal si na to, ako písali.
Spolok žiadal pre záchranu aj o financie z eurofondov. „Tri alebo štyrikrát. Všetky nám, žiaľ, doteraz zamietli, čo nás veľmi mrzí,“ hovorí Barošová.
Škola ako dôležitý inštitút
Škola poskytovala kultúru a vzdelanie celej širokej verejnosti otcov, starých alebo prastarých rodičov. Naučili sa tu dokonca aj včeláriť, sadiť a pestovať. Chodili sem deti zo širokého okolia. „Z Hvozdnice, Prosného, Marikovej, Papradna, Jasenice, zo Štavnika a Stupného aj iných obcí,“ vymenúva Barošová a dodáva, že bola jediná na okolí. V zime si kúrili drevom. „Nosili si pod pazuchou polienko, prikladali do kachieľ a učili sa. Chodili väčšinou pešo, aj cez kopec, v zime aj na lyžiach. Cesta nebola ľahká, veď keď poriadne nasnežilo, zabárali sa aj po pás,“ opisuje minulosť Barošová.
Kalamár, tabuľka i trstenica
V Brvništi ešte žijú pamätníci, ktorí sa v škole učili. „Chodili sme sem od menších žiakov až po štvrtú triedu. Mali sme medzi sebou ako decká aj všelijaké švandy a bolo to smiešne aj smutné. Tuto v triede sme mali také stĺpy a na ne sme sa vždy škriabali. Keď prišla učiteľka, dostali sme trstenicou, ako ktorého dočiahla. Bolo zakázané škriabať sa na stĺp. Výprask bol za vystrájanie vždy podľa zásluhy. A napadlo nám veru kadečo,“ spomína si Jozef Šištík, ktorý začal do školy chodiť v roku 1945. Rok po tom, ako ju opustil, školu zavreli.
Starý pán si spomína aj na vtedajšiu kalkulačku. „Boli počty, slovenčina. Počítať sme sa učili na kamienkoch. Tie boli obalené v blesku (vo farebnom lesklom papieri - poznámka redakcie) a s tými sa počítalo. Mali sme aj mešec, v ktorom sa kamienky nosili,“ opisuje pán Šištík.
Ukazuje tiež ochotne ako písali atramentom. „Namočil som pero do kalamára, očistil, a potom písal. Ale boli veru aj machule. A prsty aké sme mali od atramentu vždy zabrýzgané, keby ste videli,“ usmieva sa.
Spomína si aj na inú pomôcku. „Písali sme aj grifcom na tabuľku. Čo sme napísali, sme potom hneď vymazávali,“ hovorí.
V škole boli väčšie peterky a tam si v zime kúrili drevom. Aj učiteľku občas jedovali. „Mala takého malého psíka, ktorého mala vo veľkej obľube, veľmi si na neho potrpela. Občas sme jej ho schovávali,“ zaihrá v očiach starého pána kúsok šibalstva.
Keď začul kuvika, mal nohy až na pleciach
Do školy nebolo ľahké dochádzať. Mnohé deti to mali poriadne ďaleko. „Ja som chodil až Podjavorníkom z Bačova. Tri dni doobeda a tri dni poobede. Keď poobede, už sa často chytávala noc, keď som sa vracal. Najhoršie bolo, keď som počul kričať kuvika. To už som mal nohy pomaly na plecách a poriadne som veru uháňal hore na Bačov. Zastavil som sa až pri našej chalúpke,“ hovorí zážitky pán Šištík.
Aj napriek tomu, že boli učitelia prísni, boli výborní a deti veľa naučili. „Museli sme dávať pozor. Keby sme nedávali, nevedeli by sme nič,“ dodáva pán Jozef.
Výroba šindľov a ostatné činnosti
Spolok Rotarvak sa venuje v starej škole aj mnohým činnostiam z minulosti, ktoré chce zachovávať. V čase našej návštevy sme zastihli Jozefa Hároníka pri výrobe šindľov. Robil ich na strechu javiska, ktoré postavili pri škole a budú ho prekrývať. Šindľom chcú pokryť aj školu. „Nie je to žiadna zábava, dosť ťažká práca, ťahať kolom dokola obojručný nôž. Ale keď je dobré drevo, dá sa. Nesmie byť hrčaté,“ hovorí pán Jozef, ktorý nevie o tom, že by niekto na okolí vyrábal šindle vo väčšom množstve. „Možno len zopár na ozdobu,“ hovorí. Na prekrytie pódia musí urobiť ručne tritisíc kusov a na školu asi dvanásťtisíc. „Za deň ich urobím tak päťdesiat,“ dodáva s tým, že nemôže len rezať, ale drevo treba aj naštiepať, a to tiež zaberie nejaký čas. „Keby sme boli na to traja, vyrobili by sme šindle tak za rok, možno až dva. Jeden by vždy rezal a dvaja by štiepali." V Brvništi je ešte zachovalých viacero dreveníc. Taká, čo je pokrytá ručne vyrobeným šindľom, by sa však podľa miestnych už našla ťažko.
Jozef Hároník pri výrobe šindľov.
Spolok chce tiež tkať aj koberce, piecť chlieb. V škole sú zhromaždené aj kroje z regiónu a ich výroba a vyšívanie košieľ, čepcov či iných častí odevu sa stalo veľkou záľubou pre Máriu Hároníkovú. „Keď ma oslovia, niečo vyšijem, opravím. Výšivka sa s každým storočím menila. Za Podmanických bola červená a čierna a bol tu vzor barana. Ten sa neskôr spájal a vznikala ružička,“ rozhovorí sa o výšivkách mladá žena.
Dodáva, že výšivka a jej umiestnenie záviselo aj od toho, či išlo o pracovný alebo slávnostný odev, alebo či sa vyšíval odev pre obyčajných ľudí alebo zemanov. V škole býva každoročne aj veľa zaujímavých kultúrnych a spoločenských akcií, ktoré majú neopakovateľný punc regionálnosti.
Nadšenie mamy
Pani Ľudmila v súvislosti so záchranou školy spomína aj svoju mamu, Viktóriu Hároníkovú. „Je tu veľa vecí, ktoré sú jej a ona prispievala aj zo svojho dôchodku, aby pozháňala majstrov a škola sa obnovila. Keď sem prišiel brigádovať jeden mladý študent, tak prišla za mnou a dala mi dvadsať eur, aby som ho vyplatila,“ hovorí pani Ľudmila s tým, že keď chceli s činnosťou skončiť, práve mama deti tlačila, aby len ďalej pokračovali.
