MLADOŇOV. Udalosti spred sedemdesiatich rokov sleduje jedna z priamych účastníčok tragédie v Mladoňove, časti Lazov pod Makytou, so zovretým srdcom. Pri spomínaní na osudné udalosti, počas akcie, ktorú zorganizovala obec Lazy pod Makytou v ostatnú októbrovú nedeľu, občas Emílii Šipulovej preskočil hlas aj po rokoch. Prišla o otca aj iných ľudí z rodiny.
Pietna spomienka bola spojená s rekonštrukciou udalostí. Predviedli ju kluby vojenskej histórie, okrem iných aj z Považskej Bystrice a Púchova. Ľudia, ktorí prišli na podujatie, skonštatovali, že pripomínať treba a ocenili aj vytvorenie náučného chodníka v Mladoňove. Približuje tragédiu viacerých rodín.
V dome zhorelo dievča
V Mladoňove bola najprv pietna spomienka pri pamätníku na križovatke. Nechýbala ani čestná vojenská stráž. Pripravené boli aj panely s históriou obce.
Potom sa konala rekonštrukcia udalostí priamo v osade Mladoňov. Viaceré chalupy v osudný októbrový deň Nemci vypálili, veľa sa nezachovalo. Na zhoreniskách postavili niektorí obyvatelia nové. „Tu v tomto dome zhorelo počas vojny dievča,“ hovorí o histórii domu pani Janošková, keď si fotografujeme chalupu, pred ktorou sa odohrala podstatná časť rekonštrukcie spred sedemdesiatich rokov. Z pôvodnej chalupy zostal po tom, čo ju Nemci vypálili, v podstate len kamenný základ. „Komora je ešte pôvodná. Pozrite, miestami je tu aj tam ešte ohorená,“ ukazuje Ondrej Janoško. Dodáva, že ďalšie dve izby musel po požiari postaviť jeho otec nanovo. „Stoja na pôvodných základoch,“ vysvetľuje. Prechádzame cez kuchyňu. „Tiež tu bol stôl, ale stál pri okne. Keď videlo dievča, že Nemci vonku zabíjajú, veľmi sa zľaklo a schovalo sa podeň. Nakoniec ju zavalil horiaci strop,“ hovorí o osude svojej tety pán Janoško. Mala vtedy dvanásť rokov. Vyjde aj pred chalupu a ukazuje nám miesto za maštaľou cez cestu, kde postrieľali Nemci chlapov a mládencov z dediny.
Zovreté srdce a autentické spomienky
Pani Šipulová sledovala rekonštrukciu so zovretým srdcom. Sama ju prežila. Ťažko jej je spomínať a zvlášť, ak vidí to, čo sa odohralo, opäť skoro naživo. „Jój, srdiečko vždy zabolí pri akejkoľvek spomienke,“ vyznala sa. Niečo podľa nej pri rekonštrukcii udalostí aj nesedelo, ale to je vraj celkom v poriadku. Dôležité je, že sa nezabúda. „ Som vďačná všetkým, ktorí sa na príprave pripomienky a jej uskutočnení podieľali,“ skonštatovala.
V čase, keď nemecké komando v osade vraždilo a vypaľovalo, mala trinásť rokov. „Chodili sme do mešťanky, ale pretože boli v našej škole ubytovaní Nemci, dali nám voľno. Nanešťastie. V sobotu večer sme si ľahli spať. Po polnoci sa mama prebrala. Ktosi búchal na okno. Aj otec sa zobudil. Vyšiel von. Boli tam ozbrojení chlapi,“ spomína si teta. Dodáva, že pušky dávali dozadu, aby sa nebáli. Boli to partizáni, ktorí hľadali miesto na odpočinok. Pomohli im. Dali im aj čerstvého chleba a nechali ich prespať. „Nespali sme dlho. Možno dve hodiny. Potom bolo počuť výstrel a mama aj počula niekoho bežať po ceste. O chvíľu už bolo počuť rozsiahlejšiu streľbu,“ spomína si pani Šipulová. Išlo o roztržku medzi partizánom na stráži a Nemcami.
Udalosti mali potom rýchly spád. Nemci začali po osade robiť represálie. „Keď som počula, že sa bude aj páliť, utekala som do kríkov hore nad domom. Bosá, len v šatočkách,“ vracia sa v spomienkach pani Šipulová. Za ňou bežala mama, ktorá sa zdržala, lebo chcela zobrať niečo teplejšie dcérke na oblečenie. Stihla však, i keď za svišťania guliek, pribehnúť do úkrytu za dcérou aj ona. Otec rodiny už nie. Padol rovno do rúk Nemcom. Zastrelili ho s ostatnými chlapmi.
Uhorené zvieratá, smrť dedka a strach v úkryte
Zahynul aj dedo pani Emílie z otcovej strany. „Babka aj dedo boli v tú noc v maštali. Svietilo sa tam, lebo museli pomáhať teľaťu na svet. Nemci si mysleli, že sú tam partizáni, tak tam hodili niečo, čo vyzeralo ako sodovková fľaša. Ale horela a rozprskovala sa a každá prsklina zažala oheň,“ spomína pani Šipulová, čo sa neskôr dozvedela od babky. Zvieratá za živa uhoreli. Babku aj dedka vyhnali Nemci von a hnali ich na lúku. „Dedko však bol zurvalec a chlapina, postavil sa Nemcom na odpor. Zastrelili ho hneď pri bránke,“ preskakuje tete hlas pri spomínaní.
Keď porobili Nemci poriadky v hornej časti dediny, presunuli sa dolu. Pani Šipolová aj s mamou prežila. Učupené v dubovom kríčí, v lese. Tam sa presunuli z pôvodného úkrytu, aby ich Nemci nezbadali. A veru mali na mále viackrát. Prežili, ale nemali sa kam vrátiť. Zostali celkom bez prostriedkov, chlapa v rodine a nebolo im ľahko. To je však už iný príbeh. Príbeh vojnovej siroty a vdovy, ktorým nebolo veru ľahko žiť.
Guľky hnusne kvíkali a kniha
„Keď Nemci odišli, bol som tu aj s kamarátom prvý v Mladoňove. Dobehli sme tam dolu, chalupy hore už všetky horeli alebo dymili,“ hovorí Pavol Malovec z Lazov pod Makytou, ktorý mal v čase tragédie trinásť rokov. Pásli vtedy na vrchu rovno oproti dolinke, kde leží Mladoňov, ovce. Tvrdí, že počuli s kamarátom aj streľbu. „Veru, tak nepríjemne, hnusne kvíkali guľky. Zahnali sme teda radšej domov,“ spomína si pán Pavol. Neskôr videli ísť Nemcov z osady. „Už bolo po všetkom, mali vybavené,“ vracia sa do minulosti starý pán. Pamätá si ešte, že Nemci išli na niekoľkých autách, bál sa hlavne trčiacich samopalov. „Viedli aj koňa, ktorého zobrali partizánom," dodáva.
Jeho spomienky sú útržkovité, akiste veľa z mysle už aj vyprchalo. Na tragédiu sa však nezabudlo. A to hlavne vďaka tomu, že pani Šipulová spísala spomienky do knižky Dedinôčka moja rodná. Mohla tak urobiť nielen vďaka vlastným spomienkam, ale aj vďaka tomu, že jej mama dala na radu brata, a kým mala veci v živej pamäti, všetko dopodrobna spísala. Pridala k tomu aj spomienky ostatných a svoje vlastné.
Reakcie ľudí
Na rekonštrukciu udalostí aj pietnu spomienku prišlo do Mladoňova veľa ľudí. Pani Šipulová hodnotí, že takú účasť si veru nepamätá. Školák Erik Luliak hovorí, že to bolo hrozné, čo sa v osade stalo a ľudia sa museli poriadne báť. „Vojna je zlá,“ skonštatoval rozhodne.
„Bolo to celkom iné, vidieť udalosti na vlastné oči, ako o nich čítať. Dobre to predviedli,“ skonštatovala Oľga Kuchtová zo Záriečia. Keď sme sa pýtali, či by si vedeli predstaviť, že by oni sami mali takúto životnú skúsenosť, dostali sme pohotovú odpoveď jej sprievodcu Daniela Krištofa. „Tak to nie, nestrašte. To si radšej ani netreba predstavovať.“
Valéria Lašáková si myslí, že mladšie deti sa o tom, aké priniesla vojna ľuďom utrpenie, učia akosi pomenej. „Je preto dobré, ak sa im pripomína aj takýmto spôsobom." Má to podľa nej aj výchovný efekt. „Syn má rád bojové filmy, aj sa tak rád hrá. A keď prvýkrát vystrelili, bolo mu veru všelijako, len nie príjemne,“ skonštatovala.
Anton Bolebruch je presvedčený, že si treba pripomínať históriu. Ocenil aj vytvorenie náučného chodníka s tabuľami. „Aj naše deti nech vedia, čo sa udialo. Treba to. Aj o informačné tabule je veľký záujem. Hlavne v lete sem chodí veľa cyklistov, zastavujú sa a čítajú,“ hovorí pán Anton. Na chalupu v Mladoňove, ktorú tu kúpil, chodieva už osem rokov a históriu osady ani on veru dlho nepoznal.
Udalosti si treba pripomínať
Starosta obce Lazy pod Makytou Ján Mičic hovorí, že na 70. výročie SNP v auguste boli veľké centrálne oslavy v Banskej Bystrici, tam sa sústredila pozornosť, a tak sa rozhodli akciu v Mladoňove zorganizovať v októbri. „Posunuli sme ich a zorganizovali ich v termíne, kedy bola vypálená osada. Je to okrúhle výročie, chceli sme si ich pripomenúť intenzívnejšie a ľuďom aj viac priblížiť udalosti,“ zdôvodňuje Mičic. Urobili ich spolu s rekonštrukciou v spolupráci s klubmi vojenskej histórie aj púchovskými divadelníkmi. „Rozprávanie je síce určite pútavé, ale vidieť a cítiť to bližšie, aj počuť záchvevy vzduchu pri streľbe, je to predsa len trochu iné. Myslím si, že povedomie ľudí treba stále cibriť. Dúfam, že aj toto prispelo k tomu, že ľudia budú vedieť o svojej histórii viac.“ Rovnakú úlohu plní podľa neho aj náučný chodník, ktorý je aj dobrým námetom pre výlety hostí turistickej oblasti.
Fakty o Mladoňove
V nedeľu ráno dňa 29. októbra 1944 prepadli nemecké oddiely osadu Mladoňov, kde boli prechodne ubytovaní partizáni. Tí prišli do osady nadránom, okolo 2. hodiny nadránom. Požiadali občanov o ubytovanie a jedlo a oni im vyhoveli. Predpokladá sa, že mladoňovský prípad sa stal na základe zrady a zradca musel Nemcov doviesť až do samej osady. Kto bol zradcom sa nevie. Keď boli partizáni prinútení ustúpiť do hôr, vnikli Nemci do osady, povyháňali ľudí z domov, domy podpálili a mužov postrieľali. Pozostalé ženy a deti sa na hrôzu museli dívať. Vypálených bolo 13 chalúp aj s hospodárskymi staviskami. Keď sa v nedeľu predpoludním, po odchode Nemcov, odvážili občania ísť do Mladoňova, naskytol sa im príšerný obraz. V Mladoňove zahynulo 16 nevinných obyvateľov a 4 partizáni.
Autor: D. Pitoňáková
