Namiesto mora hory
Nie som členkou žiadneho klubu, iba obyčajný turista. Vždy som rada chodila na klasické túry po Slovensku a venujem sa aj horskej cyklistike. K organizovanej turistike a horolezectvu som sa dostala náhodou v roku 2012 pri listovaní katalógu vysokohorskej cestovnej kancelárie. Dovolenku pri mori som absolvovala asi trikrát, no túžila som po aktívnejšej dovolenke v prírode, v dolinách aj na horách, v príjemných i nepríjemných chvíľach, na ľahkých i extrémnych miestach. Veľmi som chcela navštíviť pohorie Kaukaz a najvyšší vrchol Európy Elbrus. Nebolo to len kvôli výstupu na vrchol, bola to možnosť spoznať pohorie Kaukaz, ktorého spomienky vo mne zanechali hlboký dojem.
Krátky kurz
Zo Slovenska som nešla sama, bola nás väčšia skupina. Pred cestou sme absolvovali predelbrusovské stretnutie v CK, kde sme dostali dôležité inštrukcie a hodnotné informácie k potrebnej výstroji a výzbroji, aklimatizácií, informácie ohľadom možných rizík a nástrah, ktoré nás môžu postihnúť a po dokúpení materiálu sme sa mohli vydať na cestu. S kondíciou som závažnejšie problémy nemala, obavy boli z vyššej nadmorskej výšky, keďže môj najvyšší vrchol, ktorý som dovtedy dosiahla bol výstup na Rysy 2499 m.n.m. Nakoniec sa všetko podarilo, expedícia bola úspešná a pocit šťastia a radosti bol umocnený skutočnosťou, že som v deň vrcholového výstupu oslavovala narodeniny.
Krásny Elbrus
Pred výstupom na 5642m.n.m. vysoký vrchol sme absolvovali krátke aklimatizačné túry na observatórium Terskol 3100m.n.m. s nádherným vodopádom a túru na Čeget 3460m.n.m., čo je vrch s najkrajším výhľadom na Elbrus. Potom nasledovala postupná aklimatizácia vo svahoch Elbrusu v dvoch výškových táboroch a mnohými dlho očakávaný výstup na vrchol. Nepotrebovali sme žiadne fixné laná, takže poznatky z lezeckého kurzu, kde som sa učila viazať uzly a iné horolezecké techniky, som veľmi nevyužila. Počasie bolo veterné ale zato slnečné a mohla som si vychutnať krásy vrcholu a priľahlých dolín. Nie som vrcholový hráč ako väčšina chlapov, pre ktorých je cieľom zdolať vrchol. Pre mňa sú dôležitejšie pocity a vnemy celkovej krásy. Bývali sme spolu s usmiatymi domácimi v malebnej dedinke Elbrus v hoteli Saklya, ktorý bol obkolesený kaukazskými borovicami a divokými potokmi. Slovo hotel treba chápať v ruskom ponímaní – sprchy a záchody občas nefungovali, miestami zatekalo..., no domáca kuchyňa a strava bola výborná - obilné kaše, jedlá z pohánky, šašlíky, zeleninové šaláty. Z mäsa prevládala baranina, veľmi mi chutili tradičné zemiakové placky plnené syrom s názvom chičiny.
Divoký Altaj
Plná eufórie z prvej výpravy som sa rozhodla cestovať do ďalekej Sibíri do pohoria Altaj a v lete 2013 som opäť na pár dní odcestovala za životom v ruskom štýle. Pohorie Altaj sa nachádza v srdci Eurázie v rovnakej vzdialenosti od 3 oceánov. Z Viedne do Moskvy a z Moskvy do sibírskeho mesta Barnaul sme sa presúvali letecky. Odtiaľ naša výprava pokračovala autobusom a po dvoch dňoch cestovania sme prišli do maličkej zapadnutej dedinky s názvom Tjungur. Bolo to celkom iné ako na Kaukaze kde boli romantické rozprávkové lúky posiate kaukazskými rododendronmi a zvončekmi. V Altaji to bola divoká tajga, horské stepi, nádherné husté lesy, dravé horské rieky. Žijú tam medvede, snežní leopardi a iná divá zver, no našťastie sme sa počas dvojdňového treku v blatistom teréne do základného tábora pri jazere Ak-kem ani s jedným nestretli. Hoci sme boli pripravení aj na nálety komárov, repelenty sme nemuseli veľmi používať. Okrem jedného slovenského sprievodcu sme mali aj dvoch domácich horských vodcov Rusov a to z dôvodu vybavovania množstva rôznych povolení, prechodov cez prihraničné zóny... Nestretli sme žiadnu živú dušu, pretože do tejto oblasti zavítajú iba trekeri, divé zvery a vtáctvo.
Špeciality z tajgy
Sibír a život v nej ma veľmi zaujali. Ľudia tu ďaleko od civilizácie žijú pokojne, jednoducho, bez stresov, vyzerajú šťastní a spokojní. Bolo to pre mňa veľmi inšpirujúce. Strava obsahovala veľa pohánky, ktorá tu má svoj pôvod. Varili z nej rôzne kaše či prílohy k mäsu. Prvým chodom bol vždy šalát z mrkvy, kapusty, listového šalátu a uhorky. Skúšali sme aj miestnu vodku, ktorú naši chlapi kupovali od domácich tetušiek. Aj keď tvrdému alkoholu vôbec neholdujem, domáca brezová vodka mi chutila oveľa lepšie ako naša vodka a na druhý deň hlava nebolela - no určite mal na to vplyv aj vysokohorský vzduch a čisté prostredie.
Nová skúsenosť
Výstup na najvyšší vrch pohoria Altaj - Beluchu – 4506m.n.m. bol pre mňa novou skúsenosťou. Zatiaľ čo na Elbruse to bolo skôr o chodení, Belucha bola aj o lezení v ľadových stenách so sklonom 52° a teda bola technicky náročnejšia. Veľmi mi pomohli kamaráti, najmä s batožinou. Väčšinou bývame v stane traja, vždy si spoločné veci ako stan, variče, kartuše rozdelíme. Vzhľadom k tomu, že som žena a ženy sa v menšom počte zúčastňujú expedícií a teda sme obklopené prevažne mužskou spoločnosťou, ja osobne sa vďaka tejto skutočnosti cítim na horách ako princezná.
Na sedemtisícovku
Keď som začala nedávno externe pracovať pre cestovnú kanceláriu, oslovili ma kamarátove fotky z Peak Lenin 7134m.n.m. Peak Lenin v pohorí Pamír je jednou z piatich najvyšších hôr bývalého Sovietskeho zväzu a je súčasťou tzv. vrcholov snežného leoparda – ocenenie Snežný leopard získa ten, kto vystúpi na všetkých päť sedemtisícoviek. A tak v júli tohto roku sme sa vydali na expedíciu na horu pomenovanú po významnom ruskom vodcovi Leninovi. Letecky sme sa presunuli najskôr do Istanbulu a odtiaľ do kirgizského mesta Oš, odkiaľ je na horu bližšie ako z hlavného mesta Biškek. Boli sme milo prekvapení z ubytovania – základný tábor vyzeral ako žlté stanové mestečko – 2 miestne stany zoradené v symetrických radoch, v stanoch nechýbali molitanové matrace, elektrická zásuvka, malé lampičky, ktoré dokonca fungovali! Vzhľadom k dôležitej aklimatizácii a dobrému prispôsobeniu sa nadmorskej výške sme absolvovali sériu aklimatizačných výstupov až do výšky 6000m.n.m. a následne zostup až do základného tábora.
Horské kontrasty
Z posledného tábora vo výške 6100 metrov sme vyrazili v dvoch skupinách. Ja spolu s pomalšou skupinou už o tretej ráno, rýchlejšia skupina vyrazila o hodinu neskôr. Na svitaní nás dostihli rýchlejší horolezci. Boli aj takí, ktorí mali problémy s dýchaním alebo im zamrzla voda vo fľašiach a radšej sa otočili naspäť. Vystupovali sme stále vyššie a vyššie, až sme sa dostali na krásnu lezeckú pasáž so sklonom 60° s názvom Nôž. Občas nám smer určili vlajočky, ale najdôležitejšia bola navigácia, bez ktorej by bola orientácia najmä v hmle či víchrici nemožná. Náročný výstup najviac znepríjemňoval silný vietor. Pocitová teplota bolo okolo -30°C. Keď sa zdalo, že sme už na vrchole, prišla ďalšia tiahnuca sa rovinka, ďalšie obrovské futbalové pole a ďalšie stúpanie. Posledné metre boli najťažšie no nakoniec sme ten pravý vrchol zočili – signalizovala ho busta V. I. Lenina, stužky vlajúce vo vetre, dvojkríž... Výstup na vrchol bol krásnou odmenou. Už samotný pohľad na obrovskú horu budiacu rešpekt zo základného tábora bol nádherný, no výhľady z vrcholu boli jedinečné - nekonečné more pamírskych vrcholov na jednej strane, kirgizské pohoria na strane druhej. Keďže fúkal dosť silný vietor po pár vrcholových fotografiách sme začali zostupovať. Zostup sa ukázal ako poriadne namáhavý, sťažoval ho najmä topiaci sa sneh, ktorý sa lepil na mačky a taktiež nám celkom iste ubúdali sily. Okrem neskutočných krás sme zažili aj smutné chvíle, keď okolo nás záchranný tím znášal ukrajinského horolezca, ktorý podcenil aklimatizáciu a zomrel v treťom výškovom tábore (6100m.n.m.). Neboli to príjemné pocity. Lenin nám prial v počasí, daroval nám mnoho príjemných zážitkov ale i smutných chvíľ, opäť sa nám potvrdilo akí sme voči prírode bezmocní, no zároveň sme aj o skúsenosť múdrejší a bohatší.
Ako v socializme
Kirgizstan ako krajina na mňa urobila veľký dojem. Široké pláne a všade kam oko dovidelo stáda pasúcich sa koní. Vďaka priaznivému počasiu na horách nám zostali tri rezervné dni, ktoré sme strávili v Oš, v bývalej výkladnej skrini Sovietskeho zväzu. Mesto vyzeralo ako v dávnom socializme plnom nevzhľadných panelákov, prerastené trávou a burinou, lunaparky zabudnuté časom... Muži tu pracujú predovšetkým ako taxikári alebo chovajú kone a dobytok, ženy predávajú na trhoch ovocie a zeleninu. Túlali sme sa rozbitými uličkami, navštívili sme miestny bazár (rozľahlý trh s ovocím, zeleninou a množstvom čínskeho tovaru), aquapark, pútnické miesto Sulejmanove skaly – skalnaté útvary nad mestom, ktoré pripomínajú tehotnú ženu ležiacu na chrbte s pokrčenými nohami. Miestny veria, že keď žena navštívi toto miesto, otehotnie...
Potrebná pokora
Vystúpiť na horu je krásne, ale samotná hora sa pokoriť nedá a ako hovorí náš vedúci náčelník Maťo „hora to musí sama dovoliť.“ Preto nikdy nejdem za hranicu vlastných možností, ako niektoré dobrodružnejšie či skôr nezodpovednejšie povahy. Nevypláca sa to. A možno aj preto, že nič nesilím, tak sa mi vždy výstupy podarili. Hory sú krásne, no nebezpečné, bez skúsených sprievodcov, kamarátov, výstroje a výzbroje... je to veľmi ťažké a riskantné. Mňa osobne stojí veľmi veľa sebazaprenia najmä konzumácia dehydrovanej stravy, ktorá je vraj ľahká a veľmi výživná. Po zaliatí obsahu vrecka prevareným snehom vznikne z nevzhľadných kúskov zemiaková kaša s pórom a slaninkou, či bolonské špagety.
Podpora rodiny
Zatiaľ som slobodná, pracujem ako manažérka, externe aj pre cestovku, čo mi zaberá veľa času. V rodine mi všetci držia palce a na každú cestu ma vyprevádzajú s jedinečným maminým makovým závinom a prianím, aby som sa v zdraví vrátila, nikto ma neodhovára. Blížia sa vianočné sviatky a mne sa naskytla možnosť cestovať do Chile, či si opäť obujem túlavé topánky ukážu najbližšie dni v práci. No v každom prípade, či budem Vianoce tráviť v teple domova s rodinou alebo s priateľmi na horách, veľmi sa na toto obdobie teším.
Lenka by po chladných oblastiach rada skúsila aj destináciu v teplejšom pásme. „Mám za sebou potulky v balkánskom vnútrozemí, horami Vysokého Atlasu. Páči sa mi Madagaskar, pretože moja cestovateľská vášeň nie je len o vrchoch, lákajú má národné parky, rezervácie ale zatiaľ nemám podrobný itinerár cesty na Madagaskar. Doma by som rada skúsila náročný horský Pochod hrdinov SNP,“ dodala útla cestovateľka.
