Na celoštátnej súťažnej prehliadke choreografií folklórnych kolektívov Tancuj, tancuj 2014, ktorá bola posledný októbrový víkend v Liptovskom Mikuláši, získali ocenenie aj súbory z Považia. V kategórii komorných choreografií získal považskobystrický Považan zlaté pásmo a tiež titul laureáta súťaže. Len krôčik bol aj od zisku ceny diváka.
Tiež púchovský Váh získal v kategórii veľkých choreografií bronzové pásmo.
Nielen nožičky, ale celé telo
Už na krajskom kole súťaže sa stal Považan s dvoma choreografiami laureátom. Víťaznú choreografiu z celoslovenskej súťaže v rámci choreografií do troch párov vytvoril Milan Jankoviech na motívy kostoleckých čardášov a piesní. „Už to, že sme sa dostali na celoštátnu súťaž, bolo pre nás veľkým úspechom. Povzbudivý potlesk hľadiska po našom vystúpení, aj ohlasy počas neho, boli ďalším príjemným prekvapením,“ hovorí o pocitoch zo súťaže Milan.
Potom prišiel odborný seminár a kritika porotcov, ktorú očakával umelecký vedúci a choreograf v jednej osobe, aj členovia súboru, s veľkým napätím. „Po nej som si povedal, že nech skončíme akokoľvek, toto je pre náš súbor, aj pre mňa ako choreografa, osobne veľké víťazstvo,“ hovorí Milan.
Dodáva, že nič závažnejšie im nevytkli. Práve naopak. „Pochválili našu interpretáciu tanca, tiež našich muzikantov. Jedna z porotkýň, ktorá bola zameraná na interpretáciu tanca, nás dala dokonca za vzor ostatným súborom. Najviac vyzdvihla tanečný prejav s tým, že súbory a tanečníci sa sústredia hlavne na nožičky. Ale tanec nie je len o nožičkách. Pridať treba celé telo, a to ocenila práve u nás,“ konkretizuje Milan.
Páčila sa aj spolupráca s muzikou. „Bola pevnou súčasťou našej choreografie, fungovala medzi nami komunikácia,“ vysvetľuje Milan.
Šok, radosť, popud do budúcnosti a diváci
Považanci sa nakoniec dostali do zlatého pásma a stali sa aj celkovými víťazmi súťaže v kategórii komorných choreografií. „Aké to bolo? V prvom rade prišiel šok, a potom veľká radosť. Ešte stále to rozdýchavame,“ usmieva sa Milan a dodáva, že v 90. rokoch bol súbor laureátom Stredoslovenského kraja, takže tento úspech teraz zopakovali a ďalší pridali. „Je to veľký úspech za 60 rokov pôsobenia súboru a pozitívny popud do ďalšej práce.“
Na súťaži hlasovali aj diváci. Aj tu Považanci bodovali. Spolu s popradským Vagonárom mali najviac hlasov, cenu diváka však nakoniec získali predsa len Popradčania.
Keď príde na muziku Amerikán
Choreografia, ktorou sa súbor Považan predstavil na súťaži, vznikla asi v priebehu dvoch dní. Siaha do obdobia, keď sa muži vracali z robôt, z Ameriky.
„Muž sa vracia domov a zavíta na muziku. Tam stretne ženu aj svojich kamarátov a môže si po dlhej dobe zaspievať, zatancovať. V choreografii je aj trošku napätia, lebo príde akurát v okamihu, keď mu vytancovávajú jeho ženu. Je však pán, Amerikán. Dovolí si aj to, čo si nedovolia tamojší ľudia. Príde a muzikantom zaplatí, aby mu zahrali, čo chce. On je dominantný, je pánom situácie,“ hovorí Milan Jankoviech niečo bližšie o choreografii.
Ako vznikajú
Pri výbere a tvorbe choreografií sa odzrkadľujú Milanove sympatie k niektorým regiónom a dedinám. Má rád predovšetkým Považie, miesta, kde žije a pohybuje sa najčastejšie. „Som zameraný hlavne na tento región, snažím sa vybrať to najzaujímavejšie, najlepšie,“ hovorí Milan. Sleduje záznamy, komunikuje s vedúcimi folklórnych skupín, ktorí mu pomáhajú pri poskytovaní rôznych materiálov, piesňových, pohybových, tanečných alebo hudobných.
„Potom si to dám do klbka a postupne si to v hlave rozpracovávam, ako by malo všetko vyzerať rozmenené na jednotlivé choreografie. Púšťam sa do prepracovávania.“ Pri práci potrebuje pokoj, najlepšie sa mu robí večer. Čo mu napadne, hneď aj skúša zatancovať a veľakrát potom ešte upravuje, opravuje. Málokedy je prvotná myšlienka tá naj.
Súbor Považan však vždy načrie aj do iných regiónov, prevažne na strednom Slovensku, ale to si už Milan prizýva na pomoc kamarátov, folkloristov. „Naposledy pri galapragrame k výročiu Lindu Ľuptákovú, ktorá so mnou tancovala v Lúčnici. Pomáhajú mi s mimoregionálnymi vecami, aby bolo všetko originálne, nebolo príliš uletené, mimo toho, čo sa naozaj tancovalo. Taktiež sa snažíme hľadať kompromis medzi autentickým a štylizovaným prejavom,“ vysvetľuje Milan.
Pri tvorbe choreografií z regiónu mu veľmi pomáha určite aj to, že je chalanom z dediny. „Niekde v podvedomí je uložené veľa z toho, čo som videl, zažil, keď som vyrastal, a potom to v pravej chvíli vypláva na povrch. Súčasťou mnohých udalostí, ktoré som zafixoval z detstva aj neskôr, je harmonika, pieseň aj tanec. Chodili sme napríklad v Jasenici ako babikari na Silvestra. Folklór bol a je súčasťou aj môjho bežného života, nielen v súbore. Odtiaľto teda tiež určite ide inšpirácia,“ hovorí Milan.
Ťažko udržané slzy
Choreografia, ktorou sa predviedli Považanci na súťaži, vychádza z kostoleckých čardášov a piesní. „My sme sledovali tanečníkov pozorne, oni zase tancovali smerom na nás. Bola medzi nami interakcia, tak ako to bývalo pri takýchto tancovačkách. Nebol to teda vyslovene len tanec pre diváka,“ hovorí Dobroslav Kortman, jeden z muzikantov. Všetko pôsobilo veľmi nenútene a prirodzene.
Martin Husárik tancuje v Považane už desať rokov. V choreografii sa predstavil ako jeden z kamarátov chlapa, ktorý sa vrátil z Ameriky. „Tento tanec mi sadol. Keď nastupujem na javisko, musí prebehnúť iskra medzi tanečníkom, muzikantmi, a tak celkovo. Vtedy prestane javisko aj čas existovať," usmieva sa Martin. Ocitá sa akoby niekde inde, v prípade kostoleckého čardáša v krčme, na zábave. Jeho tanečný prejav pôsobí naozaj veľmi prirodzene.
Veľmi fajn sa tancovalo aj Lucii Zigovej. „Veľmi ma potešili reakcie divákov, ktorí tlieskali nielen po vystúpení, ale aj počas neho. Cítili sme, že ľudí to chytilo a bavilo, tak sa tancovalo inak,“ hovorí Lucia.
Dodáva, že keď sa dozvedela o tom, aké ocenenia získali, mala slzičky na krajíčku a len s námahou ovládala, aby jej nevyhŕkli. „Doslova som ich musela zatláčať, lebo som bola namaľovaná na vystúpenie.“
Tanec pred gazdom
Úspech mal na súťaži aj folklórny súbor Váh. Choreografia Ženci a žnice vychádza z tradičných tancov z Púchovskej doliny, konkrétne zo Záriečia.
„Inšpirovali sme sa tancami Provieslový, Križiak, Cepový, Zeman, či Jačmienek. V tradičnom prostredí sa tancovali hlavne pri ukončení žatvy, počas dožiniek a predstavovali prezentáciu šikovnosti žencov a žníc pred gazdom,“ hovorí Richard Benech, umelecký vedúci Váhu a choreograf.
Pôvodnú choreografiu tancuje 6 párov. Tesne pred súťažou však prišla smola. „Jedna z tanečníčok niekoľko hodín pred súťažou utrpela úraz, súťaže sa zúčastnilo len 5 párov. Na poslednú chvíľu sme museli robiť priestorové zmeny, čo malo vplyv aj na pôvodný zámer a charakter niektorých tancov,“ vysvetľuje Benech.
Dôležitý je vlastný štýl súboru
Choreografia sa pripravovala asi jeden rok. Porota ocenila hlavne myšlienku návratu ku vlastnému regiónu a kroje.
„V spracovaní materiálu sme sa s porotou v názoroch dosť rozchádzali. Súčasný prístup choreografov hry na „autentiku“, čo je tiež diskutabilné, čo je autentické a čo nie, nechceme nasledovať. My tvoríme hlavne pre diváka a naším cieľom nie je kopírovať folklórne skupiny, ani zaberať ich miesto. Vlastný prístup choreografa je pre nás dôležitejší, čím sa vytvára vlastný štýl súboru,“ hovorí Benech. Dodáva, že súčasné tendencie „autentizácie“ pôsobia dosť uniformne a strácajú sa rozdiely v choreografickej činnosti súborov.
Práca s cepom
Jednotlivé prvky v choreografii sú dané už záznamom tanca v regióne, čo môže byť písomný, audiovizuálny materiál, či folklórna skupina, pamätníci. Ostatné je vecou interpretácie a štylizácie. „Nesnažíme sa vytvárať nové prvky, skôr pracovať s tvarmi a rozpracovávať jednotlivé tanečné motívy. V choreografii Ženci a žnice sme sa zamerali hlavne na prácu s cepom ako tanečnou rekvizitou.“
