vo voľnom čase. Veď len porovnajte lokomotívu a krehké čipkované vajíčko alebo šúpolienku.
POVAŽSKÁ BYSTRICA. Pred vianočnými sviatkami rozvoniavala v jeden deň považskobystrická stanica škoricou, vanilkou a medom. Príjemné arómy sa šírili z malej miestnosti vedľa hlavného vestibulu. Práve tu bola totiž pripravená vianočná výstava. Jej miesto nebolo samoúčelné. Veď všetky výrobky na nej vystavovali a ich výrobu aj predvádzali zamestnanci železníc.
Ani úraz ju neodradil
Verona Štaffenová vystavovala ozdoby zo šúpolia a vianočné medovníčky. Na výstavu pripravila svoje práce aj napriek tomu, že mala nedávno úraz a občas sa jej zranenie pri ich príprave nepríjemne pripomenulo. „Zlomená ruka ma ešte bolí, ale nedalo mi, aby som pred Vianocami neurobila medovníčky. Koniec koncov, je to taký príjemnejší spôsob rehabilitácie, nie?“ zažartovala pani Štaffenová. „Medovníčky som sa naučila robiť sama. Nie je to vianočná tradícia. Som však rada, že mám pokračovateľov. Robí ich dcérka, ktorá sa zdobením aj živí. Je na invalidnom dôchodku. Ale robia aj vnučky,“ prezradila.
Kukuričné listy sú akési nanič
Na výstavke mala aj pekné betlehemy zo šúpolia. Chuť robiť je, pani však hovorí, že má v posledných rokoch problémy s materiálom. „Chodila som na listy z kukurice na Dolniaky. Zahumienky však miznú. Nemá kto robiť, mladí nemajú na to kedy a starí nevládzu. Takže len to, čo sa nám podarí získať na trhu. Buď kúpime kukuricu, ktorú si uvaríme a listy použijeme alebo poprosíme trhovníkov, ak majú nejaké listové zvyšky, či sa môžeme v koši pohrabať,“ hovorí Dodáva, že remeselníkom nehrá do kariet ani počasie. „Kukuričným šupám, ktoré potrebujem ako materiál, nepraje ani počasie. Je príliš veľa zrážok. Šúpolie potom zvlhne a zostane škaredé, začerneté. Nedá sa ani vysíriť ani vyprať. Je to nepoužiteľný odpad,“ posťažovala sa Verona Štaffenová.
Prečo môžu byť trubičky sladšie?
Na stanici sa šírila aj krásna vôňa oblátok. Pripravovala ich Iveta Šibíková. „Robím ich už desať rokov. Nejde o rodinnú tradíciu. Jednoducho som si zaumienila, že si ich budeme doma piecť sami. Šíria sa krásne vône škorice, vanilky, medu z pečúceho sa cesta, ktoré znásobia peknú atmosféru prichádzajúcich sviatkov,“ prezradila pani Iveta. Pri pečení oblátok jej vždy pomáhali aj deti. Vyskúšala najprv viacero druhov cesta, ale po rokoch už našla ten správny recept, s ktorým sa jej pracuje najlepšie. Okrem sladkých oblátok pečie aj slané – napríklad kmínové alebo bryndzové. V ponuke mala aj výborné trubičky.
Vraj jednoduché, ale ...
Vianočné gule, svietniky a adventné vence mala pripravené Jozefína Tarabová. Krásne vyzerali vianočné gule opletané farebnými stužkami. Zdalo sa, že výroba musí byť dosť zložitá. „Nie, nie je to až také ťažké. Stužky si nastriháte na 5 až 6 centimetrov, ako potrebujete a postupne skladáte. Aha takto,“ ochotne ukazovala pani Jozefína.
Keď však prezradila, že výroba jednej takejto ozdoby trvá asi dve hodiny, pochopili sme, že až také jednoduché to zase nie je. S obdivom sme potom sledovali šikovné prsty Jožky Tarabovej. Na adventný venček pripravený touto technikou treba aj štyri hodiny. Pani Jozefína robí na stanici v Považskej Bystrici a hovorí, že aj napriek tomu, že pre zmennosť prevádzky, nie je jednoduché nájsť si čas, na jej záľubu jej predsa len akosi vždy zostane.
Meditácia pri vaječných škrupinkách a reakcie
Reinald Kuna prišiel na považskobystrickú stanicu až z Výčapov-Opatoviec. „Býval som dlho v Nitre, rodák som z Prešova, robím v Bratislave a bývam pri Šali. Teraz som tu v Považskej a zajtra budem zase inde.. Tak sa ja túlam,“ zažartoval pán Kuna. Jeho betlehemy vo vaječných škrupinách boli nádherné. Krehkú krásu, síce opletenú drôtom, sme sa báli aj chytiť do rúk. „Nemusíte sa báť, ale lepšie je to chytať za kov,“ poučil nás. Boli sme tiež zvedaví, ako sa statný chlap ako on dostal práve k takejto činnosti. „Je to relaxačno a meditačno-pracovná činnosť. Nevnímam čas, nemyslím na nič, keď ich robím. Vajíčko akoby s vami za ten čas potichu komunikovalo a vy ste nemuseli nič hovoriť. To je super ventil vzhľadom na moju prácu. Nekonečný pokoj,“ hovorí pán Kuna.
Drobné postavičky v betlehemoch boli rôzne, drevené aj zo šúpolia. „Tak tie zo šúpolia sú od kolegyne Ivetky Šibíkovej. My si takto železničiari vypomáhame, a to nielen v práci,“ podotkol pán Reinald. Svojej záľube sa venuje už desať rokov. Jeho výrobky poznajú po celom Slovensku. Do pozornosti jeho výrobky dávali kolegovia už dopredu. „No hneval by som sa, keby ma nepoznali. Ale nie preto, čo robím vo voľnom čase. To by ma nehnevalo. Len to, keby ma nepoznali po mene,“ zažartoval pán Kuna, ktorý robí ústredného dispečera. Malé vajíčka sa naučila opletať aj vnučka, takže remeslo bude mať hádam aj pokračovateľov.
„Majú tu krásne výrobky,“ povedala po návšteve výstavy mladá mamina Jolana Bošková. Vybrala si adventný venček. Jej synovi Adamovi sa zase zapáčila vianočná ozdôbka z cestovín. „Tie tety železničiarky mi dali aj zdobiť medovníky,“ pochválil sa Adam, ktorý to bude mať nacvičené už aj na domáce zdobenie.
