ILAVA. Kamenná socha je na zozname národných kultúrnych pamiatok. Obnoviť a vrátiť ju na pôvodné miesto chcelo mesto už dávno. Peniaze na jej reštaurovanie však nedostali, opravili ju z vlastného.
Prednedávnom ju zrekonštruovanú osadili do kruhu pred kostolom. Obyvatelia návrat sochy uvítali. Niekoľko zaujímavostí prezradil aj reštaurátor.
Vzácnosť mesta
Klasicistická socha svätého Jána Nepomuckého držiaca v ruke ukrižovaného Krista vznikla ešte pred rokom 1852. Predstavuje najstaršiu a zároveň najhodnotnejšiu sochu v meste. „Objekt sochy a podstavca sa nachádzal v havarijnom technickom stave. V depozite bol uložený od roku 2002 do 2014,“ povedal Stanislav Janušek, vedúci oddelenia výstavby a životného prostredia.
Financovanie
Mesto pred štrnástimi rokmi prvýkrát vypracovalo zámer na reštaurovanie sochy. Potom ešte niekoľkokrát bezúspešne žiadalo príslušné orgány o dotáciu.
Minulý rok v novembri schválili ilavskí poslanci zapojenie mesta do projektu Ministerstva kultúry SR na zreštaurovanie sochy so spoluúčasťou vo výške päť percent. Projekt však schvaľovaním neprešiel a nezískali ani potrebné peniaze na jej rekonštrukciu. Ani viaceré neúspechy ich neodradili od toho, aby sochu vrátili na pôvodné miesto. Jej zreštaurovanie zaplatilo mesto z vlastných prostriedkov. „Cena reštaurovania predstavuje 12-tisíc eur, betónový základ 425 eur, spolu zaplatilo mesto 12 425 eur z vlastných prostriedkov,“ spresnil Janušek.
Je naspäť
Sochu reštaurovali zhruba päť mesiacov. V pôvodnej podobe ju slávnostne odhalili prvý novembrový deň pred ilavským kostolom. „Osadením sochy bola zavŕšená rekonštrukcia parku Štefana Rausa,“ dodal Janušek.
Vandalizmu a zničenia vynovenej sochy sa neobávajú. „Pevne verím, že keď vydržala dve svetové vojny, tak vydrží aj naďalej bez ujmy. Nachádza sa pri vstupnej bráne väznice, kde je stála služba a na sochu vidia aj počas noci. Je osvetlená a dobre viditeľná,“ uzavrel Janušek.
Obyvateľom sa páči
Mnohí Ilavčania sochu poznajú a sú spokojní, že ju znova vidieť v centre mesta. „Nevedela som, že tu niekedy bola táto socha a nevedela som ani to, že sa sem mala vrátiť. Viac situáciu sledovali asi tí, ktorí pravidelne chodievajú do kostola,“ povedala Ilavčanka Jana, ktorá v meste žije už tridsať rokov.
O akú sochu ide, naopak presne vedela Olga Jesenská, ktorá v Ilave žije od narodenia. „Je to národná pamiatka, preto je dobre, že sa dala zrekonštruovať a vrátila sa späť. Je na peknom mieste a nikomu by nemala prekážať,“ vyjadrila sa.
S návratu sochy mala radosť aj Emília Šebíková. V Ilave žije už viac ako štyridsať rokov, mesto i sochu tak dobre pozná. „Je správne, že sa vrátila naspäť. Niekto bude mať možno iný názor, ja si ale myslím, že je to časť histórie a s mestom je úzko spojená. Najviac ma ale prekvapuje, aké dlhé roky sa uchovala. Vôbec som nevedela, kde bola odložená,“ povedala.
Vyjadrenie reštaurátora
Reštaurovania sa zhostili akademickí sochári Ondrej Csütörtöki a Arpád Mézes. Práve Arpáda Mézesa sme oslovili, aby prezradil niečo viac.
Baroková socha z roku 1754 spolu s podstavcom bola rozobratá a uskladnená v priestoroch mestskej kotolne približne desať rokov. Na zadnej strane podstavca sa zachovali dátumy doterajších renovácií. Od roku 1852 do roku 1957 bol objekt päťkrát neodborne renovovaný. Počas týchto opráv socha postupne strácala zo svojej hmoty a cementovými tmelmi sa laicky dotvárala jeho modelácia, čím sa povrchová modelácia úplne zmenila.Reštaurátorským výskumom sa odhalil havarijný stav sochy, ktorá je sekaná z jedného kusa pieskovca. Podstavec sa skladá z viacerých častí, tiež z pieskovca. Kamenná hmota bola nesúdržná, na povrchu zvetraná do rôznych hĺbok. Sekundárne tmely boli cementové. Vplyvom poveternostných podmienok kamenná hmota pod cementovou škrupinou sa drobila. Problematickým bolo aj odparovanie vody z hmoty kameňa.
Mézes dodal, že počas reštaurovania najproblematickejším zásahom bola tvarová rekonštrukcia povrchu samotnej sochy pre veľký úbytok pôvodnej modelovacej hmoty. Modelácia sochy je cca na šesťdesiat percent rekonštrukciou a farebná úprava je úplnou rekonštrukciou.
SG