TRENČÍN. Iránske úrady obvinili Mateja Valucha zo špionáže a spolupráce s americkou CIA. Pred zatknutím a uväznením 23. augusta 2012 však mladý Dubničan spoznal exotický Irán aj v bežnom živote. Krajinu, v ktorej sú v autobusoch oddelené časti pre mužov a ženy, kde šoféri v prepočte zaplatia za liter benzínu päť centov, kde je alkohol absolútnym tabu a za fotografovanie štátnych budov hrozí väzenie, nám priblížil Matej Valuch.
Matej Valuch vnímal Irán, vzdialenú krajinu v Ázii, bez predsudkov. Po dvojnásobnej obchodnej návšteve v roku 2010, z ktorej sa vždy bez problémov vrátil domov, sa tam vrátil aj v roku 2012.
„Nerozmýšľal som nad tým, že ide o nebezpečnú krajinu. Nie som typ človeka, ktorý má strach z neznáma. V Iráne som videl krajinu plnú príležitostí s veľkým potenciálom. Toto územie je pod sankciami a nie je tam toľko investorov ako v Európe,“ rozhovoril sa Matej. Hoci sa ho pokúsil falošný taxikár hneď aj okradnúť, domácich Iráncov si obľúbil.
„Cudzincov si vážia. Sú si vedomí, že Irán nemá v zahraničí najlepšie renomé. Keď príde podnikateľ alebo turista do Iránu, vnímajú to tak, že prinesie so sebou nápady i peniaze,“ tvrdí Valuch.
Za mrežami prežil neľahký polrok
Prežiť samotku v iránskom väzení ďaleko od vlasti nie je psychicky jednoduché. „Sú to ťažké pocity. Človek sa bojí a zamýšľa nad tým, prečo bol zadržaný. Prvé dni som vôbec nerozumel tomu, čo sa vlastne stalo, prečo ma zatkli. Časom som sa s tým ako tak zrovnal,“ potvrdzuje.
Prístup k cudzincom bol lepší ako k domácim. Podľa slov Valucha Iránci aj po prepustení zostanú doma a žiadne negatívne echo do sveta nikdy nevypustia.
„Cudzinec sa však raz vráti domov a aj keď dostane desať rokov, svoj príbeh raz vyrozpráva. Preto sa k cudzincom chovajú slušnejšie ako k domácim,“ zdôvodňuje. Drvivou väčšinou jeho spoluväzňov boli práve domáci Iránci. Za mrežami vyskúšal viacero sekcií známeho väzenia Evin. V niektorých to bolo zložité aj so stravovaním, kde bolo problémom niečo zjesť. V iných oddeleniach varili dobre. Každodenná strava bola zložená z raňajok, obedu a večere.
„Na samotke je to záťaž aj na telo, aj na nervy. Človek tam schudne. V takých situáciách je však myseľ úplne inde, ako pri kvalite stravy. Rozmýšľal som nad tým, čo sa so mnou bude diať a čo so mnou budú robiť,“ hovorí.
Cely často striedal
Mladý Dubničan vyskúšal v iránskom väzení niekoľko ciel. „Často sa to tam mení. S výnimkou samotky som na jednej cele bol v priemere dva týždne. Potom som išiel do ďalšej, stretol nových ľudí,“ spomína na väzenské obdobie. Cieľom vo väzniciach je zrejme týmto spôsobom zamedziť vzniku priateľstiev, a preto rotácia väzňov je veľmi častá. Matej prešiel troma rôznymi sekciami väzenia Evin.
V žiadnej ho však, našťastie, nikdy nemučili. Aj tak bol pre neho najšťastnejšou chvíľou v Teheráne moment, keď po prepustení nasadol na letisku do lietadla.
„Na to som myslel aj vo väzení a dúfal, že niekedy poletím domov. Keď lietadlo vzlietlo, úľava prišla,“ potvrdzuje. Neisté boli aj jeho posledné kroky pred nástupom do lietadla. V každej chvíli čakal, či ho náhodou ešte niekto pred odletom v letiskovej hale nezastaví a znemožní jeho odlet. Aj to sa mohlo stať.
Matej však nepozná Irán iba spoza väzenských mreží. Pred uväznením sa denne stretával s bežnými Iráncami.
Krásu iránskej ženy neukryje ani habit
Pre Slováka je synonymom ženy z Iránu do čierneho odevu zahalená postava.
„Ženy majú obmedzené možnosti, žiadnu z nich som na vysokej pracovnej pozícii nikdy nestretol. Je tam veľa firiem, kde nepracuje žiadna žena,“ vysvetľuje. V mestách sú vyhradené zóny iba pre mužov a nezahalenú ženu v uliciach Iránu turista nestretne. Aj niekoľkocentimetrové odhalenie pokožky na nohách môže spôsobiť problém.
Podľa neho však dokáže iránsky muž odhadnúť krásu ženy aj napriek jej zahaleniu. Ak je žena pekná, môže si kúpiť taký druh habitu, že to mužovi mnohé naznačí.
Niektoré ženy by sa však s habitom najradšej rozlúčili navždy. Preto cestujú na dovolenky do Dubaja, kde to nie je až také tvrdé.
„Ďalšie sú však na habit hrdé a berú to ako súčasť kultúry a viery. Najsilnejšie veriacim ženám vidno iba oči,“ vysvetľuje.
Alkohol je pojem neznámy
Dostať sa k alkoholickému nápoju v iránskych reštauráciách a hoteloch je aj pre turistu zo zahraničia zbytočná námaha.
„Miestni ľudia si, samozrejme, vypijú, aj keď sú veriaci. Alkohol sa tam dá zohnať. Je to však čierny trh a podstatne vyššie ceny,“ prezrádza porušovanie iránskeho tabu. Hoci oficiálne Iránci nepijú nič alkoholické, poznajú chuť vína, piva i tvrdého alkoholu. Vo väzení však Matej nestretol nikoho odsúdeného za požívanie alkoholických nápojov. „Bol som v politickej sekcii väzenia,“ vysvetlil.
Suverénnou jednotkou medzi nealkoholickými nápojmi je čierny čaj, do domácností čoraz viac preniká aj kola. Tá je tu populárnejšia ako na Slovensku.
Deti vychovávajú matky
Iránske deti sú už od malička vedené k náboženstvu rodičmi i televíziou, malé školáčky však zahalené v habitoch chodiť ešte nemusia. Štúdium, najmä vysokoškolské, je na dobrej úrovni.
„Je tu veľa kvalitných univerzít. Problém je však v tom, že kto sa na univerzitu dostane, tak ju aj dokončí. Absolvujú ju teda študenti často na výrazne odlišných úrovniach a výhoda vzdelania sa tak stráca,“ pokračuje Matej.
Výchova detí je ponechaná väčšinou na matky. Malé deti v uliciach nevidno, nevidno tam však ani takmer žiadnych tínedžerov.
