áciu včelárov.
Bohuslav Gabčan, včelár z Mestečka, hovorí že len málo ľudí si uvedomuje, aká je včela dôležitá. „Život bez včiel by v prírode neexistoval,“ tvrdí. Dodáva, že situácia je aj v Európe veľmi zlá, štatistiky varujú. „Maďarsko, Litva, Česko aj Slovensko mali úbytok včelstiev donedávna okolo osem percent ročne, čo je normálne. Ostatné krajiny ako škandinávske štáty, Nemecko, Anglicko majú až päťdesiat,“ hovorí skúsený včelár a dodáva, že nie je ľahké riešiť tento problém. Situácia sa však tento rok zhoršila podľa pána Gabčana aj u nás, úbytky boli vyššie. „Spôsobilo to zlé počasie a premnožený škodca, klieštik včelí," vysvetľuje.
Zhubný vplyv má globalizácia, používanie chémie pri pestovaní, čo ničí včelstvá. Tiež je dôležité, aké rastliny sa sejú. Samozrejme, dôležité je tiež, či sa má kto o včely starať. Práve výchove mladej generácie sa pán Gabčan venuje už roky. Podarilo sa mu vďaka dotácii z projektu včelárskeho zväzu pozháňať peniaze na vybudovanie včelnice, kde sa chodia deti zaúčať.
Raz, hádam, budú pokračovať
Pán Gabčan verí, že väčšina z jeho zverencov vo včelárskom krúžku bude pokračovať v dôležitej činnosti. „Decká, keď skončia s krúžkom, nezačnú hneď včeláriť. Idú do školy, potom príde práca a rodina, presťahujú sa. Po čase, keď bolo včelárenie trochu mimo, však odrazu nájdu pekné, vhodné miesto a možno príde vhodná chvíľa, keď si povedia, že by mohli začať,“ vidí budúcnosť optimisticky pán Gabčan. Vtedy sa im všetko, čo si pamätajú z krúžku, určite zíde.
Deti vedie skúsený včelár už 12 rokov, odvtedy ako išiel na dôchodok. Ich včelnica v Záriečí je krásne miesto a veľa sa tu naučia. „Tuto majú všetky veci k tomu, aby mohli robiť. Aj špeciálne mundúry,“ ukazuje ochranné oblečenie, ktoré majú jeho zverenci odložené v malej chatke pri úľoch. „Niekedy sú včely zlé, jedovaté, tak sa musia obliecť. Ale niekedy to netreba,“ dodáva.
Práca s rámikmi a útek
Pán Gabčan sa snaží robiť vždy opatrne, tak, aby mladí včelári videli, že sa niet čoho obávať. Niet nad praktické skúsenosti a tie získajú deti len priamo pri práci so včelami, vo včelnici. Len teória, ktorú musia, samozrejme, vedieť tiež, nestačí.
„Vždy keď im chcem niečo vysvetliť, vyberiem rámik a prinesiem ho sem, aby sme si mohli povysvetľovať veci a rozobrali všetko potrebné. Samozrejme, že na rámiku sú aj včely, ale deti sú už zvyknuté, čo majú robiť a ako sa musia správať. Vedia, že rámik treba trošku ofúknuť, potom počkať, nechať ho postáť. Včely, ktoré chcú, majú možnosť odletieť, tie čo chovajú a kŕmia plod určite zostanú. Potom im už v pokoji ukazujem, kde je vajíčko, kde plod či materská bunka a podobne,“ hovorí pán Gabčan o tom, ako to vyzerá na krúžku.
Na otázku, či nemajú malí včelári strach zo žihadiel tvrdí, že sú naučení. „Jáj, ale oni vedia, že do včiel ideme, len keď sú pokojné. Majú aj svoje zlé dni, vtedy im treba radšej dať pokoj,“ vyzdvihuje skúsenosti svojich zverencov včelár.
Jedným dychom však dodáva, že aj včielky majú svoje muchy a spomína si na jednu nepríjemnú príhodu. „Bol som vtedy, našťastie, tu hore autom. Mali sme ísť na súťaž do Kráľovej. Otvoril som medník. Všetko bolo v poriadku. Ale keď som chcel ísť do plodiska, včely odrazu hŕ po mne. Deti boli, samozrejme, okolo mňa. Vedel som, že je zle, tak som im povedal, aby chytro utekali a natlačili sa do auta,“ spomína si pán Gabčan. Dodáva, že vtedy ešte mali pri včelnici postavenú malú chatku ako úkryt, tak nebolo inej možnosti. Pána Gabčana vtedy poriadne doštípali. „Čože ja. Ja už tých tridsať žihadiel znesiem,“ usmieva sa dlhoročný včelár s tým, našťastie deti boli v poriadku.
Starší zverenci a hrdosť
Po rokoch vychoval pán Gabčan aj deti, ktoré samostatne včelária a je na ne hrdý. „Janko Pecka tuto zo Záriečia z dolného konca včelári už samostatne. Dali sme mu práve odtiaľto zo včelnice jednu rodinu,“ hovorí pán Gabčan.
Včelár hovorí, že človeka poteší, ak si mladí ľudia v dobrom na prácu v krúžku spomenú. „Raz ma v Lúkach zastavilo jedno dievča s otázkou, že si už na ňu asi nepamätám. No ako som aj mohol, veď sa po desiatich rokoch zmenila. Bola z nej urastená slečna. Nakoniec som sa však predsa len rozpamätal, že je to Henrieta. Pripomenula sa mi sama, že chodil do krúžku a mňa to, priznám sa, potešilo,“ hovorí pán Gabčan. Dodáva, že jej otec aj dedo majú na Lúkach včelnicu. Je teda predpoklad, že neskôr bude pokračovať práve dievča v tom, čo v rodine udržiavajú už roky iní.
Včelnicu sa podarilo postaviť v Záriečí vďaka ochote viacerých ľudí. „Toto sú členovia základnej organizácie, ktorí mi pomáhali,“ vysvetľuje včelár, keď ukazuje fotografie. Ďalej ukazuje zábery z výstavy v Trenčíne, kde včelársky krúžok vystupoval. „Sú to moje žiačky. Ony aj pekne spievajú, takže býva veselo,“ chváli pán Gabčan. K dispozícii máme aj veľa fotografií z dielne, súťaží, činnosti krúžku. „Tuto konkrétne vyrábajú rámiky. Robia presne to, čo musí robiť aj včelár. Musia to všetko vedieť, keď sa chcú včeláreniu venovať.“
Niektorí jeho zverenci sa ďalej venujú aj štúdiu prírodných vied. „Mám žiaka, ktorý chodí na vysokú školu, na veterinu do Košíc a chvália ho aj prednášajúci. Jeden z nich robí prednášky aj nám včelárom a stretávame sa s ním. Odtiaľ mám chýry. Dobre to padne, keď niekto moje deti z krúžku pochváli,“ hovorí pán Gabčan. A on svojim zverencom rád pomôže aj po rokoch. „Prišiel za mnou raz, či by som mu nedal včely. Nazbieral som mu nejaké mŕtvolky do pohára. Potreboval ich na prácu v škole, kde robili rozbory častí tela. Veľmi rád pri tomto pomôžem. A pri bývalom žiakovi je to samozrejmosť. Bodaj by takých bolo viac,“ hovorí skúsený včelár.
Ako sa to všetko podarilo
Pôvodne mali deti včelnicu v Záriečí hore nad cintorínom. Cirkevný pozemok dostala potom obec, cirkev si nepožiadala o reštitúcie a obec to dala škole do dlhodobého prenájmu. Miestny evanjelický pán farár dokonca včelári vo včelnici spolu s pánom Gabčanom. „Musí byť pochopenie pre túto činnosť. A my ho, našťastie, máme. Pán farár je včeláreniu veľmi oddaný, podporu máme aj v obci, od Poľnohospodárskeho družstva v Mestečku a mnohých iných. Takže je to fajn,“ hovorí pán Gabčan.
Nedávno mali na návšteve včelárov z Liberca, ktorí prišli tiež so svojimi zverencami a veľmi sa im včelnica páčila. „Je to hádam jediná školská včelnica, ktorá sa stihla urobiť za dotačné peniaze zo včelárskeho zväzu. Musel som urobiť projekt, vyriešiť tú vec s pozemkom. Obec bola ústretová a tak sme začali stavať. Potom som sa snažil ešte každý rok vydobyť nejaké peniaze,“ hovorí včelár.
Čo dostal, chce vrátiť
On sám dostal kedysi v mladosti, keď bol žiak, to správne vedenie. Vďaka nemu pochopil súvislosti a aký dôležitý je vzťah k pôde, prírode a prostrediu, v ktorom človek žije. Že ho treba zveľaďovať. Čo dostal, chce vrátiť. „Keď som sem prišiel v štvrtej triede do zariečskej školy, lebo prvé tri roky som chodil do Mestečka, bol mi triednym učiteľom pán Jozef Lako. Išlo o dlhoročného predsedu základnej organizácie včelárov v Púchove. Nemal som vtedy o včelárení ani šajn. On nás doviedol prvotne k mnohým veciam,“ hovorí pán Gabčan.
Dodáva, že im vštepil celkovo ten správny vzťah k prírode. „Mali sme školskú roľu a na nej už od štvrtej triedy každý svoje políčko. Cez zimu sme si museli nabrať jadierka z jabĺk, hrušiek, sliviek a iných rastlín. Tie sme potom zasiali. Rastlinky sme potom obhospodarovali od jari až do jesene. Učil nás, ako ich ošetrovať, tiež štepiť. Na konci školskej dochádzky dal učiteľ každému tri vypestované stromčeky. Boli už odrastené a aj zaštepené, lebo už pred nami naši predchodcovia v škole robili to isté,“ spomína si pán Gabčan. Dodáva, že odvtedy sa v ňom, niekde hlboko vo vnútri usídlil vzťah k pestovaniu a tiež k včelárstvu, pre ktoré je správne pestovanie ovocín dôležité. A pre stromy sú zase dôležité včely. „Jablone, ktoré som si vypestoval, rastú a rodia dodnes v záhrade, ktorú máme v obci pod horou. Sú to kanadské kožovky a golden delicious,“ usmieva sa včelár. Myslí si, že ak aj zážitky zo včelnice a hodín strávených štúdiom včiel nepopudia jeho zverencov k včeláreniu, zostane im aspoň vzťah k prírode, ktorý získal vďaka učiteľovi aj on.
Zážitok, keď sa idú vyprášiť a budúcnosť
Pýtame sa, či chodia deti do včelnice aj v zime. Včelár hovorí, že menej. Cez zimu sa učia všetko o včelách, pozerajú zloženie ich tela pod mikroskopom, náučné filmy o živote včiel a venujú sa mnohým iným veciam, aby sa vedeli o včielky správne starať. Snaží sa však vždy vystihnúť čas, aby deti mohli zažiť prvý jarný prelet. „Býva to tak okolo 15. až 20. februára, keď slnko zasvieti viac. Vtedy idú včielky von, my tomu hovoríme tak pekne, že vyprášiť sa. Vidieť, ako najprv letí včela ťažko a potom spraví okruh a šprt, zase okruh a šprt. Takto niekoľkokrát. Keď je sneh, vidieť na ňom žlté bodky. Sú to vlastne výkaly, ktoré držali včely celú zimu. Keď sa vyprázdnia, to by ste videli ako veselo poletujú,“ hovorí o zaujímavom zážitku skúsený včelár. Vystihnúť však správny čas nie je jednoduché. „Podarilo sa nám len zo dvakrát trafiť s deťmi tento deň a zanechalo to v nich dojem,“ hovorí pán Gabčan.
Je cítiť, že včelár má svojich zverencov rád a ochotne a s láskou im odovzdáva svoje skúsenosti. Veľa sa od detí aj podozvedá, zasmeje sa s nimi. V budúcnosti by ešte rád postavil pri včelnici prístrešok a malé ohnisko. Aby pri návšteve včelnice mohol častejšie spojiť povinnosti a učenie aj s opekačkou.
