Všetky vaše romány zobrazujú rôzne spoločenské obdobia. Hačava „začiatok konca“ totalitných režimov vo východnej Európe, Bohémska kolonáda revolučné roky 1989-90 a najnovší Koniec kankánu obdobie mečiarizmu na Slovensku. Prečo sa venujete práve týmto témam?
- Sú to zlomové body nielen môjho života, ale dovolím si povedať, že života celej spoločnosti, ktoré natrvalo ovplyvnili našu existenciu. Zaujíma ma spomínať na to, s akými očakávaniami sme prijímali historické zmeny, a ako ich vidíme dnes.
A prečo názov najnovšieho románu Koniec kankánu?
- Kankán je tanec, ktorým sa kedysi v Paríži končil každý poriadny kabaret. Znamená to, že aj v mojom románe sa čosi končí a nastáva trpká realita. My, Slováci, sme sa stále na kohosi vyhovárali – raz to boli komunisti, potom Česi, naposledy mečiarovci. Po voľbách 1998 zvíťazila široká koalícia demokratických strán. Väčšina občanov mala pocit, že práve toto je obdobie, kedy sa už niet na koho a na čo vyhovárať. Po mnohých rokoch sme začali konečne budovať slobodné a spravodlivé Slovensko.
Koniec kankánu je taký smutno-smiešny román. Napriek tomu, že ide o fiktívny príbeh, bystrý čitateľ v ňom rozpozná pestré panoptikum postáv spoločenského a politického života z obdobia mečiarizmu...
- Reálni politici vystupujú len v pozadí. V popredí sú typy charakteristické pre toto obdobie: reklamní mágovia, právnici, pohybujúci sa na hrane zákona, pofidérni privatizéri, polomafiáni, investigatívni žurnalisti, majitelia nebankových subjektov, eštebáci, herci a satirici, ale aj obyčajní ľudia, ktorí o celej hre nič netušia. V románe opisujem obdobie pred a po voľbách 1998, teda čosi, čoho som bol aktívnym účastníkom.
Vy ste v uvedenom období aktívne participovali na viacerých veľmi obľúbených humoristicko-satirických reláciách, v ktorých - ako sa zvykne hovoriť - ste nastavovali zrkadlo - vtedajším politikom a ich činom. V súčasnosti takáto relácia chýba. Prečo je to tak podľa vás?
- Odpoveď tkvie v ďalšej otázke: „Komu v súčasnosti patria slovenské médiá?“ Ak si na ňu dokážeme odpovedať, pochopíme, prečo politická satira na Slovensku neexistuje. Majitelia médií sú s politickou mocou zviazaní oveľa viac ako kedykoľvek predtým. Dnes už nikomu nejde o právo, spravodlivosť a demokraciu, ale len o ekonomický profit. Oligarchovia a politici, vlastniaci médiá, kritiku nepotrebujú, lebo by poukazovala na ich prechmaty.
Ak by ste dostali ponuku z niektorej televízie na podobný program v blízkej budúcnosti, prijali by ste ju?
- Určite by som čosi vymyslel. Viem si veľmi živo predstaviť takú reláciu, akou boli kedysi napr. HALUŠKY, kde sme pracovali s bábkovými dvojníkmi politikov. Obávam sa však, že ponuka nepríde. Neprišla už desať rokov, prečo by mala práve teraz?
Hrdinov románu vystavujete absurdným, groteskným, často krutým skúškam, a pritom ako autor zdôrazňujete všeobecne platnú životnú skúsenosť: Doba sa mení, človek zostáva nemenný. Naozaj zostaneme navždy nepoučiteľní?
- Obávam sa, že je to tak. Nepoučili sa ľudia pred nami, ktorí zažili vojnové konflikty a ja nemám pocit, že sme odvtedy zmúdreli. Ľudstvo robí stále tie isté chyby, pričom očakáva, že ich výsledok bude iný. Nebude. Zlodej zostane zlodejom aj vtedy, keď kradne v „bielom golieri“. Stále platí, ako po stáročia, že chudoba cti netratí, ale stráca ľudskú dôstojnosť. A rovnako, našťastie, platí aj to, že jediné, čo si nemôže človek zaplatiť, je jeho minulosť.
Rastislav Piško (1962)
Do roku 1990 pôsobil v rôznych robotníckych povolaniach, zároveň sa ako herec a autor venoval amatérskej divadelnej činnosti. Po zmene politických pomerov začal spolupracovať so Slovenským rozhlasom, STV a neskôr so súkromnými médiami ako autor humoristicko-satirických relácií a kabaretov. Písal fejtóny a postrehy pre Mosty, Domino, Moment a Pravdu. Za predaj MG a CD nosičov s autorským hovoreným slovom získal šesť Zlatých a sedem Platinových platní. V roku 1998 vydal knihu humoresiek „... z druhej ruky“. V roku 2004 divadlo Nová scéna uviedlo jeho komédiu Hände hoch! alebo Bude ako nebolo. Publikuje aj na webe.
