Katarína Tekeľová uvádzala do života koncom decembra svoju druhú knihu. Je iná ako prvá. V nej rozohrala cudzí príbeh. V druhej prináša veľa z jej osobného aj redaktorského života.
POVAŽSKÁ BYSTRICA. Katarína Tekeľová uviedla svoju knižku Malý kúsok duše do života v kníhkupectve Kornélia v meste Ilava, teda v jej rodisku. Sú v nej aj silné príbehy, ktoré boli námetom reportáží a ovplyvnili jej súkromný život.
Práca a to ostatné
Katka hovorí, že podľa práce musí plánovať takmer všetko. Citovo najdôležitejšie je jej síce niečo iné, ale každý sa musí orientovať aj podľa svojho zamstnania. Navyše nie je vraj typ, ktorý by sa riadi heslom - Jedným uchom dnu, druhým von. Mnohé podnety a veci, s ktorými sa stretáva pri tvorbe reportáží tak zostávajú niekde vo vnútri, v nej. „V poslednej dobe robíme našťastie aj veľa pozitívnych reportáží, krásnych príbehov o ľuďoch od ktorých by sme sa mali čo učiť. Či už sa to týka vytrvalosti, odhodlanosti a chuti žiť, ale aj iného,“ dodáva redaktorka.
No nielen tie. Sú aj príbehy smutné, tragické, články, kde rozoberajú veci pri ktorých bolo motívom konania často aj zlo, ľudská závisť a neférovosť a iné negatívne pocity. To všetko človeka prirodzene ovplyvňuje. „Teda aspoň mňa, aj keď som sa tiež už trošku naučila nebrať si veci tak veľmi k srdcu,“ prezrádza Katka. Súbor jej poviedok v novej knižke je určite aj zrkadlom toho, čo prežívala v práci zmiešané so súkromným životom.
Najprv bol blog
Príbehy sa objavili najprv v blogovej podobe. Pri písaní išlo o ventil, keď zo seba dostávala redaktorka, čo sa za roky práce nahromadilo, ale aj veľa osobných pocitov, ktoré v nej tleli. „Všetko som potrebovala dostať von. Písala som ho na materskej dovolenke. Navyše, písanie mi začalo chýbať, takže aj to bol motív,“ vysvetľuje. Vyventilovať sa, zavesiť to net, to jej akosi nestačilo. Chýbal ešte maličký kúsok. „Aby som mohla držať v ruke kúsok mojej papierovej duše,“ hovorí Katka. Ľudia už na jej blogovanie reagovali veľmi pozitívne a nabádali ju, aby všetko vydala aj knižne. „Najprv som sa z toho smiala, ale neskôr už som sa s myšlienkou stotožnila,“ dodáva.
Možno aj kus z vášho stráženého ja
V tom, čo sa objavilo na blogu a neskôr v knihe, nájde možno veľa ľudí kúsok zo svojho vlastného života. Je doba technológii, komunikácia sa zjednodušila, ale napriek tomu sa akoby viac strážime, bojíme sa odkryť svoje skutočné vnútro, kus zo svojho stráženého ja. O tom podstatnom mlčíme. A keď potom príde kniha, v ktorej to niekto urobí, sme radi, lebo nachádzame samých seba. „Áno, mala som také reakcie, že ľudia reagovali už pri čítaní blogu, že tak nejako to vyzerá aj u nich doma alebo akoby som písala o ich živote,“ usmieva sa Katka.
Silné príbehy
V knihe sa objavujú nielen osobné výpovede redaktorky, ale aj príbehy cudzích ľudí, ktoré s nimi prežíva pri natáčaní reportáží. „Najsilnejší zážitok bol, keď sme spracovávali príspevok o jednom považskobystrickom bezdomovcovi. Prvú reportáž sme robili preto, lebo nahlásil bombu na štadióne. Povedala som si vtedy, že je to blázon. Veď bol tridsiaty december a ja som sa tešila, že budem doma. Bola som nahnevaná a brala som to tak, že ideme, spravíme a bude čiarka,“ spomína si. Keď však zopakoval tento čin po čase znovu, povedala si že asi nepôjde o bežný prípad. „Vedela som, že má nejaký zámer, ale nezisťovala som extra, prečo to robí,“ vysvetľuje redaktorka.
Neskôr sa príbeh preklopil do veľkej tragédie človeka, ktorý zostal strašne sám, bezradný, na ulici a túžba dostať sa z nej pod strechu, čo aj väzenskú, mala pre neho obrovskú cenu. „Bol pre ňu ochotný stratiť aj slobodu,“ hovorí mladá žena. Dodáva, že aj dnes keď hovorí o tomto osude, robia sa jej na tele zimomriavky.
Od príbehu je rok a tak silno na ňu zapôsobil, že osud muža redaktorka spolu s kameramanom televízie stále sledujú. Aj do neho zasiahli. Našli mu v Kláštore pod Znievom miesto, kde by mohol žiť a byť užitočný, kde bude o neho niekto stáť. Keď sa im podarilo dohodnúť s miestnym farárom, že by mohol nájsť práve tam útočisko, hľadali ho jeden deň po meste. Už nie pre natočenie reportáže, ale pre neho samého. S napätím čakali, či príde do nocľahárne. Prišiel a prijal pomoc. Rád.
Katka sa bála, či ich neodmietne. „Bola som šťastná a zároveň mi prišlo strašné, keď som videla toho človeka pred dverami s jeho životom zbaleným v troch igelitových taškách," konštatuje. Keď ho viezli do Kláštora pod Znievom prišiel opäť silný vnem. „Niekoľkokrát sa nás počas cesty spýtal – A budú ma tam chcieť? A naozaj, je to pravda?“ opisuje silný ľudský príbeh, v ktorom dostala stratená duša druhú šancu žiť a byť sebou samým.
Príbehov z rektorskej práce, ktorá sa prelína s osobným životom Kataríny Tekeľovej je v knižke viac a tak sľubuje dobré čítanie. Do života uviedla svoje druhé dielko mladá mamina v rodnom meste Ilava.
