Utorok, 19. január, 2021 | Meniny má MárioKrížovkyKrížovky

Folkloristom horel autobus, mali nočné tance na colnici i krásne náhody

V Považane sa vystriedalo za 60 rokov množstvo výborných spevákov, tanečníkov i muzikantov, viedlo ho veľa vedúcich. Spomínanie osobností je veselé, vážne i povzbudzujúce.

Považanci na Marikovských folklórnych slávnostiach 2014.Považanci na Marikovských folklórnych slávnostiach 2014. (Zdroj: (AUTOR))

Bývalí členovia súboru Považan vlastne nikdy nebudú naozaj bývalými, aj keď neskôr pôsobili niekde inde, či sa prestali intenzívnejšie venovať tancovaniu, spievaniu či hraniu v tomto telese. Stále sa cítia byť Považancami. Pôsobenie vo folklórnom súbore totiž vo veľkej miere ovplyvnilo ich životy.

Roman Čižmár

Do Považanu sa dostal, ako sám hovorí, na funkciu takzvaného počítadla. „Súbor mal ľudovú kapelu, ktorú viedol ľudovo nazývaný Dežko, Dezider Balog. V kapele boli samí Rómovia, veľmi zlatí ľudia. Len primáš už bol starší človek, nepamätal si často, ktorú pesničku má hrať. Stalo sa zopárkrát, že spustil niečo iné,“ spomína si Čižmár s tým, že pre tanečníkov to bol dosť problém.

Roman Čižmár chodil vtedy do ľudovej školy umenia, keď prišla zo súboru požiadavka, že by potrebovali harmonikára na ľudovky. „Bolo to práve preto, aby ustriehol tento problém, ale, samozrejme, aj pre iné dôvody. Moja funkcia spočívala v tom, aby som si naštudoval program a striehol. Počas predstavenia som mal pred sebou jediný noty a napísané, čo sa koľko hrá. Keď začal hrať Dežko inú pesničku, moja úloha bola postaviť sa s harmonikou a hlasno hrať, čo sa má,“ s úsmevom hovorí Čižmár. Ostatní muzikanti potom rýchlo prešli na jeho nôtu a on sa mohol posadiť späť. Fungovalo to a každý bol spokojný.

Funkcia počítadla a všetko, čo prišlo s ňou, však nakoniec zamerala jeho život tak, že folklór sa stal natrvalo jeho súčasťou. A to o sebe tvrdí, že nepatril k jeho nadšencom, nevedel o ňom nič. V Považane zistil, že to nie sú pesničky typu Nemelem, nemelem alebo Neďaleko od Trenčína.

Neskôr sa ako vysokoškolák dostal do Lúčnice, kde dodnes robí zvukára a technika. Veľmi sa teší na stretnutie súboru a oceňuje prácu, ktorá sa robí pre folklór v Považskej Bystrici. „Treba vyzdvihnúť prístup ľudí, ktorí Považan viedli. Až keď som dospel, pochopil som, že ich prístup bol fantastický, mimoriadne citlivý, aby nás udržali pri folklóre. Obdivujem aj ľudí, ktorí sa amatérsky, bez nároku na odmenu, stretávajú po kultúrnych domoch a držia folklór v regiónoch.“

Stanislav Kallo

Jeho aj sestru priviedol ako tanečníkov do súboru pán Rojko. „Jeho dcéra chodila so mnou do triedy. Ako prvé sme nacvičovali zbojnícke tance a karičky. Dievčat bolo aj dosť, ale chalanov málo. Ja som učil sestru dva tri tance doma, takže keď prišla na výber, už čosi vedela a hneď ju zobrali. Dievčatá to mali ťažšie,“ spomína si Stano, ktorý tancoval so sestrou desať rokov.

Venoval sa aj športu, ale nechcel sa vzdať ani folklóru. „Pochodili sme aj zájazdy, aj sme sa pohádali a potom zase udobrovali. Boli sme silná generácia. Bolo tam veľa súrodencov, nielen ja so sestrou, ale aj manželských párov,“ hovorí Stano a spomína si na mnohé mená. Vzorom im bol Paľo Ďurkovský, ktorý mal vtedy tridsať rokov. Spomína si aj na speváčky. Vtedy bol už vraj ikonou súboru Ďuro Onačila. „Potom prišiel Vlado Hluchý, začalo oživovanie a generačná výmena, robili sa kvalitatívne prehrávky. Menila sa dramaturgia, réžia a začal sa podrobnejší výskum v regióne."

Jaroslava Kračková

S bratom Stanom tancovali najprv v krúžku. „V telocvični na druhej základnej škole, dnes je tu základná umelecká škola, sme mávali skúšky. Neskôr sme prešli do Považanu. Zostala som v súbore od deviatej triedy základnej školy až do tridsiatky,“ spomína si Jarka.

V rodine bolo nejaké to hudobné črievko z maminej strany, otec s tancovaním súrodencov veľmi nesúhlasil. „Mama je z Marikovej a krásne spieva ešte aj dnes, hoci má už pekný vek. Otec bol naklonený skôr futbalu. Brat mal aj problémy. Mohli sme ísť až vtedy tancovať, ak budú dobré výsledky na futbale a doma pospratávané drevo a uhlie. No a dobré museli byť aj výsledky v škole. My sme však veľmi chceli, milovali sme folklór a to nám zostalo aj s bratom celý život,“ prezrádza Jarka.

Pri tancovaní sa s bratom vraj často aj hádali, dokonca sa aj pobili. „Zaujímavé je, že najlepšie sme zatancovali, keď sme boli pohádaní,“ usmieva sa. Výmeny názorov boli aj v súbore. Ale aj z veľkých súperov, či dokonca nepriateľov, sú nakoniec podľa tanečnice veľkí priatelia a veľmi sa tešia na každé stretnutie súboru, aj na to, čo sa pripravuje teraz.

Jozefína Kostková

Folklór obdivovala najprv len na televíznej obrazovke, neskôr aj napriek počiatočným výhradám rodičov začala tancovať v súbore. „Keď si naši kúpili prvý televízor, bývali tam vystúpenia súboru SĽUK a ja som ich sledovala s otvorenými ústami. Strašne sa mi páčili. Bola som ôsmačka a kamarátka začala hrať v súbore na husle. Lanárila ma, aby som išla do súboru. Išla som na konkurz a obstála som dobre, lebo ma naučila zopár krokov. Naši mi však nechceli dovoliť. Báli sa, že bohvie čo tam budem robiť,“ vracia sa v spomienkach Jožka.

Staršia sestra, ktorá robila v osvetovom stredisku, nakoniec rodičov presvedčila, aby ju pustili. „Keď som začala do Považanu chodiť, odrazu som pocítila, čo je to sloboda a získala som veľkú životnú guráž a odvahu. Súbor sa stal mojím celým životom. Nepamätám si, čo sa dialo u nás v dedine, nepamätám si odtiaľ ani na svojich rovesníkov." Bolo to krásne obdobie v živote mladého dievčaťa. Aj dvojka z chovania bola na strednej škole, lebo počas choroby išla na vystúpenie. „Ale stálo to za to,“ vyznáva sa. Hovorí, že ich súbor mal šmrnc. „Keď sa začal robiť za Vlada Hluchého regionálny výskum, dovolím si tvrdiť, že sme boli na veľmi dobrej úrovni. Mali sme niekoľko prehrávok, s ktorými sme sa mohli porovnávať aj s profesionálnymi súbormi,“ tvrdí Jožka. V súvislosti s Považanom si spomína na vystúpenie a hlavne na to, ako jej vždy naskakovali zimomriavky, keď spustila ľudová muzika a začínali tancovať na javisku, aj na to, ako sa na začiatku hádavala so svojím tanečníkom a potom sa zohrali natoľko, že jej ho aj iné baby závideli. Tiež sa rozhovorí o horiacom autobuse alebo o zájazde do Bulharska, ked ich chceli pri návrate vyložiť na rumunských hraniciach. Bola to hrozná predstava, lebo aj ulička bola zaprataná nástrojmi a obrovskými kuframi s krojmi. „Nakoniec povedali, že nás pustia, len keď zatancujeme. A tak sme krepčili. Aj o tretej v noci na colnici,“ spomína si s úsmevom a dodáva, že ale nemuseli vykladať autobus.

Anna Galková

V čase, keď prišla do súboru, chodila na priemyslovku a bola vtedy veľká móda, byť v súbore. „Každá baba chcela tancovať. Prišli sme vtedy tri dievčatá. V Považane bola zohratá partia, desať párov, ktoré medzi seba ťažko niekoho pustili. Im to výborne šlapalo, boli úžasní. Prišli sme tri neskúsené dievčence, oveľa mladšie, nedali nám veru veľa skúsiť. Prvýkrát som bola zaradená do tanca, keď sme išli na zájazd do Juhoslávie,“ spomína si Hanka Galková, tanečnica a neskôr umelecká vedúca. Priznáva, že keď prišli do súboru, čakali, kedy sa niektorá z dievčat vydá, aby mohli za ne tancovať. Jej mama nebola veľmi spokojná s tým, čomu sa dcéra venuje. „Vždy mi s výčitkou hovorila, že nevie, čo tam chodíme robiť. Chodili sme vystupovať a vracala som sa domov neskoro večer, niekedy aj v noci. Boli aj zákazy. Aj som vyskočila oknom a išla som aj napriek zákazu. Nedala som si do toho hovoriť. Bolo zle, mama sa hnevala. Ja som sa z trucu zatvárala v izbe a ona mi nedala jesť. Tato mi potajomky nosil,“ spomína si Hanka na začiatky. Nakoniec boje doma ustali, ale mama nebola nikdy spokojná. „Pre rozvoj folklóru boli v Považskej Bystrici veľmi dobré podmienky. Spomínam si na Ďura Onačilu, ktorý prišiel na Považie z východu a chytil fungovanie súboru pevne do rúk, keď som začala tancovať. Pripravovali sa tance z celého Slovenska,“ hovorí o zameraní. Neskôr sa trend zmenil.

Hanka Galková neskôr odišla a začala viesť najprv v dome pionierov tanečný krúžok a neskôr začala robiť v kultúrnom dome. Tu prišla ponuka ísť späť k Považanu. Nechala sa nahovoriť a spomína si, že začiatky boli dosť náročné. „Musela som urobiť regionálny program, s ktorým sa pôjde na prehrávky. Nič som o tom poriadne nevedela. Dnes sa sama seba pýtam, kde som mala rozum. Keď pán Stračina vyhlásil, že sa súbor posunul, bola som šťastná,“ spomína si. Ďalšie ťažké obdobie prežívali po roku 1989. Podržalo ich mesto a v Považskej Bystrici začalo fungovať Mestské folklórne štúdio, ktoré viedla dlhé roky. „Pri práci pre folklór treba veľa porozumenia od najbližších, kreativity, sily a nadšenia. Bez toho zvláštneho fanatizmu pre túto činnosť, lásky a chuti to nejde. Ale to určite mladí, ktorí nastúpili v štúdiu po mne, majú,“ dodala.

Jozef Bielik

Predvádzanie dupákov v podaní Považanu ho tak ovplyvnilo, že nakoniec vydržal pri folklóre vyše tridsať rokov. „Z gymnázia sme robili slávnostný program na nejakej akadémii. Pán učiteľ Chalupka tam recitoval Mor ho. Považan do toho robil dramatickú vsuvku – horehronské dupáky. Doteraz si to viem živo predstaviť, lebo to na mňa zapôsobilo,“ spomína si Jozef Bielik. Na vystúpení bol Pavol Rojko, vtedy vedúci súboru a hneď jeho aj kamaráta oslovil, či by nechceli ísť tancovať. „Išli sme. Ja som zostal, kamarát prestal chodiť,“ hovorí Bielik. Tanec bola pre mladého chalana neznáma oblasť, ale darilo sa mi. Prvým tancom bol goralský, pri ktorom v kruhu nosili dievčatá a druhý bol trenčiansky. „Pri druhom vyskakovala tanečnica na koleno a keď bola trošku viac pri tele, bolo to aj trochu náročné,“ usmieva sa pri spomienkach na začiatky. Folklór mu nakoniec prirástol k srdcu natoľko, že sa aktívne tancu venoval dvadsať rokov, nie však len v Považane, ale neskôr aj na vysokej škole bol členom banskobystrických súborov. Neskôr robil aj tanečného pedagóga a vedúceho súboru, takže folklóru sa venuje vyše tridsať rokov.

Vladimír Hluchý

Ako mladý lekár bol pôvodne rozhodnutý nastúpiť v Dolnom Kubíne. Stala sa však krásna náhoda, vďaka ktorej zakotvil v Považskej Bystrici. Mal za sebou už dosť veľa skúseností s pôsobením v súboroch. Tancoval ako vysokoškolák v Lúčnici, neskôr v Techniku, nakoniec založil spolu s kamarátmi súbor Dolinečka, neskôr Dimitrovec. „Keď som skončil školu, dostal som ponuku na tri miesta ako lekár. Celkom novú nemocnici vtedy otvárali v Dolnom Kubíne. Vycestoval som tam. Cestou som sa zastavil na námestí v Považskej Bystrici. Keď som vyšiel von, sedel tam dedo Kallo, ešte s jedným ďalším starým pánom v parčíku. Výšková budova bola vtedy ešte rozostavaná. Zarozprával som sa s týmito chlapmi, ktorí sa pochválili, že v meste je krásny dom kultúry. Mal som ešte dosť času na cestu do Kubína, tak som sa odviezol k železničnej stanici. Bol som prekvapený, veľmi sa mi kulturák páčil. Myslím si doteraz, že je to jeden z najkrajších,“ hovorí Hluchý.

V dome kultúry stretol riaditeľa. Ten ho rád po budove previedol a porozprával mladému lekárovi a folkloristovi srdcom i dušou aj o tom, aký majú dobrý súbor a že potrebujú niekoho súceho. Keď sa dozvedel, s kým hovorí, hneď ho lanáril. „Neprotestoval som. A tak zavolal riaditeľovi nemocnice. Dorazil v priebehu asi desiatich minút za nami. Ešte v ten deň som podpísal zmluvu a nastúpil som aj do nemocnice aj do domu kultúry. Z Kubína chodili za mnou, núkali mi všeličo, dokonca aj dom, ale už som nechcel odísť,“ spomína si lekár. Súbor potom viedol Vladimír Hluchý dlhé roky. Po jeho príchode sa začala cesta po dedinách, robil sa regionálny výskum. Dohromady dal niekoľko dedinských folklórnych skupín. Z podnetov na dedinách potom čerpal a doloval to, čo bolo pre tento región charakteristické a staval im základné programy. Mnoho regionálneho potom preniesol aj do považskobystrického súboru. Na jeho choreografie si spomínajú dodnes mnohí tanečníci. Ide o tance z dedín mnohých dolín v okolí Považskej Bystrice či Púchova. A čo želá Vlado Hluchý dnešným mladým folkloristom? „Aby sa im všetko vydarilo. Aby pri choreografiách vychádzali aj z toho, čo už bolo pred nimi a aby to rozvíjali, zveľaďovali. Teší ma, keď vidím, že to ide ďalej. Musí byť aj zdravá konkurencia a súťaž, ktorá však ide spolu s porozumením a schopnosťou počúvať iných, spolupracovať, ak má súbor dobre fungovať."

Výročný program aj s návratmi

Na najbližší víkend pripravilo Mestské folklórne štúdio v Považskej Bystrici pri príležitosti 60. výročia fungovania folklórneho súboru Považan výročný progam. Pripravujú aj stretnutie generácií. Umelecký vedúci Milan Jankoviech hovorí, že poskladali vystúpenie do štyroch blokov.

V prvom bloku programu predstavia pastiersku kultúru na strednom Považí, hlavne v pohorí Javorníkov, či už je to Papradnianska, Štiavnicka alebo Púchovská dolina, nechýba tiež Mojtín. „Ide o zábavu počas jánskych nocí či dievok pri pasení kráv a snažili sme sa zobraziť aj večernú atmosféru na Bačove v Štiavniku,“ hovorí vedúci.

Ďalší blok je o tom, ako sa dokázali ľudia zabaviť aj pri práci, ale tiež po nej. Čerpali hlavne z Púchovskej doliny a Kostolca.

Tretí blok je spomienkový, ide o pohľad do minulosti. Členovia si môžu zaspomínať na staré časy formou videoprojekcie.

Štvrtý blok posotí divákov hlbšie na stredné Slovensko od Poľany po Kráľovu Hoľu. Týmto program dynamicky vrcholí.

„Všetky choreografie, s výnimkou dvoch, ktoré sú od pána Hluchého, sú celkom nové. Vybudovali sme ich počas roka a región bude naďalej tvoriť gro našej činnosti,“ hovorí vedúci.

Tiež muzikanti a spevácka zložka súboru pripravujú budúci rok nahrávanie nového CD nosiča. „Ide o profilové CD, ktoré bude prierezom celého nášho regiónu. Budú tam tematicky rozdelené rôzne piesne a vstupy. Či už pôjde o regrútske piesne, pijanské, trávnice, svadobné a iné."

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Prvá 2-stupňová akumulátorová snehová fréza na trhu
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  3. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  4. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  5. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  6. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  7. Zákazníkov čoraz častejšie zaujíma pôvod výrobkov, ktoré kupujú
  8. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku
  9. Historická revue: Kam sa podeli Kumáni, Valasi a iné etniká?
  10. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie
  1. Pandémia presúva zákazníkov do online priestoru
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  3. Najobľúbenejšie auto Slovákov je opäť ŠKODA
  4. PLANEO Elektro funguje aj počas lockdownu - má akčný výpredaj
  5. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  6. MATADOR Group mení vizuálnu identitu značky
  7. Fokus očná optika sa stala exkluzívnym partnerom značky Nikon
  8. Turizmus za účelom estetickej chirurgie v čase pandémie
  9. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  10. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 26 451
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 23 466
  3. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 12 289
  4. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 10 767
  5. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 621
  6. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 7 283
  7. Ohlúpli sme počas Covid roka? 7 089
  8. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 6 542
  9. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 407
  10. Nakupujete online? Toto potrebujete vedieť 5 616
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Považská Bystrica a Púchov - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Považská

V Púchove si celoplošné testovanie po dvoch týždňoch zopakujú

Mesto Púchov si na základe vládneho rozhodnutia po dvoch týždňoch zopakuje celoplošné antigénové testovanie. Skríning sa v Púchove začne v sobotu (23. 1.) a potrvá do utorka 26. januára.

Zdravotník odoberá vzorku z nosa počas testovania na ochorenie Covid-19.

Polícia pátra po Ľubošovi Blahovi

Policajti hľadajú Ľuboša Blahu z Hornej Vsi.

Pozor na snehové jazyky a záveje

Slovenský hydrometeorologický ústav vydal výstrahu prvého stupňa pred snehovými závejmi a jazykmi.

Na cestách pozor na snehové jazyky.

Prerobili projekt štadióna v Považskej, prvá tribúna už čoskoro. Panák si rypol do extrénerov

Rekonštrukcia futbalového štadióna v Považskej Bystrici pokračuje podľa plánu. Na vynovený stánok sa môžu fanúšikovia tešiť už v máji.

Vizualizácia zrekonštruovaného štadióna v Považskej Bystrici.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Polícia pátra po Ľubošovi Blahovi

Policajti hľadajú Ľuboša Blahu z Hornej Vsi.

Frajeri jazdili autom po zamrznutej priehrade, prelomil sa ľad

Ľad si zmýlili s cestou. Mementom pre všetkých by mali byť tragédie, ktoré sa na Oravskej priehrade stali, no zdá sa, že ľudia sú nepoučiteľní.

V Trenčíne pribudne ďalšie záchytné parkovisko, bude bezplatné

Jeho kapacita nepresiahne 60 parkovacích miest.

Zoznam mobilných odberových miest v Turci

Tieto mobilné odberové miesta fungujú už dlhšie, ďalšie odberové miesta budú mestá a obce vytvárať.

Už ste čítali?