Stolček bol ozaj čarovný, vystrašil ho na smrť

rovný stolček.

Život našich predkov bol ťažký, ale mal aj svoje vlastné čaro. Prejavovalo sa najmä v období pred vianočnými sviatkami. O tom, ako ho prežívali obyvatelia Podmanína, dnes miestnej časti Považskej Bystrice, si zaspomínali členovia folklórnej skupiny Manínec.

Prezradil to sen

Prvý zvyk sa spájal s menom Ondrej. „Na Ondreja dievčatá triasli ploty a pri tom hovorili: Plote, plote, trasem ca, svaty Ondrej, posím ca, dajže mi ty tejto noci znaci, s kym ja bujem pred oltarom stáci,“ pripomenula starú riekanku Božena Gardianová. Prezradila, že aj ona v mladosti veru plotom triasla. Potom si odštipli z plota kôrku, doma ju dali pod vankúš a čakali, o akom mládencovi sa im bude snívať. „Keď sa nám vysníval taký, čo sa nám páčil, ráno sme vstali veselé. Ale keď sa nám vysníval taký, čo sa nám nepáčil, boli sme smutné. Ale nie dlho. Povedali sme si, že na rok bude zas Ondreja, zas budeme ploty triasť,“ zasmiala sa.

Lucia ochraňovala

S menom Lucie sa spájal ďalší zvyk. Zahalená v bielej plachte vymetala v chalupách s krídlom z husi všetky kúty, čím vraj ľudí ochraňovala pred bosorkami. A dievčence, aby neboli zahanbené, pred jej návštevou vždy všetko radšej poupratovali. „Keď Lucia odišla, natrhli sme si trinásť lístkov z papiera a na každý napísali meno chlapca, ktorý sa nám páčil. Potom sme ich poskladali do hrnčeka a každý večer jeden spálili. Na Štedrý večer už zostal iba jeden. Ej, veru som sa nemohla dočkať, kedy dovečeriame, aby som sa pozrela, kto mi vyšiel. Neraz to bol taký, ktorý sa mi nepáčil. Až na posledné Vianoce prišiel ozaj ten pravý, s ktorým som išla pred oltár,“ s úsmevom sa priznala Ľudmila Brigantová.

Išlo do tuhého

Nie všetky zvyky boli úsmevné. Niektoré veru aj strašidelné. Pani Brigantová si spomenula aj na jeden, o ktorom sa dozvedela od mamy. „Na Luciu sa robili aj stolčeky. Každý deň sa na ňom muselo niečo urobiť tak, aby bol hotový na Štedrý deň. Kto si ho zhotovil, mohol si ho zobrať do kostola na polnočnú, a keď si naň sadol, videl bosorky. Nie každý mal na to odvahu. Moja mama mi rozprávala, že jeden Podmanínec to aj vyskúšal a vraj uvidel bosorky. Mal čo robiť, aby im ušiel, pretože išli za ním. Našťastie, nešiel domov sám, radšej počkal na ostatných ľudí, čo boli v kostole. Odvtedy to už nikto neskúšal, ani nikto stolčeky nerobil.“

Na roráty s lampášom

K adventu sa viažu aj roráty. Znamenali tmu pred narodením Krista, ktoré priniesli pre kresťanstvo svetlo. Omše bývali zavčas rána. „Do kostola sa chodievalo ešte za tmy. Vtedy neexistovalo pouličné osvetlenie, preto, aby sme videli na cestu, chodili sme s lampášikmi. Svetielko symbolizovalo aj svetlo, ktoré prinesie narodenie Ježiša,“ vrátila sa do minulosti Eva Budayová.

Lampášik. Svietili si ním, keď išli na roráty.

A prišiel Štedrý deň

Gazdiné sa už od rána zvŕtali okolo sporáka a chalupy. Varili, upratovali, šikovnejšie stihli aj chalúpku vybieliť. Gazdovia sa zasa starali o dobytok a humno. Všetko muselo byť hotové skôr, ako si rodina sadla k štedrovečernému stolu. Na ňom nesmel chýbať krížik a sviečky, vrecúška s cibuľou, cesnakom a pšenicou, bylinkový čaj, svätená voda, ovocie, med a peniaze. Každá vec symbolizovala niečo, čo rodina potrebovala počas celého roka – úrodu, zdravie,... Pod stolom, ktorý sa zväzoval reťazou, aby rodina držala pohromade, bola slama, seno, dzbenku na mútenie, aby bolo mlieka. Nechýbala ani sekera, ktorá mala odháňať zlo.

„Na stole bolo o jeden tanier viac ako bolo členov rodiny. Vždy sa chystal pre pocestného, ktorý by náhodou zaklopal na dvere,“ vysvetlila Helena Kostelanská.

Štedrovečerný stôl. Nechýbali na ňom ani symboly, ktoré pomáhali zabezpečiť rodine dostatok jedla počas celého roka.

Pri večeri prvé sústo z každého jedla išlo do misky pre malého Ježiška. V nej zostalo až do Štefana, kedy ho dali dobytku. Tradičnými jedlami v Podmaníne bola krupica, kapustnica, pupáky a posúšiky. „Všetko nám veľmi chutilo, pretože počas celého dňa sme dodržiavali pôst, nič sme nejedli. No a po polnoci sme si mohli pochutnať už na rezňoch so šalátom,“ pokračuje pani Kostelanská. Spomenula aj podplamušky, ktoré sa piekli z chlebového cesta. Tie gazdovia vždy na Štedrý večer dávali dobytku.

Vinšovať chodili len muži

Poriadok po štedrej večeri sa robil až zavčas rána na Štefana, kým prišli prví vinšovníci. „Na Štefana po polnoci gazda zapriahol kone, aby sa prevetrali, a vybral sa na brodky. Išiel sám, ženy zostávali doma, pretože podľa povery, keby prišli s ním, doniesli by vraj nešťastie,“ hovorí Pavol Adamčík. Pri vinšovaní fungoval aj akýsi výmenný systém. Vinšovník dostal do vrecúška koláče, ktoré nechal v ďalšej chalupe, kde dostal iné vrecúško.

Eva Budayová si tiež zaspomínala na svoju mladosť, ktorú prežila v Považskej Teplej. „U nás chodili na Štefana mládenci s harmonikou a vedrom, v ktorom v čistej vode plávala rybička a každá dievka sa v nej musela umyť. Keď tak urobila, vždy sa prebrala, bez ohľadu na to, či spala len chvíľu alebo dlhšie. Taká bola voda studená.“

Zvykov bolo oveľa viac, a niektoré podľa členiek Manínca sa aj splnili. „Pred štedrou večerou, keď dievky pozametali chalupu, smeti vyniesli na dvor a postavili sa na ne. Potom čakali, z ktorého kúta zašteká pes. Z tej strany prišiel ženích. Mne sa to veru splnilo a vyšlo mi to aj na lístkoch,“ priznala sa Božena Gardianová.

Ľudmila Brigantová dodala, že ona má tiež podobnú skúsenosť. Aj ona sa na Štedrý deň dozvedela, z ktorej strany príde jej ženích. A aj prišiel.