Prvá bola gymnastika
So športom som začínal ako sedemročný doma v Lednických Rovniach a bola to gymnastika. Po pár mesiacoch aj samotné karate. Veľmi mi pomohla pohybovo, bol som dostatočne „rozťahaný“, Chodili sme na súťaže, bavili ma najmä preskok a kruhy, občas sme aj niekam postúpili. Potom ma chytilo karate kvôli filmom s Jeanom Claude van Dammom. V L. Rovniach ma v začiatkoch viedli Ján Nekoranec a Jozef Štefanec. Vtedy bojové športy neboli veľmi rozšírené, u nás bolo karate a v Dubnici napríklad box. Iné bojové umenia ani bohato rozvetvené karate neboli nablizku.
Kimono od mamy
Boli to pekné časy, spolužiaci zo mňa rešpekt nemali, lebo vtedy to bolo ešte len také poskakovanie. Chýbalo nám vybavenie, kimoná šili mamy a babky z plachiet. Ľudia však boli oveľa viac zapálení ako dnes, vrátane detí. Vtedy neboli počítače, tak hneď po škole som bežal na tréning. Vydržal som tri roky, ale potom ma to prestalo baviť. Skúšal som rok box v Dubnici, no raz som ako trinásťročný v našom parku videl dnešného kolegu Stanislava Mahúta, ktorý mal vtedy asi dvadsať rokov, ako skáče, cvičí a robí rôzne výkopy. Dali sme sa do reči a počas celých prázdnin mňa spolu so štyrmi ďalšími kamarátmi trénoval. Potom som trénoval trikrát týždenne aj v Ilave u Kamila Horáka a v sobotu som dochádzal do Trenčína k Mirovi Ďuďákovi a Ferovi Hanzlovi. Okrem toho som ešte skoro každý deň sám tvrdo cvičil vo fitku.
Povzbudivá prehra
Prvú súťaž som absolvoval v šestnástich vo Zvolene. Bolo nás v kategórii viac ako dvadsať, vypadol som v treťom kole a skončil v strede výsledkovej listiny. Bolo to náročné, všetci súperi boli ťažkí. Nie ako dnes, keď je pretekárov oveľa menej, lebo sú aj v iných federáciách. Vtedy veľa na výber nebolo, tak preto taká silná konkurencia. Neúspech ma nezlomil, naopak, bol pre mňa povzbudením, aby som trénoval ešte viac. Boli aj nejaké medaily, ale v ceste za väčších úspechom ma zabrzdilo vykĺbené bedro. Po polročnej maródke som každý deň po práci najprv chodil, neskôr pridal beh a po roku som bol späť v telocvični.
Zmena vzduchu
Ako absolvent priemyslovky odbor sklársky dizajn som dával rôzne dizajnové návrhy na sklo. Hoci viacero návrhov mi zobrali do Liberca či Rakúska, zažil som sklamanie, pretože moje návrhy si brali niektorí vedúci na seba. Vtedy som urobil dôležitý krok a odišiel do Anglicka. Pracoval som päť rokov v sklade, neskôr som postúpil na miesto zapisovača tovaru a kontrolóra . Našiel som si priateľov, v práci som bol spokojný, pretože kto ukázal, že vie makať, toho si vážili. Bol som vyhlásený medzi troma najlepšími zamestnancami. Pozvali nás do najdrahšej reštaurácie, kde sme si dali to čo sme nikdy nemali. Prvýkrát som tam vyskúšal ustrice a ine pochuťky. Keď som sa rozhodol pre návrat, riaditeľ mi venoval drahú fľašu whisky, kolegovia rôzne darčeky. Som veľmi rád, že som tento krok urobil, lebo tu by som iba stagnoval. Ani karate v Anglicku nešlo bokom.Usilovne som sa pripravoval aj tam, aj súťažil a získal viacero pohárov. Okrem karate som začal trénovať v Anglicku aj taekwondo päť rokov.
Medzinárodné úspechy
Po návrate na Slovensko a jedenásťročnej odmlke som sa zúčastnil ME v Rakúsku, kde som bol spolu s kamaratom a viacnásobným majstrom sveta Romanom Volákom. Potom to boli MS v Chorvátsku, Európske poháre a množstvo ďalších súťaží. Získal som aj medaily, väčšinou bronzové, našlo sa aj striebro, no na zlato stále čakám. Ďalšie medaily z európskych pódií som si vychutnal ako tréner u mojich detských zverencov. Nedávno na MS v Prahe mi chýbala k striebru desatina bodu.
Malí pacienti
Pri ďalšom smerovaní mojej životnej dráhy ma ovplyvnila priateľka, ktorá je doktorka. Chodil som do školy do Brna a Plzne na optiku, kde som vyštudoval aj optometriu. To všetko popri práci a tréningoch, čo bolo veľmi náročné. Teraz sa venujem optike.Centrácia šošoviek, poradenstvo pri výbere všetkých druhov šošoviek a ramov, optických pomôcok, korekčným vadám a okrajovo hendikepovaným deťom s tupozrakosťou o čom bola aj moja diplomová práca. Je to krásna, ale zároveň náročná práca. Po čase dochádza k pokroku, čo je veľkým prínosom, lebo deti s touto vadou sa lepšie zaradia do spoločnosti. Spočiatku majú strach, ale potom dobre spolupracujú, ako aj na tréningu. Okrem cvičenia sa veľa rozprávame, aj o karate, čo ich zaujíma. Cvičenia so športom majú veľa spoločné, pretože v oboch je dôležitá psychika a disciplína.
Ďalší dan
Som držiteľom druhého danu už štvrty rok. Svetové maximum je desiatka, ktorú má iba niekoľko veľmajstrov. Napríklad naši okinavský majstri sensei Choyu Kiyuna, sensei Eiki Kurashita .Jeden z mojich vzorov je majster Sensei Takeji Ogawa, ktorý hoci má už po sedemdesiatke, stále zvládne cez sto kľukov či sto drepov. V lete idem na tretí dan, čo bude tvrdá viac ako dvojhodinová skúška. Ak budem zdravý, trúfam si. Kata som nikdy nemal v obľube, vždy ma priťahovalo kumite, čo je zápas v karate.
Nielen karate
Vyskúšal som aj ďalšie bojové umenia, na vojne v Levicach kickbox light, semi a full kontakt, ale iba do spomínaného úrazu. V Anglicku som sa venoval aj taekwondu, trénoval som aj s nunčakmi a palicou, čo sa cvičí bez súpera.Je to najlepší učiteľ na koordináciu pohybov. Stačí zaváhanie a chyba je bolestivo potrestaná. Neskúšal som zatiaľ sumo a ani nechcem.Ak by som skončil s karate, tak by som sa venoval wing chun. Sú to rýchle pohyby rúk ala Bruce Lee a cvičia sa aj na drevenom panákovi. Kedysi som sa venoval futbalu, hádzanej, hral som stolný tenis, tenis, navštevoval strelecký krúžok. Rybárčim, hrám na harmoniku, gitara, trúbku, klavír. Pri ktorom sa po tréningoch odreagujem.
Dôležitá životospráva
Karate – to je nielen úsilie, poctivosť, pevná vôľa, ale aj dbanie o svoje telo, ktoré potrebuje vápnik na pevné kosti, magnézium proti svalovým kŕčom. Jem všetko, čo je zdravé, vyhýbam sa cigaretám, alkoholu, nikdy som neskúšal drogy. Pretože už mám istý vek, potrebujem občas aj výživové doplnky na kĺby, ktoré už toho zažili dosť. Dôležitý je odpočinok, k čomu treba mať v poriadku hlavu. Nemeditujem ako šaolinci, ale aj keď cvičíme s deťmi, zatvoríme oči, dýchame, premýšľame. Treba upokojiť myseľ, dumať o chybách, správne dýchať, čo je najdôležitejšie, lebo telo bez kyslíka jednoducho nevládze.,
Tréner učiteľ
Sám som nemal dobrých trénerov, ktorí by sa o mňa starali tak ako ja o svojich zverencov. Kedysi bolo talentov veľa, dnes je to ťažšie, lebo deťom chýbajú základy – nevedia kotrmelce, nedokážu urobiť zhyb, problémom sú kľuky či drepy. Väčšina mojich zverencov má všetko poctivo vydreté. V klube máme chlapca, ktorý skončil v Európskom pohári v Poľsku prvý a zdolal dvanástich súperov. Taktiež aj ostatne deti zabojovali a získali 5 bronzov pre naš team Style karate Lednické Rovne. Okrem rôznych cvikov učím deti, že ich nič nesmie rozhodiť, čo je nielen v športe dôležité. Najprv som ich učil zdraviť, čo sa viacerým zdalo smiešne. Nás to učili rodičia, teraz to deti nevedia. Venujem sa im ako vlastným a mám veľmi dobrý pocit, keď po rokoch vidieť, akí sú zodpovední. Sú nielen dobrí športovci, ale majú dobré výsledky v škole, venujú sa jazykom, chodia na olympiády. Som na nich pyšný. Všetko je o novej generácii, ak by sme sa o ňu nestarali, všetko pozitívne by sa časom zničilo. Škoda, že všade sa len hovorí o podpore mládeže, ale väčšinou sa nerobí nič. V Anglicku mal tréner dobrý plat, deťom priplácali na účasť na súťažiach, čo sa neskôr odrazí na kvalite.
Päťročný klub
Pred odchodom do Anglicka som sa venoval aj päťdesiatke detí, ale potom nemal kto. Teraz máme v klube Style karate Lednické Rovne, ktorý nedávno oslávil piate výročie, spolu asi štyridsať detí nielen z L. Rovní, ale aj Horoviec, Lednice, Zubáka, H. Hôrky. Okrem toho v školskom krúžku je asi dvadsať detí. Máme aj dievčatá a pozitívom je rôznorodosť vekových skupín. O peniaze na činnosť sa staráme sami, v minulosti som robil ako učiteľ zadarmo, za čo nám bola bezplatne poskytovaní telocvičňa. Vyberáme poplatky za cvičenie na internáte, z čoho platíme telocvičňu. Zvyšok – ubytovanie, stravu, cestovné, si hradíme sami, obec nám platí štartovné. Keď ostanú peniaze, na konci roka si spolu s rodičmi urobíme oslavu a športové hry. Hráme basketbal, futbal, nechýba šampanské aj detské. Klobúk dole pred rodičmi, ktorí hoci nepatria medzi bohatých, sa kvôli deťom veľmi snažia.
Vianoce a oddych
Po dlhých rokoch takmer bez voľného dňa, som sa rozhodol, že nedeľa bude iba na oddych, s malými výnimkami, ak je súťaž. S priateľkou navaríme, prejdeme sa, ideme na nákupy, na výlety. Vianoce sú časom pokoja a stretnutia s najbližšími. Najťažšie to bolo v Anglicku, kde sme sa cestou z práce z ulice dívali cez okná do rozžiarených bytov. V dome sme si navarili kapustnicu, ryby, šalát a posedeli so spolubývajúcimi. Najviac mi bolo ľúto, že tam nemám blízkych. Po návrate z Anglicka som sa rozhodol, že ich budem vždy tráviť s rodinou. Až vo svete som si uvedomil, že kamaráti boli, budú, ale rodina je rodina. Najkrajší darček pre mňa, je byť spolu s celou mojou rodinou. Najväčším prianím je dobré zdravie, pretože až keď je človek chorý si uvedomí cenu zdravia.
