POVAŽSKÁ BYSTRICA. Rodák z Papradna je studnicou starých príbehov, ktoré by možno upadli do zabudnutia. Práve vianočný čas je ako stvorený na otváranie rozprávania z dávnych dôb. Prinášame preto útržky toho, čo skrýva jedna knižnica starého pána.
Už takmer deväťdesiatročný rodák z Papradna Štefan Meliš, ktorý žije aj s manželkou v Považskej Bystrici má doma poklad. Doslova a do písmena. Zbierku povedačiek z dávnych čias. Nebyť jeho záujmu, ktorý sa u neho prejavil už v pätnástich, keď podľa rozprávania ľudí napísal svoju prvú povesť, mnohé príbehy by možno upadli do zabudnutia. Po publikáciách Dardo a poklad, Povesti zo Stupného, Povesti a rozprávky z Považia a Kráľ Matej pod Manínom mu vyšla tento rok aj kniha povestí z Marikovskej doliny Kamenný kôň na Suchovrchu. Krstili ju na folklórnych slávnostiach v Hornej Marikovej. V jeho zbierkach však driemu ešte mnohé iné poklady, ktoré priam volajú po vydaní.
Povedačky pri starej peci
Štefan Meliš pochádza z rázovitej obce Papradno. Rozprávanie príbuzných či miestnych ľudí bolo v prvopočiatkoch najlepšou studnicou. „Bývali sme v jednej z osád, keď som bol malý chlapec. Osamotených tu stálo asi šestnásť domov. Rokmi sa voľný priestor zastaval domami a naša časť splynula s ostatným osídlením. Takže dnes už je všetko inak,“ hovorí pán Meliš.
Je to ako s jeho príbehmi. „Žilo sa starosvetským životom, všelijaké technické vymoženosti neboli. Rádiá v celom Papradne boli tiež možno len dve, o televízoroch nebolo ani sna. V každom dome sa chovalo, bohatší mali kravy i kone, chudobnejší kozy, ale husi, kačice, sliepky, to bola samozrejmosť. Ľudia mali roličky, ktoré obrábali a po práci sa bavili tak, že si zaspievali, rozprávali si príbehy,“ vracia sa do detstva zberateľ povestí z Považia.
Dedinčania sa schádzali často na priadkach či driapačkách peria, ale aj v nedeľu popoludní, keď prišli z kostola, na posedzenej. V dreveničkách stáli ešte staré pece s otvorenými ohnišťami a kochom, širokým komínom nad ním. Svietilo sa petrolejkou alebo lúčmi či smoliarmi. Keď prišla tma, fantázia pracovala na plné obrátky. „Už ako chlapec som doslova hltal staré príbehy. Aj som sa všelijakých tých mátoh bál. Keď som bol už mládenec, začal som si to zapisovať. Išiel som však potom na vojnu a zápisky sa stratili. Začal som znovu,“ hovorí pán Meliš a dodáva, že má asi 25 pamätníkov popísaných ručne tým, čo si vypočul.
Z náhodnej záľuby cielená činnosť
Po vojne svoj záber Štefan Meliš rozšíril, z náhodnej záľuby sa stala cielená činnosť, keď začal iniciatívne chodiť po starších ľuďoch v doline aj inde. „Napríklad Vendel Pavlík býval v časti, ktorá sa volá Medvedzé. Pásaval kravy a často som sa pri ňom pristavil. Posedeli sme, ak bolo chladnejšie aj zakúril ohník a rozprával, a rozprával. Príbehy neboli len zo Slovenska, siahali až na Moravu,“ spomína si starý pán a rozhovorí sa o tom, ako Vendel opisoval spory slovenských a moravských valachov o hranicu.
Mnohé zdroje zostanú navždy anonymné. „Aj keď som stretol niekde ľudí, dal som sa s nimi do reči a hneď som sa vyzvedal aj na staré príbehy a povesti. Mená si už nepamätám alebo som ich vôbec nevedel,“ hovorí pán Meliš. Žiadne záznamníky neboli, tak len počúval a hneď do týždňa musel všetko narýchlo zaznačiť. Neskôr sa k príbehu vrátil, aby ho spracoval, priložil kúsok svojej fantázie, aby ho okorenil, pridal mu trošku šťavy.
Nedbal vypočuť si kohokoľvek, asi aj čerta
Zachované zostali aj staré povedačky z Marikovej, niektoré vyšli tento rok aj knižne. Viete napríklad o zakliatej krčme na rozhraní Hornej Marikovej a Lazov pod Makytou, tiež o skale, kde spočinula smrť neďaleko osady Vlkov alebo kde sa zobral názov Hadoši? „Obrovský had žral ovce. Tak si dal bača vyrobiť špeciálny rýľ, ktorý bol ostrý ako britva. Striehol pri diere až mu ním nakoniec odsekol hlavu. Tak baču nazvali hadošom a osadu v Kátline, ktorú založil, Hadoši. Volá sa tak podnes,“ hovorí pán Meliš. Zaujímavé sú aj príbehy o svetlonosoch, tie kolovali hlavne v Papradne. „Dediny neboli kedysi také vysvietené ako teraz, elektrika v uliciach i chalupách. Keď prišla neskorá jeseň a zima, noci boli dlhé, bola tma. Keď potom fosforeskovali svetielka z močiarov, veľmi rýchlo vznikli povedačky o svetlonosoch,“ usmieva sa pán Meliš.
Takmer na každom mieste, odkiaľ je povesť, ku ktorému sa viaže zaujímavý príbeh, pán Meliš aj bol. „S jedným susedom som chodieval na Pekliská do Marikovej na hríby. Tiež mi kadečo porozprával. Mal som aj kamaráta Jana Paganíka, robili sme kedysi spolu v lisovni, žiaľ, zomrel mladý. S ním sme tiež toho pochodili v okolí Pagaňova, aj odtiaľ mám povesti,“ spomína si starý pán.
Pri zbieraní starých príbehov by nedbal pán Meliš vypočuť si kohokoľvek, možno aj čerta. A jeho zdroje boli niekedy veru všelijakí ľudia. „Jeden sused bol u nás, strašný výtržník. Dennodenne sa musel s niekým vadiť. Mal dvesto súdnych sporov, prišiel o svoje role a aj ho občas zbili. Robil zlobu, ale aj kradol. Ale keď začal rozprávať povesti, to bol nevyčerpateľný prameň. On veril aj všetkým tým svetlonosom a bľabotám, akoby naozaj existovali,“ usmieva sa pán Meliš. Čo aj bol aký, keď načrel tento zurvalec do starých príbehov, dokázal ho zberateľ povestí počúvať aj hodiny. „Aj som ich moc zapísal,“ dodáva.
Trest za smiešne verše
Spísané má však aj to, čo jeho nezvyčajný zdroj povystrájal. Ako žiaka ho za to dokonca potrestali. Išlo vtedy o príhodu, ako si prioral zurvalec dva riadky pri obrábaní poľa zo susedkinho pozemku. „Ona si to motykou začala prihrabávať zasa k svojmu. On jej motyku vychytil a strašne ju s ňou zmlátil. Bol z toho až súd,“ hovorí o jedenom z prehreškov svojského chlapíka z Papradna pán Meliš. Dodáva, že chlapi v dedine ho vtedy naviedli, aby o tom napísal veršovaný príbeh. Stalo sa. „V dedine z toho bola strašná sranda. Aj v škole som ho cez prestávku predniesol. Len keď sa to donieslo učiteľom, aj som si vyslúžil. Dostal som trojku z chovania,“ hovorí pán Meliš. Veršovaných príbehov o tom, čo chlapík povystrájal, je veľa. Možno sa aj ony raz dočkajú vydania.
Aj malé domáce vydania
Z toho, čo si pán Meliš zozbieral a zapísal, vyšiel vo väčšom náklade len zlomok. Vydáva niečo aj sám s pomocou známych a priateľov, len tak v malom. Mnoho príbehov leží, žiaľ, ešte skrytých v ručne písaných knihách, avšak starostlivo odložených.
„Toto je prvá knižka, ktorú vydalo Považské osvetové stredisko,“ ukazuje zberateľ povestí publikáciu Povesti a rozprávky z Považia. Niektoré uverejňoval na pokračovanie aj v novinách. Vo väčšom náklade vyšla jeho knižka Kráľ Matej pod Manínom s peknými ilustráciami Martina Kelembergera.
„Mnohé knižky mám len tak na kolene porobené,“ ukazuje pán Meliš. Hovorí, že sám by ich vydanie nezvládol a pomáhalo mu pri tom mnoho ľudí, ktorým je veľmi vďačný. Tak vyšli napríklad aj Povesti z Papradnianskej doliny. „Pri nej mi pomáhala pani inžinierka Miniariková a Milan Lališ. Vyšlo súkromné vydanie v desiatich kusoch,“ hovorí pán Meliš a ukazuje ďalšie, napríklad Mlynárka a zbojníci alebo knižku, ktorá ukrýva rôzne žartovné príbehy z minulosti, tiež ďalšie knihy povestí. V mnohých sú ilustrácie Jozefa Pobočíka z Brvnišťa alebo Vincenta Krivého z Moštenca. „Pomáha mi aj moja sestra či dcéra Kvetka,“ prezrádza pán Meliš.
Bľabota a iné potvory
Vďaka zberateľskej vášni Štefana Meliša a jeho daru od Boha vedieť spracovať povedané do pútavého príbehu sa môžeme dozvedieť veľa o záhadnej histórii miest, ktorými možno raz budeme putovať. V knižkách pána Meliša nechýbajú, samozrejme, aj príbehy o strašidlách. Známe papradnianske okrem svetlonosa bolo napríklad to nazývané bľabotou. „Smerom k Marikovej, čo je vedľajšia dolina, je v Papradne hora, volá sa Západliská. Tam bolo malé jazierko. Ľudia tomu hovorili, že je tam taká smláka. Bola v nej strašne špinavá voda. Stala sa domovom strašidla, ktoré malo podobu chlapa s kravskou hlavou,“ začína pútavo rozprávať pán Meliš.
Dodáva, že jeho vzhľad sa zhoduje s popisom pohanského boha Velesa. „To naši predkovia verili, že on je ochrancom stád. Tiež išlo o mohutného chlapa s kravskou hlavou, ktorý na obed líha s dobytkom a spolu s ním aj prežúva. Takže zhoda tu je, len či aj nejaký súvis, to neviem,“ vysvetľuje starý pán. Práve v papradnianskej mláke sa usadilo niečo podobné, čo ľudia nazvali bľabotou.
Keď odzvonili na pokoje, čo je posledné zvonenie večer, tak bľabota vychádzala z jazierka. „Vošla do dediny a tu sa začala pchať do okien a popri tom vždy vydávala zvuky – bľa, bľa, bľa, teda bľabotala. Hovorila dokonca aj ľudskou rečou. A bola hrozne urážlivá. Zachovali sa o tom všelijaké príbehy,“ hovorí starý pán. Spomína príbeh, ako prišla bľabotať do okien jednému gazdovi. Najprv zbľabotala a potom sa spýtala, či už spia. Akurát si líhali. Gazda jej teda odpovedal, že veru spia, už všetci v dedine až do Červeného potoka. Nik s ňou nechcel hovoriť, tak sa urazila. „A vraj všetci ľudia až do Červeného potoka potom zomreli,“ spomína starý príbeh pán Meliš.
Dobrá správa
V Čechách vydali knižku veľmi obľúbenú medzi deťmi, ide o lexikon strašidiel s peknými ilustráciami. Keď sa pána Meliša pýtame, či by nestálo za pokus vydať niečo s jeho strašidlami z obcí na Považí, príde dobrá správa. „Niečo také ale už je na svete," hovorí pán Meliš a otvára knižku Ohlasy doby pohanskej. Sú v nej starodávne strašidelné postavy a ich popis, ale aj rôzne zvyky. Svetlonos, meluzína, vitiliena, oštinoha, náleštie, ktoré chodilo, keď mal niekto zomrieť a podobné potvorky. Je ich dosť. Žiaľ, ide len o malé rodinné vydanie.
Milé veršíky
Zberateľ povestí má aj zásobu prísloví a porekadiel, ľudových piesní, rôzne povedačky, tiež životopisy svojich predkov aj rodokmeň. Špeciálne sú hubárske príbehy doplnené veršíkmi tiež s milými ilustráciami Vincenta Krivého. „Strašne rád som chodieval na hríby. Vždy som si pozapisoval rôzne veršíky. Mnohé sa nezachovali,“ hovorí pán Meliš. Rád nám jeden, zachránený, zarecituje. „Vandroval slimák, sivý silák. Na chrbte niesol chalupu, robil si kľučky, tak pomaľučky, ako s batohom z nákupu. Zrazu pred ním huba pekná, hrubá stojí v lesnom zákutí. Raduje sa silák, sivohnedý slimák, že si na nej pochutí. Darmo huba holá o pomoc volá, slimák tučnie a opuchá. Tu o malú chvíľu, tam spod deväťsilu odrazu vyšla ropucha. Hneď ju korisť láka, zožrala slimáka a do lístia sa poberá. V lese už odjakživa, taký zákon býva, že jeden druhého požiera,“ hovorí pán Meliš.
Maľovaná abeceda Jána Smreka má dodnes medzi deťmi veľký úspech. Je to krásna klasika plná milých veršíkov. Rovnako milé sú však aj veršíky pána Meliša, ktoré priam volajú po vydaní. Všetko, čo je zatiaľ v jeho súkromných archívoch, skrýva duchovné bohatstvo, ktoré je číro naše, voňajúce poetikou lesa, lúk a starých, dávno zabudnutých, príbehov z rázovitých dolín stredného Považia.
