POVAŽSKÁ BYSTRICA. Po prvýkrát sa spojili traja rodáci, aby v okresnom meste ukázali svoje diela. Spoločnej výstave dali symbolický názov 1+1+1. Ako ich povedal kurátor výstavy Branislav Jelenčík, tri jednotky charakterizujúce tri osobnosti z Malých Ledníc, sú aj tri slnečnice charakterizujúce slnečné hviezdy. Sú to aj spojenia obrazov, fotografií a karikatúr.
Výtvarné umenie ho oslovilo neskôr
Akademický maliar Jozef Porubčin podľa jeho slov talent zdedil po mame, ktorá bola jeho prvou učiteľkou. Prvé kontakty s výtvarným umením získal v považskobystrickej ľudovej škole umenia. Veľmi rád na tieto chvíle spomínal. „Do tejto školy som začal chodiť až ako siedmak. Dostal som však veľmi dobre základy. Potom som sa prihlásil na strednú umeleckú školu do Bratislavy. Keďže som mal veľmi dobrý základ, prijali ma na prvý raz,“ zaspomínal si na svoje začiatky. Prezradil, že na výstavu vybral asi tretinu obrazov, ktoré namaľoval ako prvák na strednej škole. Svoj talent ďalej rozvíjal na vysokej škole umeleckého zamerania. Hoci teraz žije a pôsobí v Bratislave, na svoje rodné Malé Lednice nezabúda. Na výstavu vybral najmä tie, pri ktorých sa inšpiroval krásou svojho rodiska, sú svedectvom tradícií, neopakovateľných momentov. Je tiež autorom najväčšieho obrazu Cyrila a Metoda na Slovensku.
Karikatúry i fotografie
Anton Lednický pôsobí ako docent na fakulte telesnej výchovy a športu. Veľmi blízke mu je ale aj umenie. „Do ľudovej školy umenia som tiež začal chodiť neskôr, až v ôsmej triede. Potom som chcel ísť na umeleckú priemyslovku, ale nezobrali. Stále ma však ťahala túžba ísť na umeleckú školu, tak som sa stal umeleckým kováčom. No okrem toho ma bavil aj šport. A to mi zostalo doteraz,“ povedal. Hoci šport sa stal jeho profesionálnym zamestnaním, stále sa venuje aj umeniu. „U mňa sa bijú dva protipóly, raz vyhráva jeden, raz druhý. Ale má to aj výhodu, keď robíme publikáciu, nepotrebujem nikoho, obrázky si nakreslím sám,“ usmial sa. Na výstave sa prezentuje fotografiami, ktoré čerpajú námet z jeho rodnej obce, ako aj karikatúrami, ktorých hlavným motívom je šport.
Na stráži i v boji
Pavol Vitko o sebe hovorí, že nie je fotograf, ale v prvom rade píšuci redaktor. To však neuberá na kvalite fotografií, ktorými sa snažil zachytiť život vojakov či v krajinách, ktoré ako novinár navštívil. „Je v nich kus môjho života, skoro každého z nich som poznal. Niektorí z nich už, bohužiaľ nežijú. K fotografiám sa viažu aj smutné spomienky. Napríklad k tým zo Sierra Leone, kde deti pracujú v kameňolome. Veľké kamene drvili na menšie, pracovali skoro ako otroci. Bolo mi z toho veľmi smutno,“ zaletel pohľadom k fotografiám.
Počas ciest za vojakmi v nasadení, za ktorými chodil od roku 1993, zažil aj krušné chvíle, kedy sa bál o svoj život. „Prvý raz to bolo počas letu z Ingušska. Naše lietadlo kleslo z 8-tisíc metrov snáď na osemsto. Bolo to šialené, každý sa bál. Druhý raz som to bolo v Afganistane. Práve som raňajkoval, keď ma ktosi schmatol a strčil pod stôl. Nechápal som, čo sa deje, ale vojaci už počuli zvuk raketového útoku. Keď bomby vybuchli, bolo treba utekať do krytu. Postavil som sa a zrazu som nemohol dýchať, vajce, ktoré som raňajkoval, mi uviazlo v dýchači. Našťastie, jeden vojak to zbadal a buchol ma do chrbta. Inak by som bol asi prvý človek v Afganistane, ktorý sa udusil vajcom,“ zasmial sa pri spomienke na tento zážitok. Ale vtedy mu vraj všetko nebolo, nezabudol dodať.
Rovnako rozhodujúci je aj okamih, ktorý sa snažil zachytiť na fotografiách. Zachytáva na nich život vojakov v nasadení, cítiť z atmosféru očakávania a napätia, či momenty zachytávajúce život ľudí v rôznych krajinách.
Diela všetkých troch umelcov si môžete pozrieť do 30. októbra v kine Mier.
