ILAVA. Ministerstvo sociálnych vecí a rodiny nedávno udelilo ocenenia Sociálny čin roka vyše tridsiatim jednotlivcom a organizáciám.
Za dlhodobú a obetavú prácu získali ocenenia zamestnanci detských domovov. Z Púchova Božena Hrudkayová a z Klobušíc Alena Holá.
Profi mama
Božena Hrudkayová pracuje v púchovskom detskom domove už viac ako tridsať rokov. Pred ôsmimi rokmi ju rodinné udalosti donútili zostať doma. Svojej práce sa však nechcela vzdať, stala sa profesionálnou mamou. V živote sa tak starala nielen o vlastnú dcéru, ale o desať ďalších detí. „Starala som sa už o deväť detí, teraz mám desiate. Štyri išli do pestúnskej starostlivosti, tri na osvojenie a dve sa vrátili do svojej biologickej rodiny,“ hovorí profi mama Božena. Najmenšia Vendelínka, o ktorú sa stará teraz, počas našej návštevy zatiaľ ticho spinkala vo vedľajšej izbe.
Alena Holá
O tom, ktoré dieťa jej pridelia, rozhoduje vedenie detského domova. „V rámci domova profesionálnu mamu vykonávam len ja, takže poväčšine dostávam najmenšie deti, ktoré majú rôzne zdravotné problémy,“ dodala.
Náročná práca
Povolanie profesionálneho rodiča nie je vôbec jednoduché. „K deťom sa nedá nepripútať, aj keď papiere hovoria, že je to moja práca. Človek si zvykne, no vždy dostanem zas ďalšie dieťa, ktoré chce tiež moju lásku,“ rozpráva Božena. „A tak začínam zas odznova,“ dodala.
Poteší ju, keď sa jej rodičia ozvú a dozvie sa, že dieťa robí pokroky. „Verím, že deti sa dostanú vždy na lepšie miesto a že si ich berú ľudia, ktorí to nerobia kvôli sebe, ale kvôli tomu, aby sa malo dobre dieťa,“ povedala. Na deti, o ktoré sa starala, jej zostávajú spomienky a mnohé jej pripomínajú aj súkromné fotografie rozvešané na stenách v izbe.
Reakcia okolia
Božena hovorí, že dnes je už práca profesionálnej mamy bežná. Pred ôsmimi rokmi, kedy začínala, to vraj ešte také bežné nebolo. „Mnohí ľudia aj teraz nevedia pochopiť, prečo deti dávam po čase preč. Nevedia pochopiť, že u mňa sú len na istý čas, inak by boli v domove,“ vysvetľuje.
Je za tým celý kolektív
Božena Hrudkayová pracuje v domove tridsaťštyri rokov. Ocenenie Sociálny čin roka je za ten čas jej prvým. Uvedomila si, že jej práca má zmysel. „Hoci som myslela, že robím iba svoju prácu, ocenenie ma milo prekvapilo aj potešilo,“ hovorí s tým, že všetci ľudia, ktorí boli ocenení, si to zaslúžili. „Je to poďakovanie za našu prácu, no bez celého kolektívu detského domova by to nešlo,“ uzavrela profesionálna mama, ktorá získala ocenenie za významný prínos pri obnove rodín.
Vychovávateľka z Klobušíc
Rovnaké ocenenie v našom regióne získala aj Alena Holá, vedúca vychovávateľka v diagnostickej skupine v detskom domove v Klobušiciach. „Vždy človeka poteší, keď je nejakým spôsobom vyzdvihnutý. Sama by som však nič nezmohla, je to zásluha celého tímu. Sme zohratý tím a nadväzujeme jeden na druhého. Každému jednému z nás záleží na výsledkoch, všetci sme tu pre každé jedno dieťa,“ hovorí vychovávateľka, ktorá sa tejto práci venuje už viac ako desať rokov.
Skončila strednú zdravotnú školu a začala pracovať v zdravotníctve. „Už ako dieťa som túžila pracovať s deťmi. Práca s nimi ma vždy lákala a fascinovala,“ rozpráva. Pracovala ako sestra v zubnej ambulancii v Dubnici nad Váhom, kde chodievali deti z domova. Jej snom bolo pracovať v domove, čo sa jej aj nakoniec podarilo. Začínala ako zdravotník, od školského roku 2005/2006 pracuje ako vedúca vychovávateľka v diagnostickej skupine.
Nie je to zbytočné
Byť vychovávateľkou a pracovať s deťmi je náročné. Želaním a cieľom každého jedného pracovníka v domove je hlavne pomôcť deťom. Hovorí, že najnáročnejšie sú chvíle, keď ju deti vnímajú ako nepriateľa. „Vtedy sa všetky moje zámery a práca oddiaľujú v dôsledku neprimeraných a nepriateľských reakcií dieťaťa. Musíme počkať na obdobie, kým sa situácia nejako napraví a dieťa začne spolupracovať,“ povedala.
Radosť jej často urobí aj zanedbateľná reakcia dieťaťa, gesto či len pár slov. „Motivujúce je aj to, keď vidíte pokrok, ktorý dieťa urobilo. Ako sa správalo na začiatku, keď do domova prišlo a aké z domova odchádza. Vtedy si uvedomujem, že moja práca má zmysel,“ dodáva.
Vždy ju poteší, keď sa po rokoch s deťmi stretne len tak na ulici a vidí, že sú spokojní a vyrovnaní ľudia. „Každé jedno dieťa a kontakt s ním zanechá vo mne stopy. Sú to spomienky na celý život. Je to náročná práca, ale stojí za to. Povinnosťou dospelých je ukázať deťom správny smer a pomôcť im,“ uzavrela ocenená vychovávateľka, ktorá prispela k obnove mnohých rodín.
