Sviatočné obdobie je dávno za nami, prefrčal aj Silvester a voľno po ňom. Študenti a žiaci naplno zarezávajú v škole. Ľudia, ktorí mali pracovné voľno, sú späť v zamestnaní, niektorí sa na návrat pripravujú. Hlavne tí, ktorí ho majú mimo Slovenska. Mladá Pružinčanka dosť ďaleko. V Afrike.
Blanka Cvengrošová z Pružiny vymenila prácu úradníčky na Slovensku za niečo, čo si v minulosti ani len nevedela predstaviť, že by mohla robiť. Stačila jedna misijná akcia v rodnej obci, zbierka, nápad kamarátov a dnes robí učiteľku v Tanzánii. „Pôvodne som mala robiť vychovávateľku na internátnej škole. Tesne pred odchodom do Tanzánie som však už vedela, že pôjdem učiť, lebo práve učiteľ im chýbal. Na začiatku boli totiž v misijnej škole dve dievčatá – Emi a Zuzi, ale pred mojím odchodom už len jedna. Išla som namiesto Zuzky, ktorá ostávala na Slovensku,“ spomína si Blanka, ktorej dočasným domovom sa stala dedina Shelui vzdialená osemsto kilometrov vo vnútrozemí.
Príspevok a cesta do Afriky
Projekt misijnej školy rozbiehali v Shelui pred 4 rokmi dve dievčatá zo Slovenska. K nim sa dostala Blanka cez spoločného kamaráta. „V Pružine robíme misijný jarmok a z predaja je potom podporená nejaká misijná aktivita. Obyvatelia pripravia rôzne výrobky, ľudia si ich kupujú a takto sa vyzbierajú peniaze. Jeden rok putuje zbierka na aktivity v rámci Slovenska a jeden do zahraničia. K dievčatám zo Slovenska, ktoré realizujú projekt, som sa dostala cez spoločného kamaráta. Prispeli sme v roku 2012 zo zbierky na zriadenie a výstavbu materskej školy," spomína si Blanka.
Škola v Tanzánii
Potom ich pozvali na otvorenie. Aj chceli vycestovať, ale nakoniec sa rozhodli návštevu z rôznych dôvodov zatiaľ odložiť. „Povedala som si však, že ak sa dievčatá na ďalší rok do Shelui vrátia, pojdem ich určite navštívi,“ spomína si Blanka, ktorá tu strávila najprv priamo v Shelui týždeň, celkovo v Tanzánii tritýždne a nakoniec sa vrátila, ale už ako učiteľka do misijnej školy. „Chcela som to najprv vyskúšať. Nikdy som nebola v takejto krajine. Potrebovala som zistiť, ako bude na mňa vplývať počasie, prostredie a iná kultúra. Všetko bolo fajn, tak som si povedala, prečo nie,“ dodáva mladá žena.
Škola a škôlka nie je slovenský projekt, hoci je podporovaný mnohými darcami zo Slovenska – najväčší partner je VŠ zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Dievčatá zo Slovenska Emília Bihariová a Zuzana Ďuriková však stáli pri jeho zrode. Do Tanzánie sa dostali na pozvanie miestneho kňaza Francisa, ktorého Emi spoznala pred 10 rokmi na kurze taliančiny v Ríme.
Vyššie vzdelanie a angličtina
„Dievčatá už pri prvom odchode do Tanzánie chceli s niečím miestnemu kňazovi pomôcť, chceli využiť angličtinu, ale nemali hneď zámer stavať škôlku,“ hovorí Blanka. Dodáva, že angličtina je v krajine úradný jazyk spolu so swahilčinou. Bežne sa hovorí swahilčinou, ale aj to nie každý, lebo každý má aj svoj kmeňový jazyk. Angličtina nie je stále bežne dostupná. V štátnych školách sa učí v swahilčine.
„Stredné a vysoké školy sú však len v angličtine. Takže ak je dieťa aj šikovné a chcelo by získať nejaké vyššie vzdelanie, má problém. V základnej škole sa nenaučí anglicky. Miestni ľudia sami cítili potrebu, aby sa ich deti začali učiť anglicky už v nižšom veku. Prijali školu s nadšením, avšak nie je stále oficiálne registrovaná,“ hovorí Blanka. Nie je jednoduché splniť všetky požiadavky, podmienky, ktoré sú na nás kladené v súvislosti s ukončením procesu registrácie. A skutočnosť, že škola je katolícka, neuľahčuje situáciu.
Dedinka moja stredisková po africky
Shelui je väčšia dedina, ktorá má približne tritisíc obyvateľov. Nie je však v našom ponímaní ako tá slovenská. Keď sa dala raz Blanka do reči s miestnou ženou, tá sa veľmi čudovala, že ona ako dospelá Slovenka, ktorá zarába, žije u rodičov a nemá vlastný dom. Ale dom je pojem relatívny, hlavne ak aktérov rozhovoru delia tisícky kilometrov, čo sa týka rodiska.
„Už teraz tu vyrastajú aj domčeky na európsky štýl, ale väčšinou sú to len jednoduché domčeky s dvomi, tromi izbičkami. V nich len jednoduché police a postele. Iný nábytok veľmi nepoužívajú a vlastne ho ani nepotrebujú. Celý život sa odohráva vonku. Je oveľa, oveľa viac prírodný,“ opisuje život miestnych ľudí mladá žena. Dodáva však, že v ich dedine už ľudia nežijú tradičným kmeňovým životom, ako to bolo kedysi bežné. „Ale črtá sa, že budeme mať aj takéto deti z buše v škole, čo bude určite tiež zaujímavé a vzácne,“ hovorí Blanka.
V oblasti, kde je dedina, sa vyrába slnečnicový olej, sú tu dobré podmienky. Veľa ľudí sa živí práve vďaka poľnohospodárstvu. Rozšírené je aj individuálne. „Čo dopestujú doma, to potom predávajú na trhoch. Hlavne kukuricu či slnečnicu. Ťaží sa tu aj zlato, takže aj tu sú ľudia zamestnaní. Ale veľa ľudí je odcestovaných za prácou,“ opisuje život v oblasti mladá žena.
Mama je aj teta a ďalšia teta
Blanka bola trochu aj sklamaná, keď zistila, že mnohé rodiny nežijú spolu. „Predtým som mala zafixovaný zo školy model tradičnej, pevnej africkej rodiny. Ale keď som to videla, veľmi ma to prekvapilo. Oni mi však vysvetlili, že rodina sa neponíma tak ako u nás. U nich je oveľa viac zaužívaný kult veľmi širokej rodiny. Nielen mama, otec a deti. Rodina je oveľa košatejší pojem. To platí aj po vydaji či ženbe,“ usmieva sa Blanka.
Dodáva, že ak miestne dieťa povie mama, nevolá tak len svoju mamu, ale v ich ponímaní je mama aj teta a ďalšia teta. „Je to dokonca aj v pomenovaniach. Myslím, že ich rozlišujú ako veľká a malá mama, ale pomenovaním nie som si úplne istá. Aj súrodencami sú nielen bratia a sestry, ale bratranci a sesternice. Deti tieto vzťahy nerozlišujú tak detailne ako u nás. Takže tradičná rodina tu je a je aj pevná, ale inak sa vníma pojem,“ vysvetľuje mladá učiteľka s tým, že je úplne bežné, ak deti vyrastajú so starou mamou, u tety či iných príbuzných.
Čo deti naučili učiteľku
Blanka išla do Tanzánie so zámerom robiť, čo bude potrebné. Obávala sa len toho, či všetko zvládne. Vďaka pobytu získala aj iný pohľad na svet, život. „Keď som sa vrátila domov, viem si oveľa viac vážiť teplú vodu zo sprchy alebo kohútika. V Shelui nie je dostupná. My si ju zohrievame na sprchovanie, ale oni to bežne nerobia. Jednoduchú majú aj stravu. Nehladuje sa tam, aj varia trikrát denne. Nedojedá sa jedlo, ktoré by zostalo, ako u nás. Na to si potrpia. Vždy sa navarené doje a varí sa vždy čerstvé. Strava je však jednoduchá a dosť jednotvárna. Veľmi mi chýbali mliečne výrobky, náš tvaroh a sladkosti,“ priznáva sa Blanka.
Mladá učiteľka hovorí, že aj tu sú deti rôzne. Jedny sú živé viac, iné poslušné až príliš tiché. Práca pre ne ju však baví. Dokonca sa aj niečo naučila, pochytila od nich. „Naučila som sa žiť viac prítomnosť. Sú bezstarostnejší. Naučili ma aj to, že pre šťastný a spokojný život človek po hmotnej stránke naozaj veľa nepotrebuje. Aj ja už beriem život tak viac africky,“ usmieva sa mladá žena.
Jedným dychom však dodáva, že niekedy ju prístup aj hnevá, lebo niektoré veci treba riešiť. „Pre nich meškanie jednu aj dve hodiny je nič. Napríklad autobusár, keď mešká a nebýva to málokedy a len niekoľko minút, tak to nerieši. My už máme vidinu toho, čo všetko sa za ten čas dá v škole stihnúť, ale oni s tým nemajú problém,“ hovorí Blanka.
Vzťah ku škole
A ešte jedna vec prekvapuje mladú ženu. Týka sa vzťahu detí ku škole. Blanka sa rozhovorí o prípade, keď dievčatko ušlo rodičom, lebo chcelo ísť do školy.
„Nebola z mojej triedy. Už keď prišla na vyučovanie, nebola v poriadku. Bolo vidieť, že je chorá. Prečkala nejako deň na lôžku. Zo školy sme ju zobrali k lekárovi, aby zistil, čo s ňou je. Potom kolegyňa volala rodičom, aby im vysvetlila, že dieťa môžu nechať doma a nemá význam ho posielať do školy, ak je choré. Matka jej však vysvetlila, že dcére zakázala ísť, keď videla, že nie je v poriadku. Ona najprv plakala, že nechce zostať doma a nakoniec ušla,“ opísala zaujímavú príhodu Blanka a spomína aj iný prípad dieťaťa, ktoré bývalo doteraz u babky práve preto, aby mohlo chodiť do školy. Babka však ide na dlhšiu dobu do nemocnice.
„Vnučka sa musí vrátiť k rodičom do mesta a nebude mať možnosť k nám chodiť. Plače a robí všetko možné, aby do našej školy mohla chodiť,“ opisuje iný prípad Blanka
Pranie vo vedierkach a ohrdnuté topánky
Blanka hovorí, že tanzánske deti sú aj veľmi sebestačné. „Nevedeli sme si napríklad predstaviť, ako bude prebiehať pranie, lebo deti sú predsa len ešte malé, veď máme zverencov od piatich do siedmich rokov. A sú s nami celý rok, odchádzajú len na veľké prázdniny. Dievčatá však vytiahli vedierka, mydlo, veci namočili a začali ich samy drhnúť. Tie malé deti. A robili to ako najsamozrejmejšiu vec na svete. Neviem si predstaviť, ako na Slovensku nejaké dieťa robí toto v ich veku,“ hovorí Blanka.
Zvláštny je aj vzťah školákov k istej časti školskej uniformy. „Majú uniformy a ich súčasťou sú aj topánky. Tie však bývajú často odložené niekde bokom. Deti chodia najradšej bosé aj doma. V škole to až tak veľmi netolerujeme, keďže tam nemáme dostatočne upravené okolie a chceme predísť úrazom. My ich aj upozorníme, obujú sa, ale o chvíľu ležia topánky opäť v kúte,“ usmieva sa mladá učiteľka, ktorá sa do Afriky po sviatkoch už vrátila. A ako sa nám zdôverila, bolo jej za malými nezbedníkmi zo školských lavíc už aj smutno. „Celkom sa už na nich teším,“ skonštatovala tesne pred odletom.
