POVAŽSKÁ BYSTRICA. Lenka Beranová žije v USA vyše dvadsaťpäťrokov. Turistike sa venuje odmalička. Prebrázdila ako dieťa aj hory na Slovensku a veľa mala nachodené spolu s mamou tiež v okolí Považskej Bystrice. V zime trávili aj s bratom veľa času na lyžiach. Láska k športu jej zostala. Hoci vyštudovala ekonomiku, nakoniec zmenila prácu a dorobila si aj inú školu. V USA robí terapeuta ľudom po úrazoch, a tiež ak prekonali nejaké operácie, aby nadobudli opäť fyzickú aj psychickú kondíciu.
Nepál bol jej snom. Poctivo sa naň pripravovala. Horské výstupy v USA absolvovala vždy behom hore aj dolu. Nechýbal jej ani poriadny výstroj, dôležitá časť práve zo Slovenska. Ale tak, ako sú hory krásne, čisté a honosné, vedia byť aj nevyspytateľné a kruté. Aj ona ich zažila v tom horšom svetle, keď úradoval v severnom Nepále cyklón. Ešte horšie je, ak narazíte na sprievodcu, ktorý nie je profík a nepripravených ľudí v skupine.
Cesta kamarátov, lavíny a modlitby o život
Mladá žena nebola síce v oblasti Annapurny, kde bolo najviac obetí, užila si však svoje. „My sme robili Manaslu Trek, a tiež sme išli najprv do Tsum Valley, čo je napravo od Annapurny. Ide o trasy, ktoré nie sú zabezpečené na rovnakej úrovni ako Annapurna, musíte mať sprievodcu,“ hovorí Lenka o tom, kde boli.
Dodáva, že ich skupina mala hneď na začiatku veľké šťastie, paradoxne preto, že v nej dve turistky ochoreli. Nemali dosť rezervy v plánoch, a tak sa nevybrali na cestu do Dharmasala. „Prečkali sme najhoršiu víchricu v Samagoon, v malej dedinke pri Manaslu. Z dedinky sa ide do Manaslu Base Camp, ďalej na Larkya La PASS a potom do Sambdonu a Dharmasala. Dharmasala bola úplne zasnežená a kamaráti, čo sa odtiaľ vracali, mali hrozné návaly snehu. Museli sa so sprievodcami a šerpami prekopávať. Z dvojhodinovej cesty tak bola odrazu deväťhodinová,“ hovorí Lenka.
Jej kamaráti tiež zažili noc plnú strachu, lebo padlo 11 lavín. „Boli len v stanoch a modlili sa, aby na nich nejaká nespadla. Prežili možno len vďaka tomu, že ich sprievodca volil návrat naspäť do Passu, ešte keď snežilo,“ hovorí o začiatku ich cesty Lenka.
Nebezpečná cesta
Lenka a jej skupina vedeli, čo sa deje v Annapurne a že cyklón zasiahol celú severnú časť Nepálu. Vedeli aj o lavínach, ktoré vliekli so sebou veľa sutiny a hliny, a preto boli veľmi nebezpečné. Aj Lenka mala obavy, či nebudú lavíny padať aj v oblasti, kde sa vybrala ich skupina.
„Bála som sa tiež, či stihneme lietadlo späť. Pre cyklón boli aj v našej oblasti zlé podmienky. Priniesol dotieravé dažde, ktoré sa menili na sneh. Pravidelne sme mali metelicu takú, že nebolo vidieť na dva metre pred seba. Išli sme často už vysilení po úzkom chodníku, kde stačilo malé zaváhanie a mohli ste ľahko skončiť mimo chodníka a zastaviť sa až pod strmým svahom, nevedno kde v doline,“ opisuje situáciu Lenka s tým, že pri takýchto pádoch ide o život.
Denne museli, samozrejme, šliapať desiatky kilometrov, a prekonávať prevýšenie 400 až 600 metrov. Veľkú záťaž niektorí ľudia nezvládali psychicky, došlo k hádkam a skupina sa rozdelila. Cestu nakoniec nedokončili. „Vláda Nepálu zatvorila Pass, lebo boli nešťastia aj na Manaslu, tak sme sa museli vrátiť,“ hovorí Lenka.
Lenkina cesta v Nepále sa nakoniec skomplikovala. Lenka celkom vľavo. (ARCHÍV LB)
Tá správa bola čudná
Lenkina mama nevedela niekoľko dní, čo je s dcérou. V médiách pritom bežali zlé správy o situácii v Nepále. „Bola som nervózna. Chcela som stres a strach o dcéru zahnať prácou, ale nedalo sa to. Na nič som sa nedokázala sústrediť. Nemala som o nej správy niekoľko dní. A vedela som, že je isto tam,“ hovorí Katka Beranová.
Nakoniec dostala správu z cudzieho mobilu, že ju má rada, čo sa opakovalo viackrát, a že je v dobrých rukách. „To bolo také čudné. Hlavne to, koľkokrát opakovala – ľúbim ťa, mami. Cítila som, že niečo nie je v poriadku,“ hovorí Katarína. Ďalšie správy, ktoré prišli neskôr, ju už upokojili viac. Jednu noc však prežívala ešte vo veľkom strachu.
Nevedela žiadne podrobnosti o tom, ako musela aj jej dcéra bojovať v horách s ťažkými podmienkami, že ochorela a rovnako boli chorí všetci členovia ich skupiny. Už pri zostupe sa stav nakoniec vyhrotil natoľko, že si zavolali súkromnú helikoptéru.
Omrzliny nakoniec neskrývala
Keď sa nakoniec, už po prílete do USA, skontaktovala Lenka s mamou cez internet, Katarína chcela vidieť nielen jej tvár, ktorá zostala poznačená útrpnou cestou v horách. „Bola strhaná, vychudnutá, mala omrznuté pery, ale oči je svietili. Chcela som však vidieť aj ruky a nohy. Správy boli veľmi dramatické, ľudia mali omrzliny. Preto ma zaujímalo, či nemá rovnaký problém aj ona a netají to predo mnou,“ hovorí Katarína. Našťastie, všetko bolo v poriadku.
Podcenili výstroj
Aj napriek tomu, čo Lenka prežila, hovorí, že išlo o dobrú skúsenosť. Hlavne miestni obyvatelia boli podľa mladej ženy fantastickí. „Sú strašne milí. Ochotní pomôcť a veľmi húževnatí,“ hovorí mladá žena s tým, že by sa možno do hôr Nepálu vrátila. Znovu opakuje, že nielen pre krásne hory, ale hlavne fantastických ľudí. Pre deti zo školy pre nevidiacich v Káthmandú urobila ešte pred odchodom do Nepálu zbierku, ktorú im odovzdala.
Do najvyšších hôr sveta by sa však vybrala už za celkom iných podmienok. „Len s dobrou skupinou a stopercentnými profesionálnymi horskými vodcami, ktorí sú zariadení na hory aj v krízových situáciách a myslia na zdravie ľudí. Nesmú sa báť povedať im, aby šli domov, keď nie sú dobre pripravení,“ vysvetľuje Lenka.
Hovorí, že niektorí ľudia sa vybrali do najvyšších hôr Nepálu len v teniskách, bez teplej bundy a rukavíc. „Keby sme boli v Dharmasala, tak by určite neprežili,“ tvrdí Lenka. Nedokáže pochopiť, ako sa môže niekto vybrať do najväčších hôr sveta tak slabo pripravený. „Ale je aj obrovskou vinou sprievodcov a ženy, ktorá plánovala výlet, že netrvali na poriadnom výstroji. Dostali sme listinu so zoznamom vecí, ktoré máme mať a videla som, že niektorí si to nebrali. A sprievodcovia to neskontrolovali,“ hovorí Lenka s dodatkom, že sprostí ľudia v horách, bez skúseností, potom len ohrozujú životy ostatných. „Aj keď by mohli byť dobrou slaninou pre medveďov, predsa len sa to v horách skôr nevypláca, ha,“ dodáva už žartom a krásnou lámanou slovenčinou Lenka.
Topánky z obchodu v Orlovom
Mladá slovenská a tiež vlastne aj americká turistka hory nepodcenila. Mala výborný výstroj, aj keď sa stretla s tým, že ľudia sa hrnú do hôr vybavení len malými batôžkami. Pochvaľovala si aj topánky z poľovníckeho obchodu v Orlovom, ktoré ju nesklamali a boli fantastickou ochranou pred zimou. Držala sa aj pravidiel, ktoré pochytala pri pobytoch v horách od mamy. Lenka sa nakoniec po rozdelení pripojila k austrálskej skupine, aby išli dolu šikovnejším tempom. Aj druhá skupina, od ktorej sa oddelili, sa predsa len celá zachránila.
