Prvý výber
Po maturite na strojárskej priemyslovke v roku 1963 sme si mohli vybrať umiestnenku z voľných miest na celom Slovensku. Vybral som si Považskú Bystricu, kde som pracoval v ZVL a súčasne aj hral hokej. V Trnave som začínal s hokejom pod vedením budúceho trénera Slovana Bratislava Jána Mitošinku, pre ktorého sme boli prvými zverencami. Po jeho odchode do Bratislavy nás prevzal známy futbalový tréner, ktorý pôsobil aj Pov. Bystrici, Milan Moravec. V zime sa futbal nehral, tak mu v klube dali na starosť mladých hokejistov.
Pätnásťročný kapitán
Hrával som v obrane, občas ako stredný útočník. V Nitre proti veľkému favoritovi sme mali málo hráčov, pretože domácim sa nezdali niektoré registračky. Tréner Mitošinka sa nahneval a z trucu ma ako pätnásťročného urobil kapitánom a poslal do boja s devätnásťročnými. Stalo sa niečo nevídané, namiesto debaklu sme vyhrali 4:2 a ja som dvakrát skóroval. Okrem hokeja som hrával aj hádzanú či basketbal. Hoci som do školy chodil s budúcimi futbalovými reprezentantami Kunom či Kabátom, futbal som nehral. Chýbala mi vytrvalosť a aj preto som robil športy, kde sa často striedalo. Bol som skôr rýchlostný typ.
Z hráča trénerom
Po piatich rokoch na Považí sa v roku 1968 rozpadol mužský hokej po zostupe z druhej ligy do divízie, ktorého dušou bol Jožko Pokorný. Štadión sme nemali, tak sme chodili do Žiliny. Podobne na tom boli aj iné kluby, kde sa štadióny iba stavali. Hrávalo sa v Martine a Zvolene, kde ťahali chladenie z pivovaru resp. bitúnku. Keď o päť rokov začal klub znova fungovať, nahovorili ma, aby som v ňom pracoval. Zo starej generácie ostali zopár hráčov - Šulc, Zigo, Fábry, Almáši, prišli noví hráči z vojny. Trénovali sme v Žiline, doma sme potom hrali na bývalých tenisových kurtoch so zmontovateľnými mantinelmi. Kustód pán Karas polial cez deň antuku a večer, keď primrzlo, mohlo sa hrať. Pracoval som pri mužoch, kde sa nám podarilo zohnať kvalitných hráčov z Jasenice - Talajka, Stráňovský, Brtko, pribudli aj Kurus, Lovíšek či Grman. Trénovalo sa málo, väčšinou sme hrali iba zápasy, ale výsledky neboli zlé. Začali sme sa šplhať v súťažiach vyššie a vyššie. Súpermi nám boli okrem spomínanej Jasenice, Žiar nad Hronom, Liptovský Hrádok, Liptovský Mikuláš B alebo Telgárt, vtedajšie Švermovo. Potom sme založili dorast, kde hrávali bratia Priedhorskí a Tománek a v roku 1976 vznikli aj prvé žiacke družstvá.
Z hokeja do práce
Zápasy hrávali v týždni, cestovali sme na ne autobusom TJ, ale niekedy aj vlakom ako do Švermova cez Poprad. Večer sme dohrali zápas, potom sme sa trmácali v noci vlakom domov. O štvrtej som si doma oblečený ľahol na lavicu, trochu podriemal a o šiestej už som bol v práci. Často sa stávalo, že počas zápasu začalo snežiť. Rolby vtedy neboli, a tak sme museli pozametať ľad, aby sa mohlo pokračovať. Ešte ako dorastenec si pamätám zápas za Trnavu pri mínus dvadsať stupňov bez prilieb s veľkou námrazou okolo hlavy. Vtedy sprchy neboli, alebo veľmi málo, poprechladal som a čo mi spôsobilo neskôr zdravotné problémy.
Osudoví žiaci
Po troch rokoch trénovania mužov a roku pri doraste som sa v roku 1977 spolu s Heimlichom dostal k mladším žiakom. Žiacke kategórie boli v plienkach, a tak aj vyzerali prvé výsledky. Naši starší žiaci inkasovali historickú prehru 0:79 v Banskej Bystrici. Nebolo to jednoduché, lebo zápasy sa hrali o pol deviatej ráno a kým sme sa k súperovi dostali, ten už bol rozcvičený. Nastupovať na zápas z autobusu, rozospatý, a proti skúsenejšiemu súperovi, bola ťažká škola. Keď bolo detí málo, museli sme dopĺňať káder a vítaný bol každý, čo mal ruky a nohy. Bolo poznať rozdiel, keď súperi boli na ľade od prvej triedy a nás o tri štyri neskôr. Boli to časy, keď najmenších (Zlocha, Siažik, Nahálka) nechcel nik trénovať, no raz sa začať muselo.
Trénerské kurzy
Prvý trénerský kurz štvrtej triedy v Dubnici trval tri dni. Trojku triedu som robil u známeho odborníka Lukscheidera, kde sme dostali za úlohu zmapovať, koľko najazdia hokejisti počas zápasu. Museli sme si poradiť, kreslili sme pohyb hráča a potom pridali metre podľa rozmerov. Zistili sme zaujímavé veci. Vtedajší Čechoslováci najazdili za zápas štyri kilometre, ale Rusi sedem. Druhú triedu som absolvoval o trénera neskorších majstrov sveta l Filca. Veľmi sa mi páčili Filcove metódy, ale uznávam aj prácu súčasného trénera Vůjteka, ktorí využívali štyri útoky pravidelne sa striedajúce.
Rovnaká šanca
Deti sa rýchlo učia, niekomu to trvá krátko, inému dlhšie. Nie každé má talent, ale práve tie menej talentované detí často dokážu viac. Na tréningoch som nerobil rozdiely, začiatočník či talent - všetci mali rovnakú šancu Nikoho som nevyvyšoval. Viacerí tréneri sa venujú pri nácviku zopár hráčom a ostatní ich pozorujú, a aj tak nedávajú pozor. Vždy som dbal na to, aby všetci robili rovnaké cvičenia spolu. Keď sa stalo, že prišiel na tréning starší chlapec, neposlal som ho domov. Ak boli viacerí, tak som z každého urobil veliteľa skupinky malých. Funkciu brali zodpovedne a pomáhali aj mladším, ktorí sa od nich učili. Podobne to bolo aj pri zápasoch. Aj keď iní tréneri preferovali hru na dve dobré päťky a ďalší hráči sedeli na striedačke, ja som nikdy nedával do popredia výsledky. Všetci si zahrali rovnako, a preto som sa snažil poskladať päťky, aby v každej boli dobrí aj menej dobrí hráči. Aj preto mali deti tréningy radi, lebo vedeli, že aj keď prídu neskoro zo školy, vždy si aspoň chvíľu zahrajú a o to išlo.
Vlastné metódy
Pre mňa bola vždy základom technika korčuľovania. Keď sa dieťa nenaučí na začiatku, ešte medzi žiakmi sa to dá nahradiť rýchlosťou a bojovnosťou, no v staršom veku je to obrovská slabina. Dôležité sú bogny – krátke oblúky. Vtip je v tom, že sa musia robiť na jednej nohe, druhá je položená na ľade. Keď stojí na vnútornej nohe, môže začať prekladať. Hokej je väčšinou o bránení, kto toto nevie, veľmi mu to chýba. V trénerských kurzoch sú cviky nastavené väčšinou na seniorov, atak som si musel cviky pre mládež vymýšľať. Spomínané bogny sa učili jazdou na kolobežke na jednej nohe do kruhu. Všetky cviky museli hráči robiť v pohybe, pretože je o ako v zápase potom menej únavné. Stačí raz- dvakrát zastať a potom pri novom štarte rýchlo ubúdajú sily a hráči sa vyšťavia. Páči sa mi rýchlokorčuľovanie, kde som odkukal finesy a snažil som sa ich prenášať do tréningov.
Ach tá streľba!
Som veľký fanúšik reprezentácie, ale zápasy sledovať nemôžeme, pretože vidím samé chyby a potom ma bolí srdce. Ostatné zápasy, najmä ak hrajú Fíni či Švédi si vychutnám. Nepáči sa mi spôsob streľby väčšiny, keď hráč strieľa zo súhlasnej. Vždy to musí byť z opačnej, aby zapojil celé telo, celú hmotnosť a tým je strela oveľa prudšia. Je to podobné ako pri hode oštepom, čo využívajú najmä severania, ktorí po odhode ešte dlho dokončujú pohyb. Toto som sa snažil vštepovať deťom, ale musel som zachovať správny prístup, aby som ho neurazil. Napomenul som, občas pobúchal hokejkou či podrazil, ale v medziach normy. Na druhý deň sa išlo odznova a tak sa všetci napredovali.
Úspešní zverenci
Počas štyridsiatich rokoch práce s mládežou som trénoval množstvo chlapcov a so všetkými mám dodnes dobrý vzťah. Pri stretnutí vždy pozdravia, prehodíme zopár slov. Teší ma, že viacerí z nich to dotiahli až do reprezentácie. Najviac má za sebou Andrej Meszároš, ktorý už v útlom veku vynikal nad ostatnými. Pamätám si, keď som ho kolegovi Havlíčkovi požičal ako štvrtáka a medzi ôsmakmi sa nestratil. Veľmi si ho vážim za to, čo dokázal. Vždy keď príde do Pov. Bystrice, prinesie mi klubovú čiapku či iný suvenír. Reprezentačný dres obliekali aj Tománek, Zlocha, Šťastný, viacero chlapcov hralo za Slovensko 20 aj na MS. Okrem spomínaného kvarteta Illo, Slávik, R. Konečný, Bundil, Bubela, Bratina, v extralige či zahraničí si zahrali Zúbek, Ďurkech, M. Cingel či L. Dubeň.
Vianočný zápas
Pred sviatkami na posledný tréning som chlapcom vravel, aby priniesli na ochutnávku jeden dva koláče a ponúkli ostatných, Vždy to skončilo tak, že koláčov bolo viac, ako všetkých s rodičmi. Peknou tradíciou boli zápasy, keď v jednej tretine hrali najmenší, v druhej lepší a v tretej rodičia. Všetci končili unavení, ale šťastní a potom išli sviatkovať. Podobne to bolo aj na Silvestra, len tam koláče nahradili nefalšované domáce klobásy a čaj.
Skromný sen
Mrzí ma, že hokej je finančne náročný šport, a nie každý si ho môže dovoliť. Nemôžeme potom chcieť, aby sme na medzinárodnej scéne sme dosahovali výsledky ako pred desaťročím, keď boli aj medaily. Z úzkej základne môže vyjsť iba užšia špička, kým v Kanade, USA, severských štátoch či Rusku je široká základňa, takže aj špička je širšia. Prial by som si, aby športovanie pre deti bolo bezplatné, ako kedysi,. To je najlepšie, čo by sme mohli pre budúce generácie urobiť, je to najlepšia protidrogová prevencia.
Držiteľovi zlatého odznaku CSTV a verejného uznania pri príležitosti Dní mesta v roku 2011 želáme veľa potrebného zdravia, splnených snov a sledovania zápasov slovenského tímu.
